Fidel boxerov do Ameriky nepustil,

lebo sa bál, že by tam zostali

Medzinárodná boxerská asociácia (AIBA) sa ústami jej šéfa Ching-Kuo Wu pýši, že to bol najväčší šampionát v histórii. Pochopiteľne, veď v Chicagu nešlo len o svetové medaily, ale aj o olympijské miestenky do Pekingu. 557 boxerov, 101 krajín, 546 duelov, 41-tisíc fanúšikov, žiaden z predošlých trinástich svetových šampionátov amatérskych pästiarov sa nemôže pochváliť takými číslami.

Hľadať šťastie za morom sa vybral aj poltucet Slovákov. Každý s predstavou, a odhodlaním, že nebude musieť baliť kufre hneď po úvodných štyroch dvojminútových kolách. Aj preto vedenie výpravy zabukovalo spiatočné letenky až na posledný, finálový deň... Nebolo treba. Štyria naši borci vyleteli z ringu po prvom súboji, dvom zhasla nádej v druhom eliminačnom kole. V druhej polovici šampionátu sa pre nich našlo miesto už iba v hľadisku.

Aj bratské duo z Košíc, Ján a Michal Ondovci, priznáva, že letelo za oceán s o voľačo väčšími ambíciami, ako to napokon vypálilo. Pravda, bez otca, ich trénera, ktorému náš zväz odmietol prideliť štatút oficiálneho sekundanta, čo bol pre mladé košické päste výrazný hendikep. "Veru, keby nás koučoval otec, určite by sme aspoň jeden zápas vyhrali, bráško i ja," presvedčený je mladší Michal. "Otec nás pozná, vie čo trénujeme, vedel by poradiť čo platí na súpera, aby sme robili to, čo nám vychádza," pridáva sa starší Ján. Obaja sa museli spoliehať na rady reprezentačných trénerov Hlavačku a Gajdoša. A vlastné schopnosti.

Prvý sa do ringu postavil Ján, na duel s poradovým číslom 94, v hmotnostnej kategórii do 75 kg, proti borcovi so skratkou ISV za svojím menom - Panenské ostrovy. Clarence Joseph vraj nebol o toľko lepší ako ukazuje výsledok - 14:23 na body, ktoré pozbieral Kirgiz Alymkulov od pätice rozhodcov. Ešte po druhom kole to vyzeralo pre mladého Košičana nádejne, do tretieho vstupoval s náskokom dvoch bodov. "Ale v ňom mi súper ušiel o štyri body, a v poslednom kole rozhodcovia bodovali už iba jemu, moje zásahy nemali odozvu. Ale v Chicagu bolo väčšinou tak, že ten kto vyhrával po treťom kole, vyhral aj celý zápas. Málokomu sa to podarilo otočiť, rozhodcovia to nedovolili..."

"Panenský" Joseph bol prijateľný súper, aj keď Onda starší nemal ani "šajnu" ako boxuje. "Boxoval presne to isté čo ja, ibaže bol trošku rýchlejší. A to rozhodlo. No na majstrovstvách sveta si už nevyberiete, zlý boxer tam už nie je. Zápasy v mojej váhe mali väčšinou vysokú úroveň. Majstrom sveta sa stal Rus Korobov. Úplne zaslúžene, pretože vyhrával pred limitom, myslím, že ho aj vyhlásili za najlepšieho boxera turnaja."

Jánov brat Michal sa pri premiére na podujatí svetového rangu zamotal do pavúka hmotnostnej kategórie do 60 kilogramov, rovno k jednému z najskúsenejších pästiarov. Medzi 55 borcami by sa určite našiel aj rovnocennejší súper ako 29-ročný Španiel Alejandro Rodriguez Pereira. Vyzerá to na divokú koridu z jeho strany, sotva dvadsaťročného slovenského mládenca vybodoval jasne 21:5. Aj keď ten takého jednoznačného názoru nie je. "Keď som mal prehrať, tak maximálne o dva-tri body, ten šestnásťbodový rozdiel podľa mňa zaslúžený nie je. Paradoxne, narástol vtedy, keď som sa snažil dobehnúť manko. Posledné kolo som prehral 1:8, hoci v ňom som zapracoval najviac. Rozhodcovia však moju aktivitu posúdili inak. Veľmi som chcel vyhrať, a myslím, že pokojne som aj mohol. Ale rozhodlo asi viac skúseností na strane Španiela. Vari polovicu boxerov vo svojej kategórii som poznal, ale on bol pre mňa celkom neznámy borec."

Mišovi, v jeho šesťdesiatke, najviac imponoval Rus Alexej Tiščenko, ale zlato mu senzačne vyfúkol Angličan Frankie Gavin. Na medaile má vygravírované (samozrejme obrazne) aj olympijské kruhy, tak ako ďalších 79 pästiarov z 37 krajín, ktorí sa z Chicaga do Pekingu kvalifikovali. Európania sa o posledných šesť miest pobijú na turnajoch v Grécku a Taliansku. Malý plamienok nádeje by tak mohol horieť ešte aj pre košických súrodencov. "Všetko závisí od financií, a od reprezentačného trénera, či tam dostaneme šancu. Ale je to najmä o peniazoch," tvrdí za oboch Michal.

Hviezdou bol Ali

Šéfstvo AIBA si pochvaľuje účasť i úroveň šampionátu. Ale čo by to bolo za boxerov, keby sa nepostarali aj o nejaký škandálik. Ten už ku ringu akosi automaticky patrí, či doň nastupujete v tričku a koženej prilbe ako amatér, či do pol pása holý ako profík. Inak nebolo ani v tieni chicagských mrakodrapov. Najskôr sa po niekoľkých borcoch, ktorí sa rozhodli zmeniť úbohú domovinu za americký blahobyt, doslova zľahla zem. Ešte skôr ako zasadili súperovi prvý úder. "Počuli sme, že hneď v prvý deň emigrovalo osem ľudí. Kubánci, od ktorých by sa to čakalo, medzi nimi neboli, pretože Fidel ich do Ameriky vôbec nepustil. V Chicagu vraj chýbali práve preto, lebo sa bál, že tam zostanú," smeje sa Michal.

Trochu inak sa zas vyfarbili naši rumunskí kedysi bratia. Princíp komunizmu, ktorý u nich voľakedy fungoval, vzali doslova. Skupinku ich boxerov i funkcionárov načapali v obchodnom dome pri lacnom "nákupe" - bez platenia. "Boli to traja boxeri, dvaja tréneri a jeden funkcionár. Hneď ich poslali domov, a dostali doživotný dištanc. Organizátori potom pohrozili aj ostatným účastníkom šampionátu, keď sa to stane ešte raz, okamžite pôjde domov celá výprava."

V Chicagu ich bolo vyše sto. "Aj také štáty, o ktorých som v živote nepočul. Napríklad Papua Nová Guinea. Boli tam borci z krajín, kde levy ešte oštepom zabíjajú..." čudoval sa mladý Košičan kde všade je box populárny. "Takmer šesťsto borcov, a to ešte asi dve stovky nedostali víza. Otvárací ceremoniál prebiehal v centre mesta. Odstavili jednu dlhú ulicu, a po nej pochodovali všetky zúčastnené výpravy. Zdravila nás spústa ľudí, bol to naozaj zážitok." Aj večer, keď organizátori pripravili účastníkom šampionátu malé prekvapenie. "Vraj vítajú olympijského víťaza, najlepšieho športovca sveta..., Muhammada Aliho. Nikto to nečakal, lebo ten slávny boxer bol pred nami ukrytý. Sedel na vlastnom balkóne, a keď naňho zasvietili reflektory, všetci v sále sa postavili a začali skandovať jeho meno. Ali bol väčšou hviezdou večera ako Evander Holyfield, ktorý bol tiež medzi pozvanými hosťami."

Dejiskom šampionátu bola parádna aréna, UIC Pavillon v areáli ´University of Illinois´. "Bol to vlastne zimný štadión, pre päťtisíc divákov." Podľa zistených faktov, vstupenka na vyraďovacie boje stála desať dolárov, finálové duely boli za dvadsaťpäť. "Záujem bol veľký, väčšinou bol štadión zaplnený minimálne spolovice, na finále bolo hľadisko plné."

Ale bratia, po vypadnutí, na svoj šport trošku zanevreli, do hľadiska ich to príliš nelákalo. "Sem-tam sme sa išli pozrieť, aj keď mnohé zápasy boli dosť nezáživné," vysvetľuje Ján dôvody. "Prišla sa na nás pozrieť rodina, otcova sestra, ktorá žije už tridsať rokov Kanade. Ale videli iba naše zápasy, box ich príliš nezaujímal, tak sme väčšinu času trávili s nimi, mimo štadióna," vraví Michal. "Napokon sme nevideli ani finále, lebo zápasy boli na programe v nedeľu o druhej, a my sme odlietali o štvrtej. Hala bola dosť ďaleko od hotela, a bolo treba ešte sa pobaliť, takže sme išli hneď na letisko."

Plní zážitkov. Z veľkomesta, kam sa našinec len tak ľahko opäť nedostane. Času bolo dosť, tak prečo sa po ňom trochu nepoobzerať?. "Je to pekné mesto, ale ohúrenie z tých mrakodrapov trvalo vari desať minút. Potom to už bola normálka," tvrdí Mišo. "Páčilo sa mi, že tam sa môžete obliecť ako chcete, nikto sa nepozastaví nad tým, čo máte na sebe. Nie ako u nás, kde každý na vás zazerá."

V Chicagu si žili po pansky, v chýrnom hoteli Hilton. "Kde normálne stojí noc päťsto dolárov, ale my sme platili iba štyridsaťpäť. Organizátori zľavili asi preto, aby tam mohli bývať všetky výpravy." Tej cene (pôvodnej) by mal vari zodpovedať aj jedálniček v noblesnej reštaurácii. "Ale kdeže... Strava bola dobrá prvé tri dni. Na raňajky sme mali stále praženicu, na obed kuracie prsia a nejakú rybu, na večeru to isté. To sa opakovalo deň čo deň. Kuracinu mám veľmi rád, ale tam sa mi tak zhnusila, že ju nebudem chcieť vidieť aspoň rok."

Do arény miestnej univerzity vozil účastníkov šampionátu špeciálny autobus. "Ale my, s bráškom, sme chodievali radšej pešo," hovorí Ján. "Aspoň nám rýchlejšie zbehla chvíľa. Tie vzdialenosti boli veľké len zdanlivo. Jeden deň sme boli s tetou v centre, a keď sme sa večer vracali na hotel, zaplatili sme za taxík desať či pätnásť dolárov, lebo sme išli vari pol hodinu. Keď sme sa s bratom o tri dni pešo vracali od toho istého obchodu, boli sme doma za päť minút... Všade sú tam totiž jednosmerky a kým to všetko taxík poobchádza, tá polhodina aj prejde."

Niektorých členov slovenskej výpravy zlákali miestni hokejoví "Blackhawks" na zápas NHL, ale Michala to viac ťahalo na basket. Pozrieť si "býkov" v akcii, to by bol zážitok. "Basketbal sa mi páči, veď ho hrá aj moja priateľka. Často ho tam dávali v telke, ale nepodarilo sa mi vidieť NBA naživo, počas šampionátu Bulls doma nehrali. Bráška skôr zaujíma hokej, ale nie preto, že by mal frajerku hokejistku. Momentálne je voľný," vtipkuje Mišo na úkor staršieho súrodenca.

Reč o obliekaní a nezáujme tamojšieho okolia o človečí zovňajšok má u bratskej dvojice svoje opodstatnenie. Obaja športovci sa totiž radi parádia. "Priznávame, väčšinu voľného času sme trávili v obchodoch." Pravda, s iným zámerom ako spomínaní Rumuni... "Nakupovali sme tričká, rôzne oblečenie, botasky, topánky, väčšinou také veci, aj značkové, ktoré u nás nedostať. Alebo dostať, ale za vyššie ceny. Jedlo a voda sú v Amerike oveľa drahšie ako oblečenie. A musím povedať, že ešte jedna taška by sa nám tam zišla, dve či tri by sme dokázali v pohode naplniť..." smeje sa Ján. "A ja doteraz ešte jeden kufor nemám," pridáva sa Michal. "Zostal niekde v Londýne, kým ja som bol už vo Viedni. Ale našťastie, v ňom sú len staré veci, takže nemusím ľutovať. To čo som nakúpil, mám už doma..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári