ANDREA TOMÁSCHOVÁ, andrea.tomaschovakorzar.sk

Kedysi presvedčený ateista, dnes kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave. Pre škandalózne výstavy vyhodený zo Strednej umeleckej priemyselnej školy v Košiciach, dnes držiteľ medzinárodného ocenenia za výtvarnú i literárnu činnosť. Daniel Pastirčák, básnik, prozaik, esejista i výtvarník. V Košiciach sa predstavil nedávno na Literárno-hudobnom večeri v Štátnej filharmónii Košice.

Kam siahajú prvopočiatky vášho vzťahu k literatúre?

- Do detstva. Autor, ktorý mi začal ako prvý otvárať svoj svet na stránkach kníh, bol Hans Christian Andersen. Toho som postupne spoznával v troch rovinách. Ako dieťa ma očaril svojím farebným svetom fantázie, ako dospievajúci chalan som zistil, že v jeho knihách je množstvo múdrosti, ktorú som si ako dieťa neuvedomoval a po 20-ke, keď som prežil osobnú skúsenosť s Bohom, som vo väčšine jeho rozprávok objavil duchovnú dimenziu. A, samozrejme, čítal som aj winnetou-ovky. No Andersena čítam dodnes.

Nehanbili ste sa ako puberťák čítať Andersena?

- Nie. Mám pocit, že doba bola iná. Chodil som na "ŠUP-ku" a bolo bežné, že dobré rozprávky sa čítali. Dnešné deti však čítajú menej.

Aj vaše?

- Naše nie. Oni čítajú dosť. A už aj píšu.

Vplývate na to, čo by mali čítať?

- Dnes už nie, ale veľmi silne ich ovplyvnilo, že sme do istého času zámerne nemali televízor. Zastávali sme totiž názor, že deťom ponúka rýchlu a lacnú zábavu, čo môže spôsobiť, že nikdy neobjavia rozkoš z čítania a predstavovania si toho, čo čítajú. Do istého veku sme s nimi chodili do rozprávky. Zatvorili sme oči, skočili do rozprávkového sveta, kde každý vymyslel nejakú časť a z toho vznikali celé príbehy.

Inšpirovali ste sa týmito večermi aj pri písaní vlastných kníh?

- Vtedy nie, ale teraz robíme s mojou 17-ročnou dcérou Deborkou projekt "Lepší svet". Sú to chránené dielne pre mentálne postihnutých. S nimi sme začali robiť "literárne dielničky". Väčšina z nich síce nevie písať, ale chodievame spolu do rozprávky a nahrávame to na magnetofón s cieľom, že to potom prepíšeme a vydáme ako ich vlastné dielo. S deťmi sme svojho času tiež pár rozprávok nahrali. Možno aj tými obohatíme túto knihu.

Kedy ste si vlastne kúpili televízor?

- Nekúpili sme si ho. Keď nám ochorela babka, prišla k nám bývať a ona ho so sebou priniesla. No už nežije a tak ho opäť nemáme.

Nechýba vám teraz?

- Nie. Zišla by sa nám nejaká obrazovka, aby sme si mohli pozrieť filmy, ktoré chceme vidieť. Ale televízor nám veru nechýba.

Čo ste pozerali, keď ste ho mali?

- Televízne noviny, Monka a Diaľničnú políciu. (Úsmev)

Využívate teraz čas lepšie ako pri Monkovi?

- Určite áno. Sedíme a rozprávame sa. Máme taký zvyk, že si večer spolu sadneme, niekedy si dáme pohár červeného vína, zapálim si fajku... Je to vždy lepšie, ako čumieť na televízor.

Kedy ste sa odhodlali pustiť čitateľov skrz knihy do svojho sveta?

- Skúšal som písať už keď som mal 10 rokov, na "ŠUP-ke" som písal poéziu, no prvá kniha rozprávok "Damiánova rieka" mi vyšla až po revolúcii. Za socializmu boli totiž moje veci neuverejniteľné.

Prečo ste sa pustili do rozprávky a nie trebárs do ľúbostnej poézie?

- Zdá sa mi, že ľúbostná poézia je už otrepaná. Píšem aj básne, no rozprávky sa mi zdali ako forma vhodné na to, aby rozprávali o veciach, ktoré sú na hranici hmatateľného a nehmatateľného. Pretože mňa zaujíma človek ako duchovná bytosť, ktorá rieši existencionálne otázky - prečo je, čo má so životom robiť, aký je jeho vzťah k vesmíru, Bohu i večnosti. A rozprávka môže tým, že vytvára druhotný svet symbolov, nahliadať aj na tieto duchovné veci. Takže som sa svojím spôsobom pokúsil urobiť to, čo Andersen, potom Oscar Wilde či Herman Hesse. A čo sa týka ľúbostnej poézie, zdá sa mi, že stále žijeme v období, ktoré zrejme začalo v romantizme - že prežívame mýtus akejsi romantickej lásky, či zamilovanosti, ktorej však chýba naozajstná hĺbka pochopenia toho, čo láska je. Ľudia dnes hľadajú vytrženie, zasnenie a nie to, že sa naozaj dám tomu človeku a prijmem ho takého biedneho, aký je. Veľa ľúbostnej poézie je preto jalovej.

Na svojom konte máte okrem iného aj scenár k filmu o mladom chalanovi túžiacom po návrate k prírode. Je to príbeh o vás?

- Príbeh je autobiografický len na začiatku. Skutočná je skúsenosť, že z chalana ateistu hľadajúceho návrat k prírode sa stane veriaci človek. Ostatné je už vyfabulované.

Kedy ste sa stali veriacim? Vraj ste predtým boli najväčší ateista v partii...

- Do 20-ky som bol sebaistým ateistom. Žil som s vedomím, že tento život nemá zmysel a trošku som sa pýšil tým, že som ten, ktorý to vie a všetci ostatní sa za niečím ženú. No keď som sa zamiloval, odrazu som začal zisťovať, že všetko zmysel má. No čo bolo najšokujúcejšie - ja som dovtedy viedol polemiky s veriacimi a väčšinou som vyhral, pretože môj argument bol jednoduchý - že väčšia hlúposť, ako je túžba po večnom živote, neexistuje. Že by si ľudia tak len predĺžili tento biedny pozemský život a to by bolo predsa peklo... S tou priateľkou sme však jedno ráno po raňajkách len tak sedeli a mlčky sa na seba dívali a v hlave som mal vtedy jedinú túžbu - aby táto chvíľa trvala večne. Odrazu som na vlastnej koži zažil, že človek je schopný stavu bytia, v ktorom mu už len jediná vec chýba k blaženosti - večnosť. To bol pre mňa zlom. A potom, približne rok na to vo mne dozrel pocit, že jediné, čo môže dať odpoveď na môj hlad, je večná láska. Tak som v istý večer, potom čo už všetky predsudky voči Evanjeliu a kresťanstvu, padali, urobil experiment. Po modlidbe som sa opýtal Boha, či existuje a ak, nech so mnou niečo spraví. V tom momente som vedel, že je tu absolútne vedomie, ktoré ma pozná. Keď som čítal o stavoch klinickej smrti, tak to bolo niečo podobné. V tej chvíli som si spomenul na všetky kľúčové udalosti svojho života a videl som, aký mali zmysel. Bol to nesmierne silný zážitok večnej lásky. Keď som na druhý deň prišiel do školy, všetci sa ma pýtali, čo sa stalo, pretože som sa fyzicky zmenil. To bol začiatok.

Vtedajšiu priateľku ste si vzali za manželku?

- Nie. To bola len epizóda, ktorá trvala veľmi krátko, no bola podstatná pre môj ľudský posun. Dnes ani neviem, čo s ňou je.

Po "protištátnych výstavách" vás za ich organizovanie vyhodili z košickej "ŠUP-ky". Čo ste robili potom?

- Tri dni som pracoval ako pitevný zriadenec v infekčnej pitevni. Potom som mal nastúpiť ako žeriavnik, no keď som šiel na psychologické testy, tak som tam bol ja a sedem väzňov a ten psychológ ma zaprisahával, aby som sa už nevracal. Tak som skončil v keramických závodoch na propagačnom oddelení, kde som latexom na bielo natieral panely. Po roku som sa dostal na "ŠUP-ku" do Bratislavy, kde som doštudoval.

Čo vám dalo obdobie, keď ste tri dni robili v pitevni, mali absolvovať žeriavnický kurz, natierali panely...?

- Bolo to obdobie, kedy vo mne dozrievala priepať. Svet ateizmu sa mi už rozpadol a nadobudol som vedomie toho, že vo vnútri bežného života odpoveď na svoj hlad po zmysle života nenájdem. To bolo obdobie, keď som si svetabôľ a splín živil a bol som naň pyšný. To bolo dozrievanie úplnej skepsy.

Na Literárno-hudobnom večeri vo filharmónii ste čítali z diela Thomasa Stearnsa Eliota a ten povedal, že najvyššou úlohou moderného človeka je spojiť radikálnu skepsu s radikálnou vierou...

- Táto veta vyjadruje aj môj životný program... O to sa pokúšam. Lebo medzi vierou a pochybnosťou nie je rozpor. Je to súčasť toho istého procesu. Pretože, ak ja neumožním znovu sa pýtať tú istú otázku, nemôžem dospieť k hlbšiemu rozmeru viery. Povedal by som to dokonca radikálne - človek, ktorý naozaj nepochybuje, nemôže ani naozaj veriť.

* * *

Profil:

Daniel Pastirčák (29.1.1959 v Prešove)

n je slovenský básnik, prozaik, esejista, výtvarník a kazateľ

n študoval na Strednej umeleckej priemyselnej škole v Košiciach a v Bratislave

n študoval teológiu na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte

n od roku 1992 je kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave

n svoje prvé diela publikoval v časopisoch Tvorba a Slovenské pohľady

n je ženatý, má tri deti

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári