Krása Mjanmarska spočíva v jeho neporušenom stave, tvrdí Košičan Vlado po návrate z tejto ázijskej krajiny
Pagoda Shwedagov má viac zlata, než londýnske banky dohromady
Všetky svetové médiá pred niekoľkými týždňami zaradili do svojho aktuálneho spravodajstva aj informácie z Mjanmarska. Z malej krajiny, kde silnie odpor obyvateľstva voči vládnucej vojenskej chunte. Pri moci je už vyše štyri desaťročia a aj vďaka nej patrí Mjanmarsko už roky medzi najzaostalejšie štáty južnej Ázie. Na vlastné oči sa o tom presvedčil aj Košičan Vlado, ktorého si možno pamätáte z jeho spomienok na návštevu Bornea. Dnes to teda bude Mjanmarsko, ktoré navštívil v marci tohto roku.
Mjanmarsko, vo svete donedávna známejšie ako Barma, je najväčším štátom Malajského polostrova. Zo západu obmýva jeho brehy Bengálsky záliv, zvyšok susedí s Indiou, Čínou, Laosom, Bangladéšom a Thajskom. Dlhé stáročia bola Barma samostatným kráľovstvom, no začiatkom 19. storočia jej územie obsadili Angličania a pripojili k britskej Indii. Počas 2.svetovej vojny kontrolovali Barmu i okolité štáty Japonci, po ich porážke krajina vyhlásila v roku 1948 nezávislosť. Od tej doby sa Barma zmietala v chaose, vyvolanom bojom o moc.
Negatívnu rolu v tom hrala a hrá armáda, ktorá v roku 1962 pod vedením generála Nei Wina odstránila demokratickú vládu. Reformami sa znárodnilo takmer všetko a krajina sa vydala cestou socializmu. Výsledok však mal k tomu veľmi ďaleko. Za nasledujúcich 25 rokov sa pomerne rozvinuté barmské hospodárstvo takmer celkom rozpadlo a v rámci exportu strácalo jednu pozíciu za druhou. V roku 1987 a 1988 sa konali demonštrácie za odstúpenie generála Nei Wina. Došlo ku krvavým stretom s armádou, po ktorých sa na čelo Barmy postavil generál Saw Maung.
Zmena mala iba kozmetický charakter. Preto opozícia sformovala Národnú ligu pre demokraciu (NLD) pod vedením aktivistky Su Tij (v roku 1991 dostala Nobelovu cenu mieru). Hoci bola počas volieb v roku 1989 uväznená, jej strana voľby vyhrala. Vojenská chunta však výsledky neuznala a všetko zostalo po starom. Až na názov krajiny, ktorý sa v roku 1989 zmenil na Myanmar, čo je pomenovanie krajiny v barmštine. Armáda v posledných rokoch síce urobila isté ústupky, no naďalej sú potláčané ľudské práva a demokracia je neznámym pojmom.
Volant vpravo, autá tiež
"Ja som sa do Mjanmarska v skupine so siedmimi Čechmi dostal z Thajska, kde sme po dlhom lete z Európy pristáli," spomína Vlado na "poznávačku" z marca tohto roku. "V Bangkoku nás čakala česká sprievodkyňa, ktorá sprevádzala a pred našim príletom poslala domov inú skupinu turistov. Jeden deň sme strávili v Bangkoku, potom sme spolu odleteli do Rangúnu. Je to hlavné mesto Mjanmarska, ležiace na ústi rieky Iravadi. Po ubytovaní sme sa okamžite pustili do jeho prehliadky."
O Rangúne sa hovorí, že je to najzelenšie hlavné mesto v Ázii. Väčšina jeho obytných štvrtí je totiž ponorená priamo v džungli. Turisti si nemohli nevšimnúť, že mnohé stavby pochádzajú ešte z koloniálnych čias, kedy krajinu ovládali Briti. Väčšina už bola schátralá, takže rozpadávajúce sa budovy, balkóny bez zábradlí či vzduchom ťahané elektrické káble, pripomínajúce doslova pavučinu, neboli žiadnou zvláštnosťou.
Anomáliou, ktorá turistom z Európy okamžite udrela do očí, bola špecifická mjanmarská doprava. "Všetky autá mali riadenie vpravo, teda na anglický spôsob. No nejazdili tak, ako sa jazdí v Británii, ale ako u nás, teda vpravo. Túto raritu vymysleli na truc Angličanom. Akoby chceli ukázať, že aj tak sa dá jazdiť," spomína Vlado so smiechom na systém, ktorý funguje už vyše 60 rokov. "Nechápem, ako sa môžu predbiehať dve za sebou idúce nákladné autá alebo autobusy. Ale dopravnú nehodu som nevidel ani jednu..."
Cesty vraj boli v dezolátnom stave a stále sa niektorý úsek opravoval. "Viezli sme sa aj po krátkom úseku mjanmarskej diaľnice. Od našej sa ´trochu´ líšil. Jeden pruh bol v jednom smere, druhý v opačnom. Potom bol trávnatý pás a opäť jeden pruh tam a druhý nazad. Samozrejme, aj tam sa jazdilo vpravo." V súvislosti s dopravou ešte Vlado poznamenal, že takmer všetko, čo sa pohybovalo po mjanmarských cestách, bolo vhodné buď do šrotu alebo do múzea. Napriek tomu "to" vozilo tovar, zvieratá aj ľudí. A ešte ako. Všetko naraz, pričom ľudia viseli počas jazdy nad vozovkou ako hrozno....
S dopravou súvisel aj kuriózny systém zásobovania pohonnými hmotami. Žiadne čerpacie stanice, aké poznáme u nás. Pumpy pozostávali zo skladu plastových fliaš a bandasiek rôznych veľkostí, naukladaných na jednej kope. Nemali zátky, hrdlá boli upchaté iba kusom handry. Hoci bolo možno práve kvôli zaostalosti ich fotografovanie zakázané, Vladovi sa jednu pumpu podarilo odfotiť.
Žiadne kraťasy ani minisukne
Prehliadke Rangúnu dominovala návšteva Pagody Sule. Ide o 2 000 rokov starý komlex stoviek pagod, väčšiny zo zlata a plných zlatých Budhov. Obyvatelia Mjanmarska sú veľmi pobožní, z náboženstiev dominuje tzv. thérevádsky budhizmus (70 %). Takmer všetko, čo miestni zarobia, hoci sú chudobní ako kostolná myš, investujú do nákupu zlatých plátkov. Tie nosia do pagod a lepia na Budhov. Deje sa tak celé stáročia, takže mnohé sochy už dávno stratili svoj pôvodný tvar.
"Ďalšou navštívenou bola Pagoda Shwedagov. Je to opäť komplex pagod, z ktorých najväčšia má výšku 98 metrov. Hovorí sa o nej, že je na nej viac zlata, ako majú všetky londýnske banky dohromady. Mimochodom, všade sa chodí naboso a muži aj ženy musia mať zahalené kolená. Teda žiadne kraťasy alebo krátke sukne. Ja som mal okolo pása obtočenú veľkú šatku." Všetko podstatné o Rangúne sa Vlado s partiou dozvedel nielen od sprievodkyne, ale mnoho zaujímavého im sprostredkovala aj mníška zo Singapúru, ktorú stretli v jednej z pagod. Ovládala šesť svetových jazykov, takže dohovoriť sa s ňou nebol problém.
Okrem historicky starých pagod sú v Rangúne aj mladšie. Jednu mimoriadne veľkú a zlatom bohato zdobenú dal postaviť aj akýsi generál. Vraj preto, aby obyvatelia videli, že je pobožný a aby po ňom niečo zostalo. Fakt, že väčšina peňazí na stavbu pochádzala zo štátnej kasy, je už zrejme z jeho pohľadu druhoradá... "Obdivovali sme aj sochy veľkých Budhov, pri ktorých mal človek nepatrné rozmery. Veď si len predstavte ležiacu postavu, dlhú 56 metrov. Na pozlátenom chodidle mala znázornené všetky dôležité akupunktúrne body." Títo Budhovia boli umiestnení vo veľkých halách.
Po Bagane jazdil na bicykli
Z Rangúnu pokračoval Vlado s partiou do mesta Bagan, ležiacom v najpôsobivejšej časti Mjanmarska. Chrámy, mnohé väčšie ako parížsky Notre Dame, sú roztrúsené na ploche okolo 40 km2, teda väčšej ako Bratislava. "Prvý chrám v Bagane postavil kráľ Anavrahta, ktorý rovinu na brehoch najväčšej barmskej rieky ustanovil za hlavné mesto svojho kráľovstva. Mesto malo prekonať všetko čo bolo doteraz známe a malo byť najkrajším a najposvätnejším mestom sveta. Každý panovník nechal postaviť jeden veľký chrám a pár malých, aby jeho sláva a duša boli večné. Stavali aj ministri, radcovia, veľmoži, vojvodcovia a boháči. Verili, že si takto získajú lepšie miestečko na onom svete."
Kedysi vraj bolo všetkých chrámov okolo 15-tisíc, no zub času a hlavne zemetrasenia skresali ich počet na "iba" okolo 2 200. Zážitok z ich prehliadky a samotného pobytu v Bagane umocňuje sledovanie západu alebo východu slnka na horizonte, vytváranom špicami stoviek pagod. "Keďže je to pomerne veľké územie, aby z neho turisti stihli vidieť čo najviac, zvyknú si prenajať rikšu. Nestojí veľa. V prepočte doslova pár halierov. Urobili tak aj niektorí z našej partie. Ja a ešte dvaja Česi sme si prenajali bicykle. Síce to boli historické kusy, ale fungovali. Aj vďaka nim sme od ôsmej rána do ôsmej večer stihli vidieť všetky dôležité stavby."
Najznámejší z Baganských chrámov je 60 metrov vysoká Ananada, vybudovaná koncom 11. storočia. Kráľ Kianzittha ho dal vystavať na podnet indických mníchov, ktorí mu počas monzúnu rozprávali o slávnom jaskynnom chráme v Himalájach, kde oni žijú a meditujú. Kráľ, fascinovaný ich rozprávaním, sa rozhodol, že tento snehom pokrytý chrám postaví aj na horúcich pláňach Baganu. Chrám Ananda je pravouhlá kocka s pôdorysom kríža, na ktorej sa nachádza šikmá vysoká strecha s kužeľovou vežou - sikarou. Keď ho Kianzittha videl dokončený, hlavného architekta dal sťať, aby chrám nebolo možné duplikovať a zachovala sa jeho výnimočnosť. "Po štyroch okrajoch chrámu sú štyri 9-metrové sochy budhov (Gautama - západ, Kakusandha - sever, Konagamana - východ, Kassapa - juh). Vo vnútri je 10 metrov vysoký sediaci Budhu, celý zo zlata. Socha je slabo osvetlená a malým okienkom dopadajú lúče len na Budhovu tvár, ktorá sa záhadne usmieva. Všetko je vymyslené tak, aby táto atmosféra návštevníka zgniavila a prinútila ho uvedomiť si vlastnú bezbrannosť, slabosť a malosť pred tvárou osudu a boha."
Na opačnej strane Baganu stojí chrám, ktorý dal postaviť kráľ Manuha. Použil na to peniaze, utŕžené z predaja rubínov. V Barme sa totiž ťažia najkrajšie rubíny na svete. Z vonku je budova strohá - tri veľké kocky uprostred a menšie na bokoch. No kto vojde dnu, stŕpne. Skoro celý vnútrajšok zaberá sediaci Budha, ktorý je v tesnom priestore úplne vklinený. Hlava sa opiera o strop, lakte a kolená o steny a do vedľajšej miestnosti sa možno pretisnúť iba medzi prstami Budhovej ruky a stenou chrámu. Nehybný Budha je Mahuom trpiacim v zajatí.
Bagan navštevuje veľmi málo ľudí a do dnešných čias sa mu nedostáva to, čo by si zasluhoval. Príčin je niekoľko. Už počas nadvlády Britov sa Barma považovala iba za okrajovú provinciu a samotný Bagan leží v absolútnej pustatine bez väčšieho letiska a železnice len s možnosťou zdĺhavého prístupu po vode alebo rozbitých cestách. "Mesto napriek nedostupnosti do zabudnutia nezapadlo. Doteraz - po 700 rokoch - patrí k najuctievanejším miestam v Mjanmarsku a skoro každá barmská rozprávka začína slovami ´...kedysi dávno v Bagane...´ Čím ďalej tým viac turistov podstupuje peripetie s mjanmarskou štátnou byrokraciou, ktorá zrejme nemá záujem, aby im krajinu niekto chodil očumovať..."
Na tomto mieste spomienky Košičana Vlada prerušíme. Ako obvykle, aj tentoraz iba na týždeň. Na budúci piatok sa dozviete, kde sa dá vidieť najväčší zvon na svete, čím a prečo sa natierajú mjanmarské deti i ženy a čo žujú ich manželia.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
