Keď sa mu raz ruky splašili, obišiel všetko, čo mal v ceste

Je mikulášskym rodákom, ale jeho hokejový život je v podstate spätý s Košicami. Od osemnástich, keď tu prikvitol ako nádejný dorastenec, až doteraz, keď má tunajšiu omladinu sám pod palcom ako tréner. A to má už (či ešte iba) štyridsaťpäť rokov. Menovku Mojmír Božik, manažér mládeže, nájdete vedľa dverí kancelárie zriadenej na druhom poschodí "hokejového" Club hotela.

Obrancom sa stal vlastne náhodou. "Na jednom z prvých tréningov nám tréner povedal, aby sme sa na ľade rozostavili. Samozrejme, že všetci chlapci sa tisli dopredu, a keďže tam už nebolo miesto, ja som sa postavil na post obrancu. A už som tam zostal. Nikdy som ani len nepomyslel, že by som mohol byť útočníkom."

Na podtatranskom ľade si ho koncom sedemdesiatych rokov vyhliadol vtedajší riaditeľ hokejového oddielu VSŽ Košice Pavol Matis. Známa trénerská dvojica Selvek - Nitka mala v tom čase v mužstve prirodzený generačný problém. Kabínu, v ktorej sa to hemžilo tridsiatnikmi, sa žiadalo trochu omladiť. "Faith, Brunclík, Šterbák, Čapek, Moučka, Svitana, Jabcon... To boli hráči, pri ktorých som začínal. Mnohí z nich boli už prakticky na konci svojej kariéry, ale aj tak nebolo vôbec ľahké medzi nimi sa presadiť. Z Mikuláša som prišiel v lete, na začiatku sezóny 1980/81, ale príležitosť zahrať si prvú ligu som nedostal hneď. Čakal som dva a pol mesiaca kým sa naskytla. No na ten zápas, ani na súpera, sa už príliš nepamätám. Samozrejme že som bol dosť nervózny, veď sme hrali pred vlastným publikom, ale po dvoch-troch striedaniach som už bol v pohode." Ušlo sa mu miesto po boku ostrieľaného beka Vladimíra Šandrika. "Ten mi na začiatku veľmi pomohol. Vlado mal veľmi dobrú povahu, snažil sa čo najviac pomáhať mladým hráčom."

Veľa nechýbalo, možno len pár hodín, a mohol byť hráčom bratislavského Slovana. "Vtedy sa chodilo za hráčom osobne, keď bol oňho záujem. Prvé sa ozvali Košice, funkcionári Slovana prišli do Mikuláša až o týždeň neskôr... V Košiciach mi dali ubytovanie, stravu, a po mesiaci aj prvú výplatu - dvetisícdvesto hrubého, už ako zamestnancovi železiarní. Neskôr k tomu pribudli aj prémie za vyhrané zápasy. Asi to bol osud čo rozhodol, že budem hrať za Košice. A keď sa obzriem dozadu, vôbec neľutujem. Lebo do Košíc chodili aj z iných miest veľmi dobrí hráči, a vždy sa tu vytvorila perfektná partia, po všetkých stránkach, o čom svedčia aj prvé dva federálne tituly, ktoré sme pre klub vybojovali. Prvý v sezóne 1985/86, druhý o dva roky neskôr."

"Mojo" Božik si za Košice odkrútil poctivých osem sezón. Ba ešte aj pol sezóny navyše, keď už jeho korčule istý čas na klinci hrdzaveli. "To ma Peťo Slanina, ktorý vtedy stál v ´skleníku´ na košickej striedačke, prehovoril, aby som si ich ešte obul, hoci som mal už tridsaťsedem rokov. Košice sa dostali do veľkej krízy, vraj by sa moja pomoc mužstvu zišla. Pravdu povediac, veľmi sa mi už nechcelo, ale pri fľaši whisky sme sa napokon dohodli, že to ešte skúsim. Návrat na extraligový ľad nebol vôbec ľahký, ale našťastie, bolo to iba do Vianoc. Slaninu odvolali, a mne dali ponuku aby som s Milanom Stašom robil asistenta Selvekovi..."

Stávka v Jihlave

Osem a pol sezóny v košických farbách, medzitým dva roky v zelenom za Duklu Trenčín, päť rokov v reprezentačnom áčku, troje majstrovstvá sveta, jedna olympiáda, Kanadský pohár... Keď štrnganie kľúčmi v novembri 1989 otvorilo hraničnú závoru, získal angažmán vo Fínsku, potom vo Švédsku, ba na štyri roky sa usadil aj v nie veľmi hokejovom Francúzsku. Ale k tomu sa ešte dostaneme... "Dokopy mám asi stodvadsaťosem štartov za národné mužstvo, ale koľko bolo tých ligových zápasov, to vám nepoviem. To by som sa musel pozrieť do nejakých publikácií. Voľakedy sa neviedli také štatistiky ako teraz, ale novinári to vraj majú zrátané."

