Od narodenia kňažnej, z ktorej sa stala žobráčka a po smrti svätá, uplynulo 800 rokov
Osem symbolických putovaní s posolstvom svätej Alžbety
S menom svätej Alžbety sú Košice späté od 13. storočia. S jej menom sa spája farský kostol, ktorého bola patrónkou. Ako jeho patrónka je vyobrazená na starej pečati Košíc. Pečať pôsobí dojmom oltára, po bokoch s anjelmi. Do pozadia oltára sú zakomponované dve veže ako symbol opevneného mesta. Košický skvost sakrálnej architektúry - dóm - jej je zasvätený a jej meno nieslo v minulosti námestie (dnešné osloboditeľov, v súčasnosti ulica. S osobnosťou sv. Alžbety sa spájajú tiež dejiny Slovenska i Maďarska.
Sarospatak - Košice
Rok 2007 je jubilejným rokom svätej Alžbety - Uhorskej - Durínskej, v ktorom si nielen mesto Košice ale i Karpatský euroregión pripomína osemsto rokov od jej narodenia v Sarospataku v roku 1207 ako dcéry kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy. Jej krátky život (zomrela ako 24 ročná) bohato naplnený dobročinnosťou v prospech chudobných a chorých, ktorým slúžila v nemocnici, ktorú vybudovala pripomína osem symbolických putovaní u nás i v maďarskom pohraničí. Prvé zastavenie s Alžbetiným posolstvom bolo v septembri v kostole sv. Alžbety v Sarospataku, ďalšie v Sátoraljaújhely. V októbri sa putovalo do Slovenského Nového Mesta, Borše, Trebišova, Krásnej, pred týždňom do Barce a 18. novembra sa zavŕši putovanie s posolstvom v historickej radnici na Hlavnej v Košiciach o 17.00 hod. Súčasťou týchto putovaní je kultúrny program naštudovaný miestnymi ochotníckymi súbormi, v Košiciach študentmi konzervatória, ktoré scénickým fragmentom zo života sv. Alžbety priblížia jej osobnosť. Je to projekt Karpatského euroregiónu a mesta Košice s finančnou podporou Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Jeho cieľom je posilňovanie cezhraničného priateľstva a partnerstva v rámci medzinárodného združenia Karpatský euroregión. Prínosom je zoznámenie sa s reáliami obdobia v ktorom žila kňažná Alžbeta, ochrankyňa charitatívnej činnosti. Je veľa dobročinných organizácií i rehoľných spoločností, ktoré nesú jej meno. Výjavy z jej života zobrazujú obrazy hlavného oltára v košickom Dóme.
Jednoročná snúbenica
Osudom detí kráľovských rodičov bolo podriadenie sa politickým a mocenským záujmom krajiny. Tak to bolo aj u Alžbety. Už ako jednoročnú ju zasnúbili s durínskym zemským grófom Ľudovítom IV., vtedy osemročným. Na oboch stranách viedli rodičov politické dôvody. U rodičov prežila iba štyri roky života, potom ju vychovávali v sídle jej snúbenca na zámku Wartburg v Durínsku do 14 rokov, kým sa nevydala, sama ešte dieťa za 22 ročného Ľudovíta. Durínsky kniežací dvor, na ktorom sa žilo vo veľkom prepychu, nevychádzal dobre s cirkevnou vrchnosťou a manželovi rodičia aj príbuzenstvo vyčítali Alžbete jej štedrosť a súcit. Manžel ju v dobročinnosti podporoval, čo trvalo krátko, pretože ako 80 ročný po 6 rokoch manželstva zomrel v Taliansku, kde bol počas križiackej výpravy. Krátko potom sa narodilo Alžbete jej tretie dieťa a druhá dcéra. Musela z Wartburgu odísť, ale sama, pretože deti jej odobrali a jej nepriznali dedičstvo po manželovi. Zostala bez prostriedkov a bez detí. Kazateľovi Konrádovi, ktorý bol jej spovedníkom sa podarilo pre ňu získať menšiu čiastku z dedičstva, ktoré jej právom patrilo. Z týchto peňazí Alžbeta vybudovala nemocnicu vo Marburgu, kde sa starala o chorých. Žila v chudobe modlitbami, rozjímaním, slúžila chudobným v ťažkých podmienkach, kým sama nepodľahla chorobe a po 4 rokoch obetavej a namáhavej práce nezomrela 17. novembra 1231. (Preto posledné symbolické putovanie pripadá na 18. novembra). Pochovaná je v Marburgu.
Za svätú ju pápež Gregor IX. vyhlásil 27. mája 1235. Relikvie - jej hlavu a dve kosti uložili v roku 1588 vo viedenskom kláštore Uršuliniek, kde ich uchovávajú dodnes, ďalšie v historickom múzeu, v relikviári, v Štokholme. Alžbetinu dcéru Gertrúdu, ktorá sa stala rehoľníčkou, uctievajú ako blahoslavenú.
Zasvätili jej dva kostoly
Sv. Alžbeta sa stala patrónkou Košíc odvtedy, ako jej zasvätili starý kostol, na mieste ktorého postavili dnešný. Bola obľúbená a uctievaná, o čom svedčí aj to, že Košice si zvolili do pečate jej podobu. Starší kostol r. 1378 vyhorel a po požiari ho čiastočne opravili, aby slúžil veriacim. Kedy začali stavať nový kostol, nie je presne známe, bolo to pravdepodobne okolo r. 1380. Predpokladá sa to preto, lebo v odpustkovej Bule pápeža Bonifáca IX. ktorou chcel pomôcť stavbe nového kostola udelením odpustkov darcom, je uvedený rok 1402. Tiež na náhrobných kameňoch ktoré použili do základov, je najmladší z nich z r. 1378. V čase Žigmundovej smrti - ktorý podporoval stavbu kostola - v r. 1436 bol v jadre kostol dohotovený a v stavbe pokračovali mešťania.
Hlavný oltár sv. Alžbety (z roku 1474 - 1477) je jednak najvýznamnejšou pamiatkou v interiéri Dómu a jednak patrí medzi najdôležitejšie pamiatky stredovekého umenia na Slovensku. Je jedným z najväčších maľovaných neskorogotických krídlových oltárov v strednej Európe a má možnosti troch obmien. Oltár má dva páry pohyblivých krídel so 48 obrazmi a otvorený má na dvoch stranách archy po 12 obrazov alžbetínskeho cyklu so scénami zo života sv. Alžbety Uhorskej. Je to skvost v skvoste, akým je Dóm sv. Alžbety.
V 16. - 17. storočí bolo z predpísaných daní až 75 percent nedoplatkov
Neplatiči buď ušli, alebo nechali chátrať domy
Pohľad do minulosti často potvrdí starú múdrosť, že to, čo je vymyslené, už netreba vymýšľať, ale len zdokonaľovať. I v minulosti fungovali mestá podľa určitých regúl. Tak, ako dnes, i v minulosti mali svoj rozpočet. Boli príjmy z daní a poplatkov a kalkulovalo sa s nimi aj pri výdavkoch v prospech mesta.
Zmena v príjmoch mesta
Platilo sa za nehnuteľnosti, bola daň z remesiel. Keďže existoval aj zahraničný dovoz a vývoz, tridsiatky, ktoré sa z nich vyberali, tvorili napríklad v roku 1556 takmer 24 percent zo všetkých príjmov mestskej pokladnice Košíc. Postupne klesali spolu s príjmami zo skladu. Oproti tomu sa mestské príjmy začali orientovať na dane a vlastné podniky. V 18. storočí z predpísaných daní 20 570 zlatiek sa najviac, 6 500 zlatiek, vybralo od domov a remesiel.
Daňový úradník mal čo robiť, aby všetko evidoval, skontroloval a vymáhal. Všetci Košičania neboli poriadni ani dochvíľni v platení poplatkov za svoje domy. Podľa evidencie daňového úradníka o domoch vnútorného mesta v rokoch 1563 až 1632 sú nedoplatky bezmála 11 tisíc zlatiek, čo je asi 75 percent z predpísaných daní pre Košice na jeden rok za všetko. Niektorí zadĺžení majitelia domov riešili situáciu tak, že zmizli na neznáme miesto, alebo tí, čo zostali, nechali svoje nehnuteľnosti chátrať. Okolo roku 1700 bolo vo vnútornom meste 40 domov, ktoré označili ako dezolátne a približne toľko schátraných. Keď už je reč o daniach a zničených domoch, spomenieme smutnú udalosť, ktorá na čas zastavila vzostup Košíc. Stala sa zhodou okolností v apríli, trinásteho, roku 1556. Nešťastná trinástka vraj privolala požiar, ktorý spôsobil nesmierne škody.
Počet obyvateľov iba odhadom
V súpise daňovníkov sa v 15. a 16. storočí neuvádzajú košické ulice popri hradbách. Podľa prof. Ondreja R. Halagu to boli uličky s chudobnými obyvateľmi a v jednotlivých kvartáloch ešte asi nemali osobitný názov a ich daň bola jednak veľmi nízka a jednak zvyčajný predpis dane sa im mal znižovať o jednu zlatku z tzv. "obťažovania". U Cigánskeho obyvateľstva sa platila kolektívna daň a platil ju vajda.
Na zdaňovanie boli aj v tom čase predpisy i výnimky. Od dane boli oslobodení mestskí funkcionári, mestské, cirkevné, kráľovské budovy, daň neplatili tí, vlastníci, ktorých dom bol postihnutý živelnou pohromou, tí, ktorí nedosahovali zdaňované minimum. Preto ani neboli zahrnutí do súpisu daňovníkov. Počet domov sa menil, ak vezmeme do úvahy napr. aj takú skutočnosť, akou bolo oslobodenie od všetkých daní kráľom po požiari (r. 1406), ťažko sa dá vypočítať aj počet obyvateľov Košíc podľa vlastníctva domov. Aj bombardovaním v r. 1490 - 1491 bolo poškodených veľa obytných i cirkevných budov a katastrofálne dôsledky mal požiar v roku 1556. Vtedy zostalo 128 domov, v podstate nevýznamných, pretože tie najkrajšie, vrátane radnice, ulíc na juhu a západe, Dómu sv. Alžbety s vežou, kostola sv. Michala, kláštorov, veží hradieb, zhoreli. Panovník preto oslobodil mesto od daní na osem rokov. O rok po požiari (1557) vykázal súpis domov - vrátane aj neobývateľných v predchádzajúcom rozsahu - počet 400 a pokles nájomníkov z takmer 300 v roku 1480 na vyše 190 v roku 1557.
Tým, že sa zdaňovali iba domy, či domácnosti, počet obyvateľov v stredoveku sa nezisťoval. Predstavu o tom, koľko ich mali mestá, teda aj Košice získavajú odborníci odhadom podľa počtu domov a daňových poplatníkov alebo podľa miestnych špecifík a daností. V 15. storočí mohli mať Košice najmenej vyše 8 600 obyvateľov a podľa odhadu pre vtedajšie stredoeurópske mesto, akým boli Košice sa ich počet mohol približovať aj k 10 tisícom.
Čím Košičania v stredoveku platili?
Čim platili cudzinci a akým kurzom sa riadili? Ako vyzeral grajciar, groš, toliar?
Vychádzajú z obchodných zmlúv i iných dokumentov, po roku 1340 bol v Košiciach ustálený kurzový lístok. Obchodné zmluvy, uzatvárané v 14. storočí, mali údaj o tom, či sa platby uhradia podľa budínskeho alebo košického kurzu. Hostia, ktorí prichádzali do Košíc z cudziny, ale aj mimo Košíc za obchodom a kvôli zmluve, mohli platiť drahými kovmi alebo cudzími mincami. Nevedno, odkedy razila Košická komora vlastné mince, avšak v 14. storočí sa bežne vymieňali nové košické denáre za staré.
Keďže sa hovorí "nemám ani deravý groš", spomeniem prederavený groš Gabriela Bethlena z roku 1623. Toliaru Gabriela Bethlena z toho istého roku, hovorili pre jeho tvar "hranáč".
Vďaka vedutám máme predstavu o sídlach v minulosti
Veduty európskeho mesta Košice
Šesťzväzkové dielo G. Brauna "Civitates orbis terrarum" so súborom medirytinových vedút Košíc, hradu Šariš, Novohradu, Bratislavy, Komárna a iných miest pochádza z rokov 1572 - 1617. V roku 1604 bolo v Augsburgu vydané dvojzväzkové dielo Samuela Dilbauma "Eikonografia" s leptami uhorských miest a pohraničných pevností, ktoré boli obliehané počas tureckých vojen.
Najstarším vyobrazením Košíc je veduta mesta v šesťzväzkovom diele G. Brauna. Ďalší obraz Košíc je v dvojzväzkovej tlačenej kronike kasselského architekta a kronikára Wilhelma Schäffera, zvaného Dilich v "Ungarische Chronica" z roku 1600.
Čo sú vlastne veduty? (V preklade veduta znamená pohľad). Sú maliarskym, kresliarskym, grafickým alebo reliéfnym vyobrazením krajiny, pevnosti, hradu, mesta v ich prirodzenej podstate, je to obraz konkrétnej krajiny. Veduty patria k mnohým zachovaným prameňom a historickým dielam, vďaka čomu nadobudneme predstavu o sídlach v minulosti o ich uliciach fasádach, i pevnostiach, z ktorých sú už dnes iba ruiny. Vznikli ako maliarsky druh v 16. storočí v renesancii v Taliansku a Holandsku. A ako grafické techniky, ktoré boli schopné rozširovať obraz vo väčšom počte exemplárov sa používali drevorezy, medirytina a lept. Vývoj pokračoval v 17. storočí kombináciou rytiny a leptu a v 19. storočí sa objavila kameňotlač.
Vedutami európskych miest ilustrovali cestopisné a historicko - geografické štúdie. Boli v tom čase obľúbené. V knihe, vydanej v Nemecku "Türkische und Ungarische Chronica" je veduta Košíc od L. Schnitzera. Niektorí možno poznáte vyobrazenie Košíc z letáku o požiari a výbuchu pušného prachu - podľa predlohy L. Schnitzera ho vyhotovil neznámy autor v roku 1674. Koncom 17. storočia vyšli v Taliansku, Nemecku, Rakúsku práce s vedutami Košíc ako európskeho mesta. Medzi 200 vedutami európskych miest toho obdobia od augsburského rytca Gabriela Bodenehra boli aj Košice. S ich vyobrazením sa stretol čitateľ v diele Mateja Bela, aj Jána Korabinského v 18. storočí. Vtedy sa začali používať veduty Košíc aj na listinách. Ich autormi boli košický senátor A. Svajczer, rytec S. Mansfeld a F. Assner.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
