Najprv plačú, keď sa nasťahujú. Potom opäť, lebo musia odísť...
Pekný domček vyrástol na konci MČ Krásna asi pred troma - štyrmi rokmi. Postavili ho U. S. Steel ako ukážku montovaných rodinných domov. Po asi dvoch rokoch sa hutnícky gigant rozhodol, že objekt daruje. Najprv uvažovali, že ho získa mestská časť. Neskôr "padol" do lona Mestu Košice. To v ňom v septembri minulého roku otvorilo krízové stredisko Oceľová nádej. Ako už názov napovedá, zariadenie ponúka nádej deťom, ktoré sa, väčšinou kvôli nezodpovednosti dospelých, dostanú do krízovej životnej situácie. V rodinnom dome vie nájsť dočasné útočište 7 mladých od 3 do 18 rokov. Oceľová nádej funguje viac ako rok, čo je čas na malé hodnotenie i zoznámenie sa so súčasnými obyvateľmi, a tak sme do zariadenia zašli nedávno na návštevu.
"Momentálne nie sme plní, máme tu 5 detí. Ale možno zajtra či pozajtra príde podľa našich informácií ďalšie. Súčasní obyvatelia sa už na neho tešia. I keď nevedia, kto to je, odkiaľ prichádza a prečo príde práve sem," podotkla po zvítaní vychovávateľka Oxana Chudáčiková. Keďže počas našej návštevy bol voľný deň, deti mali voľno. Využívali ho pri televíznej obrazovke. Ešte predtým sa stihli naraňajkovať, urobiť si poriadok v izbách (pritom nevedeli, že prídeme, takže to nerobili kvôli nám), a spoločne upiecť koláč. "Život v zariadení má podobné pravidlá ako fungujúca domácnosť. Deti čakajú drobné povinnosti, napríklad pomôcť pri upratovaní či po jedle pozbierať taniere zo stola. Nech majú pocit, že bez nich to v domčeku nebude fungovať."
Rýchlo si zvyknú
So žiadnym dieťaťom, ktoré sa do zariadenia dostalo, nebol zatiaľ veľký problém. I keď je pravda, že slzičky sa objavia. Na začiatku väčšinou preto, že deti prichádzajú do nového, pre ne dovtedy neznámeho prostredia a nevedia, čo ich čaká. Niektoré plačú, lebo s rodičmi a súrodencami sa ťažko lúčia. I keď sa do zariadenia dostanú doslova z ulice, pretože starostlivosť o ne bola mizivá, pre viaceré deti je aj zlý, opitý a nezodpovedný rodič osobou, ktorú milujú a odlúčenie bolí.
"Nie však nadlho. Za rok sa potvrdilo, že smútok v detských očiach sa pomerne skoro mení v jas a radosť, pretože zariadenie má na ne dobrý vplyv, rýchlo sa tu adaptujú," naznačila vedúca Oceľovej nádeje Mgr. Katarína Melichová. "Najmä tie deti, ktoré sú v zariadení dlhší čas, maximum je polrok, pri rozlúčke znovu plačú. Preto, že musia ísť preč. Slzia aj vychovávateľky. Hoci sú poučené, že vzťah k deťom má mať istú hranicu. No nemajte v láske škôlkara, ktorý sa rád mojká, túli, vidí vo vás mamu...?"
Tí starší sú občas iní, na chvíľku sa i na zadné postavia a trošku aj trucujú. Musia predsa prijať iné podmienky "hry", čo sa im nie vždy páči. Tiež sa však veľmi skoro menia, začínajú hľadať cit, vychovávateľky oslovujú mama, čakajú od nich pomoc, radu, i pohladenie a postískanie.
Stredisko je zariadením, do ktorého sú deti prijímané na základe rozhodnutia súdu, aby sa dostali preč z pôvodného prostredia, v ktorom boli výchovne zanedbávané, týrané, trpeli hladom, zimou, zlou hygienou. Každé z týchto negatív sa viac alebo menej podpíše na dieťati. Môže trpieť emocionálnou narušenosťou, poruchami správania, psychickými ťažkosťami. V rodinnom dome, ktorý je zariadený ako väčšina bežných domácností, dostanú stravu, strechu nad hlavou, zaopatrenie, výchovnú, psychickú starostlivosť, majú možnosť príjemne tráviť voľný čas. Pravda, až potom, keď sú pripravení na vyučovanie. Momentálne sú všetci obyvatelia školákmi a ako potvrdili vychovávateľky i vedúca, deti sa učia naozaj dobre.
"Keď sa s nimi stretnem, prvá vec, čo mi ukazujú, sú žiacke knižky. Minule som sa však musela pousmiať, lebo Lacko mal takéto zápisy: 1, 1, 1, 1, 1, 4, 1. Keď ma zaujímalo, čo znamená tá štvorka, previnilo na mňa pozrel. Priznal, že ťažším veciam sa venuje, ale ľahkú podcenil, či presnejšie odflákol. Výsledkom bola ´stolička´," nabonzovala vedúca zariadenia.
Pri väčšine z doterajších obyvateľov strediska sa u väčšiny ich rodičov všetko začalo na prvý pohľad bytovým problémom. Obaja, ale stačí, ak iba jeden z nich, začne holdovať alkoholu. S pomútenou hlavou akosi automaticky prichádza zhoršená starostlivosť o deti, dlžoba na nájomnom, lebo namiesto zaplatenia inkasa treba kúpiť "tekutú stravu" a cigarety. Po čase automaticky prichádza strata bytu a z rodičov i ich ratolestí sú bezdomovci, ktorých môže prichýliť už len ulica. Keďže v týchto prípadoch je návrat do normálnych koľají ťažký, logickú prevahu musí mať snaha nájsť týmto deťom nie prechodný domov, maximálne na polrok, ale novú rodinu. Nikto netvrdí, že s pôvodnou, biologickou, by mali prerušiť kontakty, to iste nie. Deti však potrebujú pokoj, čisto, teplo domova, pravidelnú stravu, aj pohladenie.
Najčastejšie sú to deti ulice
Zatiaľ sa v Oceľovej nádeji vystriedalo 15 detí. Dve deti, jedno teraz a jedno už predtým, sa najprv dostali do náhradnej rodiny, no nevyšlo to. Pre náhradných rodičov sa stali predovšetkým zdrojom príjmu, no starostlivosť pokuľhávala.
"Keďže tieto deti neboli malé, ale vedeli posúdiť, že takto starostlivosť o ne asi nemá vyzerať, posťažovali sa. Jedno z nich je dnes v inej rodine, kde je nadmieru spokojné. S druhým dieťaťom je to komplikovanejšie. Práve preto, že to v prvej rodine nevyšlo, má pocit, že ho už nikto nechce a nikto ho nebude mať rád. Tento biľag sa z detskej duše veľmi ťažko vymazáva, pretože biologická matka nemá o chlapca záujem. Ani sa nevie, kde je...," začala popisovať detské osudy vedúca zariadenia. "Máme tu tiež chlapca, ktorého matka bola ešte sama dieťaťom, a tak výchovu potomka nechala na svoju matku, jeho babku. Tá sa však kvôli veku nevedela o dieťa dostatočne postarať. A tak sa desaťročné chlapčiatko potulovalo ulicami, jedlo a oblieklo si to, čo našlo v kontajneroch. Alebo, čo si zarobilo tancovaním po baroch... "
Nezrelosť rodičov sa podpísala aj pod ďalší smutný detský osud. Dieťa je momentálne v nemocnici, lebo trpelo psychickým i fyzickým týraním. Pôvodní rodičia si nerozumeli, rozišli sa. Matka si našla nového partnera, s ktorým mala, samozrejme, ďalšie dieťa. K tomu zlé bytové pomery, nezamestnanosť... Výsledok? Ubolená detská dušička, ktorá potrebuje pomoc odborníkov a veľa, veľa času, kým sa pomaly, pomaličky pozbiera.
Ďalší obyvateľ, Stano, je v centre preto, lebo mamu má dlhodobo chorú. V jeho prípade to došlo tak ďaleko, že nie matka sa vládala starať o neho, ale on všetok čas venoval jej. Má už síce viac ako 14 rokov, ale stále je to dieťa, ktoré všetky povinnosti nezvládalo. Logicky začal vynechávať školu. Čo s ním bude ďalej, je otázne, pretože matkina choroba potrvá zrejme dlhšie ako je jeho časová možnosť pobytu v Oceľovej nádeji. Viditeľný obrovský smútok v jeho očiach je preto zrejmý.
"Mali sme tu aj deti, ktoré tu boli krátko," pokračuje Mgr. Melichová. "Bolo to vtedy, keď rodičia s nimi žili predtým inde alebo bol jeden partner v cudzine a druhý na Slovensku. Kým si našli bývanie v Košiciach, aby deti neboli na ulici, dostali sa na základe rozhodnutia súdu do nášho centra. K zariadeniu v spolupráci s OZ Úsmev ako dar, ktoré robí prípravu profesionálnych rodičov, patrí i naša prvá profesionálna rodina. Zatiaľ sú v nej dve veľmi šikovné deti Zuzka a Peter. Súrodenci, ktorých rodičia sú s najväčšou pravdepodobnosťou v cudzine. Hoci sme v kontakte so širšou rodinou, nikto z nich nenašiel odvahu podujať sa na ich výchovu."
O rodičoch sa podľa Mgr. Melichovej nič nevie. Zrejme sú vonku, pretože sa nehlásia a deti, ktoré boli doslova nájdené na ulici, im nechýbajú. Profesionálna mama, keďže vzťah medzi ňou a deťmi je stále lepší a hlbší, uvažuje, že si ich zoberie do pestúnskej starostlivosti. Keďže v profesionálnej rodine môžu byť tri deti, je dosť možné, že v blízkej budúcnosti k týmto deťom pribudne Stanko. Do zariadenia sa tiež dostal z ulice, kde sa pretĺkal sám ako prst. Matka je v nedohľadne a ostatným na ňom nezáleží.
"Keď sme spomenuli našu prvú profesionálnu rodinu, musím povedať, že táto pani je úžasná. I keď sama nemá deti, takže s ich výchovou nemala žiadne skúsenosti, ukazuje sa ako veľmi dobrá a citlivá. Pod strechou jej domácnosti žije i dnes už dospelý rómsky chlapec, ktorý po dosiahnutí osemnástky musel z detského domova odísť. Nemal však kam. Keďže pani sa s ním aj predtým občas stretla, ponúkla mu, že kým si nenájde prácu i bývanie - môže byť u nej. Zatiaľ toto spolužitie výborne funguje."
Rodičia nechcú priznať zlyhanie
On, podobne ako spomínaní súrodenci, ale aj ďalšie deti, majú svojím spôsobom nešťastie v živote. Rodičia ich prakticky stále klamali, hovorili im, že ich majú radi a urobia všetko, aby sa situácia zmenila. Boli to však len plané sľuby, ktoré často pokračujú i vtedy, keď sa už deti dostanú do centra. Stále im tvrdia, že po nich určite prídu alebo stačí, že raz za polrok pošlú list. Rodičia, i keď neraz sú bezdomovci a deti sa nemajú kam vrátiť, nechcú priznať zlyhanie, radšej špekulujú a vymýšľajú.
Deti s rôznymi osudmi získali podľa vedúcej v tomto zariadení nový domov. Síce len dočasný, ale majú ho. "V rámci ich nového života sa musí od prvej chvíle pozerať i na také drobnosti, aby jedno dieťa nemalo viac cukríkov ako druhé. Občas sa aj teraz prihodí, že dieťa, ktoré prišlo z ulice a bolo zvyknuté čosi si uchmatnúť pre seba, ukrýva jedlo v skrinke alebo pod vankúšom... Aj preto sú v spoločnej chladničke vytvorené kôpky a pri každej meno dieťaťa, nech sa vie, komu čo patrí. Zaviedlo sa aj to, že ak rodičia náhodou prídu na návštevu, nesmú doniesť žiadne sladkosti, iba ovocie prípadne džús. Práve kvôli keksíkom alebo čokoládkam je totiž väčšinou najväčšia hádka, aj otázky, prečo on má a ja nie...?
V centre sa snažia všetkým kupovať rovnako. Zväčša v neďalekých potravinách, kde už predavačky deti poznajú a vždy im čosi dobré odložia. Aj koláč už deťom upiekli. I obyvatelia z blízkeho okolia sú klientom centra naklonení. Sem-tam im niekto, len tak čosi podaruje alebo pošle svoju ratolesť, nech sa s deťmi pohrá. Zatiaľ ani raz nezaznelo ani čosi také ako: ´ty sa s nami nehraj, lebo si iný ako my...´ Od malých i veľkých obyvateľov Krásnej má centrum len sympatie.
Najčastejším dôvodom, prečo sa deti ulice do centra dostanú, je podľa Mgr. Melichovej spomínaný bytový problém. "Naša legislatíva má v tejto oblasti veľké medzery. Súd nemôže o umiestnení dieťaťa do zariadenia rozhodnúť na základe toho, že rodičia nemajú byt. Preto môžu vyrastať pozliepané osady a v nich žiť maloleté deti.... Alebo rodina prebývať v záhradnej chatke, kým v našom zariadení by mohlo mať komfort. Máme takéto dieťa vrátiť do pôvodného prostredia, z ktorého vyšlo? Na jednej strane hovorím nie, ale na druhej je pravda, že dieťa by malo vyrastať v rodinnom prostredí. Keď však rodič nič nerobí, je viac ako pravdepodobné, že z centra, ktoré je akousi medzistanicou, križovatkou, sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostane nakoniec do detského domova."
Tieto deti, i keď je to veľmi smutné, majú obrazne povedané v podstate stále zbalený batôžtek na ďalšie putovanie... Možno i preto má krízové centrum Oceľová nádej v motte dve výstižné myšlienky: Odstraňujme slzy detí. Kvety neznášajú dlhé dažde...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Premiéra v Thálii
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