Góly, ktoré za celú kariéru dosiahol, by sa vraj rátali ľahšie. Lebo ich veľa nebolo. "Nikdy som nepatril k nejakým výnimočným strelcom, ani v lige, ani v reprezentácii som tých gólov veľa nedával, nemôžem sa pochváliť ani mimoriadne tvrdou strelou," vraví Mojmír Božík s jemu vlastnou skromnosťou. "Ale obranca predsa musí byť hlavne na bránenie. Tréneri vás posudzujú najmä podľa toho, či spĺňate tieto kritériá, góly sú až na druhom mieste."

Ale zopár ich predsa bolo. Pekných, dôležitých, víťazných, ba aj kurióznych. "Pravda, väčšinou po strele od modrej. No občas sa mi podaril aj parádny kúsok. Ako v ktoromsi domácom zápase v starej stodole. Keď mi po náznaku strely ľahol protihráč na ľad, tak sa mi voľajako splašili ruky, obišiel som všetko čo som mal pred sebou, a zblízka som zavesil pod žŕdku." Medzi najcennejšie zárezy na pažbe patrí ten, ktorý si tam vyryl po góle do siete legendárneho Hašeka. Na Horáckom štadióne v Jihlave, keď síce Dominik ešte nebol Dominátor, ale už počas vojenčiny v tamojšej Dukle mal povesť skvelého gólmana. "Ten gól sa zrodil dosť kurióznym spôsobom. Po stávke s trénerom Selvekom. Mali sme už zaistenú účasť v play off, boli sme vo veľkej pohode, tak sme sa dohodli, že ma postaví do útoku. Nielenže som dal gól, ale pripísal som si aj dve gólové asistencie. Ale aj keby ste ma zabili, už si nespomeniem, s kým som v útoku nastúpil. V tom zápase som bol najproduktívnejší hráč mužstva." A hoci nevynikal nejakou závratnou rýchlosťou, spoluhráči mu po tom pamätnom zápase začali hovoriť - brejkový hráč. "Raz som sa totiž dostal aj do samostatného nájazdu na Hašeka. Samozrejme, hlava dole, strážil som si puk, a vôbec som nevnímal čo sa deje predo mnou. Skúsený Hašek to vystihol, vybehol až na modrú, a puk mi vypichol. Oveľa skôr, než som začal rozmýšľať ako svoj nájazd zakončím. Bola z toho trochu aj sranda, ale ja som bral svoje pôsobenie v útoku celkom vážne."

Sieťku rozvlnil aj za chrbtom brankára kanadského národného tímu. V generálke na majstrovstvá sveta v Prahe v roku 1985. Ale napokon na svetovom šampionáte nehral. "S Kanadou sme hrali v Prahe prípravný duel tesne pred majstrovstvami sveta. Zápas mi mimoriadne vyšiel, dal som dva góly, ale tréneri národného mužstva dali prednosť Arnoldovi Kadlecovi. No musím povedať, že právom..."

Fínština je ľahká

Na svoj debut na majstrovstvách sveta si musel Mojmír Božik nejaký ten mesiac ešte počkať. Podobných turnajov však v rôznych mládežníckych výberoch absolvoval predtým niekoľko. "Prešiel som prakticky všetkými výbermi, od družstva šestnásťročných, až po béčko Československa, bol som vo výbere Východoslovenského kraja, Slovenska i ČSSR. Najskôr na majstrovstvách Európy do osemnásť rokov v Hradci Králové, kde sme získali strieborné medaily, potom dvakrát aj na svetovom šampionáte hráčov do dvadsať rokov. Prvý raz v Nemecku, kde nám len o vlások unikla medaila. Desať sekúnd pred koncom súboja s Fínmi. Pri buly v našom obrannom pásme Jano Vodila zlomil hokejku, Fíni nám stihli streliť rozhodujúci gól, a išli do finále namiesto nás. O rok neskôr, v Kanade, sme už dopadli lepšie, vybojovali sme striebro."

Zisk domáceho majstrovského titulu v sezóne 1985/86 otvoril dvierka do reprezentácie nebývalému počtu košických hráčov. Treba povedať, že oprávnene, pretože v tom ligovom ročníku hrali Košičania parádny hokej. Aj keď po svetovom šampionáte v Moskve sa za to spustila na hlavy trénerov národného mužstva ohromná vlna kritiky. Turnaj v Lužnikách bol zo strany hráčov s levíčaťom na prsiach doslova pod psa. "Pravda, ten šampionát nám príliš nevyšiel, prehrali sme úvodné zápasy s Poľskom i s NSR, a potom to už išlo dolu vodou. Ale bolo to asi tým, že my, Košičania, sme po zisku titulu mali vrchol sezóny už za sebou. Po návrate z Moskvy novinári vyvolali polemiku, že medzi nami a Čechmi neboli práve najlepšie vzťahy, preto sme na majstrovstvách sveta dopadli tak zle, ale ja som vôbec nemal pocit, že by to v kabíne nejako škrípalo. Naopak, atmosféra bola dobrá, v Moskve sa zišiel dobrý kolektív."

O rok neskôr sa Čechoslováci, aj s Božikom v zostave, vracali z Viedne s medailou. Podobne aj v roku 1990 zo švajčiarskych Álp. "Tam som sa po olympiáde v Calgary, Kanadskom pohári, a ročnej prestávke, do reprezentácie vrátil. Po svetovom šampionáte v Berne a Fribourgu rozobrali prakticky celú našu reprezentáciu. Ja som získal angažmán vo fínskom mužstve Jokerit Helsinki. Nejaké kontakty som mal s nimi už pred majstrovstvami sveta, a zmluvu som podpísal na šampionáte. No na našu hru nemalo negatívny vplyv obliehanie agentami, lebo nás nijako neznásilňovali, kontaktovali sme sa iba v čase osobného voľna, na zápasy sme boli maximálne sústredení."

Za tri roky v krajine tisícich jazier sa naučil celkom obstojne po fínsky. "Jäähalli, v ktorej sme hrávali, je doslova ľadová hala. ´Jää´ je ľad, ´halli´ hala. ´Jäätelo´ je zas zmrzlina. Foneticky, lebo napísať by som to nevedel. Ale dodnes sa po fínsky celkom dobre dohovorím. Fínština je len zdanlivo ťažká reč."

So slovenským bekom posilnili vtedajšieho nováčika elitnej fínskej súťaže aj dvaja Česi. "Litvínovčan František Procházka a Otakar Janecký. Prvý rok sme hrali iba o záchranu, ale v druhej sezóne sme získali titul. Prvý v histórii Jokeritu. Fíni chceli oživiť svoj hokej, a vsadili na hráčov z Československa a Kanady. V tom čase tam bola naša enkláva dosť veľká."

Záver sezóny však "Mojo" nedohral. Zranil si koleno, lekári mu urobili plastiku krížneho väzu. "A po šiestich mesiacoch som sa vrátil na fínsky ľad s protézou." Ale už v drese iného tímu. "Prvoligovej Kokkoly. Bolo to vlastne logické, pretože v Jokerite mi skončila zmluva. V Kokkole mali záujem, tak som išiel tam, hoci do nižšej súťaže."

Za vydarený (po všetkých stránkach) považuje aj rok vo švédskom klube Mora IK, i štyri nasledujúce sezóny v krajine, kde galský kohút kikiríka, dve v mužstve Reims, a dve v meste Anglet. "Prvé dva roky sme hrali vo Francúzsku aj s Mirom Marcinkom. Tá súťaž mala svoju úroveň, s mužstvom Reims sme skončili tretí. Hrala v ňom kopa reprezentantov, Briand, Rosenthalovci, Mortas... Môžem povedať, že sa mi všade páčilo. Bol som spokojný ja, aj oni so mnou. Keby tak nebolo, poslali by vás preč."

Na Slovensko sa vrátil až po ôsmich rokoch. S extraligou sa lúčil po jednej sezóne v drese Popradu. V Košiciach otvoril knihu svojej kariéry na strane s názvom kapitoly - tréner. Dva roky úradoval v košickom HC aj vo funkcii klubového direktora, teraz je manažérom mládežníckych družstiev. "A zároveň robím Milanovi Stašovi asistenta trénera pri doraste." Vraj, aby nevyšiel z cviku, keď sa niekde ozvú. Lebo tých ponúk, aby išiel trénovať, je stále dosť. "Či je to pre mňa tá ideálna robota? Ideálne je nerobiť nič. Ale ja som pri tom, čo robím, spokojný." Pri otázke smerujúcej na jeho ďalšiu budúcnosť sa bývalý hokejový internacionál iba potmehúdsky pousmial.

Jablko sa zakotúľalo do bránky

V hokejových rodinách nezvykne jablko ďaleko od stromu padať. Inak nebolo ani u Božikovcov, aj keď to jabĺčko sa potom zakotúľalo tam, kde to nik nečakal - rovno do bránky. "Syna Mojmíra som do bránky nechcel pustiť, lebo je to najhorší post pre hokejistu. Ale jemu sa to páčilo. V bránke začal už za žiakov, istý čas hral potom útočníka, ale keď sa u šiestakov Miňa Lukáča brankár zranil, postavil sa tam znova." Dnes chytá 23-ročný Božik mladší za francúzsky prvoligový Avignon. A otec je celkom spokojný že od toho syna neodhovoril.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári