Umelec nemôže byť spokojný. To by bol začiatok jeho konca

Muzikant Peter Nagy má na svojom konte veľa vydarených skladieb, titul Zlatý slávik ale i pár výstav umeleckých fotografií. Do Košíc si naposledy našiel cestu ako predseda poroty pesničkovej súťaže Košický zlatý poklad. Počas generálky pred finále sme ho požiadali o rozhovor.

P. Nagy si ešte celkom dobre pamätá aj na to, keď na Košickom zlatom poklade súťažil on sám. "Bolo to v Dome umenia a nič som nevyhral. Veľmi veľa som od toho očakával, no nič sa nestalo. Od vtedy zápasím s neúspechom," prezradil so smiechom. "Pamätám si, že som ostal dosť rozčarovaný. Už pred tým som vyhral nejakú súťaž v Prešove, bolo to v roku 1974. Ako výherca som získal možnosť nahrávať v štúdiu košického rozhlasu pieseň. Ako 17-ročný som teda dostal príležitosť hrať s orchestrom, kapelou a nahrať vlastnú vec! Myslel som si - tak a teraz to príde, teraz ma čaká obrovská popularita. A nič..."

Napriek tomu košickému štúdiu vďačí za veľa. "Tu sa totiž odohrali dve veľmi významné veci v mojej kariére. Nahral som prvú pieseň, volala sa Prežívaš sklamania. No a o čosi neskôr som tu nahral aj Profesora Indigo, pásku som preniesol do Bratislavy, kde ma v televízii nasadili do hitparád. Z nuly som vyletel na prvé miesto a preskočil som Elán, Olympic, Žbirku... A tam to všetko začalo."

Keď sa človek pozrie na začiatok kariéry P. Nagya, vyzerá to celkom ružovo. V roku 1983 začal hrať s kapelou Indigo, o dva roky sa stal Zlatým slávikom. "Lenže tomu všetkému predchádzalo sedem rokov amatérskeho hrania po kluboch. Keď som začínal, Marika Gombitová, pre ktorú som tajne ako 17-ročný napísal dva texty, mi povedala, že ak chcem preraziť, musím odísť do Bratislavy. Dnes to tak už nefunguje, dôkazom toho sú No Name, Peha, IMT Smile. Ale mne v tom čase nič iné neostávalo. Priznám sa, že to bolo ťažké. Nechal som tu celú rodinu, odišiel som od kamarátov. Všetko som nechal tak a šiel som preč len kvôli hudbe. Ale nikdy som to neoľutoval - muzika je moja celoživotná láska..."

Ako puberťák čítal Sartra

Ešte skôr, než sa P. Nagy definitívne rozhodol, že sa bude na sto percent venovať muzike, vyštudoval v Prešove filozofiu. "Už na gymnáziu som sa zaujímal o francúzsky existencionalizmus, mal som ako 17-ročný prečítaného Sartra, Camusa, Jaspersa... K literatúre sme boli vychovávaní mamou, takže som už na škole čítal Remarqua, Hemingwaya, Steinbecka. Bol som veľmi čítavý človek, zaujímal ma iný pohľad na svet. Na škole som patril medzi vzorných študentov."

To, že vyštudoval filozofiu, veľa číta a zaujíma sa o literatúru, mu pomáha pri písaní textov. "Texty som sa učil písať sám, rovnako ako som sa sám naučil hrať na gitare. Veľa som čítal poéziu, prekladal som si anglické texty. Žil som si v inom svete ako väčšina ľudí okolo mňa." Už počas vysokej školy mu bolo jasné, že muzika je to, čo chce robiť celý život. "Jednoducho ma to lákalo. Myslím si, že na svete sme nespravodlivo krátko a preto by mal každý človek robiť to, čo mu prináša radosť a nie to, čo od neho očakávajú ostatní. Nemáme času prispôsobovať sa predstavám druhých."

Najväčšiu radosť z hudby mal P. Nagy samozrejme vtedy, keď sa mu darilo a ľudia chodili húfom na jeho koncerty. "Bolo také obdobie, ktoré trvalo od roku 1984 asi päť rokov. Vypredávali sme športové haly a amfiteátre, mali sme 20 aj 25 koncertov za mesiac. Samozrejme, že to bolo vyčerpávajúce, ale muziku sme milovali. Aj dnes je to podobné. Našťastie mám okolo seba skvelú kapelu - muzikantov, ktorí hrajú pre radosť, nie pre kšeft."

Lenže príležitostí koncertovať je nepomerne menej... "Ľudia prestali chodiť na kultúrne podujatia. Nehovorím, že všetci, ale väčšina radšej sedí doma a stali sa z nich ´televízni pozerači´. Alebo sedia pri internete. Je to síce silné médium, no mŕtve. To je ako keby ste sedeli doma a celý deň čítali noviny. Budete síce všetko vedieť, ale nebudete schopní komunikovať. Uvediem príklad - na internete nájdete kopu dobrých vtipov, ale nie je príjemnejšie si vtip naživo vypočuť od svojho kamaráta?"

Okrem toho, že P. Nagya všetci poznáme ako muzikanta, v posledných rokoch sa mu podarilo presadiť aj ako umeleckému fotografovi. "Je to pre mňa ďalšia príležitosť vyjadriť sa. Vždy som to chcel robiť. Je tu však ten istý problém ako pri hudbe - média sa snažia za každú cenu nájsť vo všetkom to korenisté. Ale základom mojej snahy pri fotení je vyjadriť úctu k žene. Môže to vyznieť paradoxne, keďže prevažne fotím akty..."

Foteniu sa vážne začal venovať pred šiestimi rokmi. V tom čase chodil s modelkou Monikou Hrabovčákovou. "Mal som dobrý fotoaparát, urobil som zopár fotiek a zistil som, že sú pekné. Tak som si myslel, že hádam viem fotiť. Lenže potom som sa nad tým zamyslel a došlo mi, že fotoaparát je dokonalý, dokáže fotiť v automatickom režime, takže sa prispôsobí podmienkam a že moja priateľka je pekná. Takže to, že fotka je dobrá, vôbec nie je moja zásluha. Veľa som nad tým rozmýšľal a prišiel som na to, že musím začať od začiatku, že musím prestať fotiť v automatickom režime a že musím začať robiť snímky, ktoré budú mať nápad. Lebo keď si niekto kúpi dobrý foťák a odfotí trebárs peknú sochu, tak nie je jeho zásluhou, že fotka je vydarená. Jeho zásluha to bude vtedy, ak sa mu podarí zachytiť atmosféru, náladu, situáciu. Ja sa pohybujem vo vodách umeleckej fotografie a tam je najdôležitejšia snovosť. Je to ako s pesničkami, aj tie sú sny... Dobrá umelecká fotka musí byť ako vydarený slaďák. Ja chcem, aby muž, ktorý sa pozrie na môj akt, si nepovedal - s touto ženou by som chcel stráviť noc, ale aby si prial s ňou stráviť život..."

Pri fotografovaní vie P. Nagy presne dopredu, čo by chcel na zábere mať. "Nápady si ma nájdu hocikedy a hocikde. Rovnako ako nápady na piesne a texty. Takže v aute mám vždy diktafón, do ktorého si to všetko zaznamenávam. Myslím si, že žiadny fotograf nie je taký geniálny, aby rovno na mieste čosi vymyslel. To by musela byť iba náhoda. Ja som si pozrel milióny fotiek na internete, v časopisoch a knihách a nechcem fotiť nič, čo tu už bolo. A to je ťažké. Rovnako ako v muzike, keď sa človek chce vyhnúť tomu, aby sa nová pieseň na niečo podobala..."

Fotky z ciest vystavovať nemieni

P. Nagy je aj vášnivý cestovateľ a je len prirodzené, že aj na cestách fotí. Tieto snímky však rozhodne vystavovať nemieni. "Považujem za prinajmenšom trápne, keď nejaká známa osobnosť vystavuje fotky z ciest, ktoré môže mať doma v albume hocikto. Lebo keď si vezme dobrý foťák a ide na zájazd do Paríža, tak nafotí to isté. Ja som bol nedávno v Paríži a tri dni som tam fotil, no nebudem tým rozhodne ľudí otravovať," prezradil s úsmevom.

"Nedávno som bol fotiť v Afrike, Portugalsku, na Madeire. Aj keď sme boli v júni s kapelou hrať v Londýne, tak som čosi pofotil aj tam... Ale len pre seba. Budem si to na staré kolená obzerať. Lebo povedal som si, že po 40-tke si chcem dopriať už len pekné veci, už som starý na prehry... A cestovanie je predsa krásne. Navyše - vyrastal som za železnou oponou, a tak možnosť cestovať ešte stále vnímam ako čosi úžasné. Pre dnešnú generáciu je to prirodzené, to len mne to príde zázračné. Proste nezbieram majetok - čo zarobím, miniem na cestách. Občas sa spontánne vyberiem preč, nikomu nič nepoviem a na pár dní doslova zmiznem. Potom mi príde smiešne, keď mi ktosi volá, že má pre mňa na večer kšeft. Ja pritom sedím v Paríži na chodníku a jem bagetu..."

Keď P. Nagy zmizne za hranice, má aj väčšiu pravdepodobnosť, že bude mať pokoj a nebudú sa na ním ľudia na ulici obzerať... "Žijem napoly v Prahe, takže nemusím zo Slovenska utekať. Minule sme sa s Petrom Jandom z Olympicu bavili o tom, že keď chce mať pokoj, zájde na Karlov most. Lebo ten je plný Japoncov, Talianov a iných turistov. V centre Prahy sú Česi už len predavači suvenírov... Navyše, ja nemám pocit, že by som mal pred fanúšikmi utekať. Som v takom štádiu kariéry, že ma síce ľudia spoznávajú, ale nemajú potrebu utekať za mnou a pýtať si podpisy. Žiadna hystéria okolo mojej osoby nehrozí."

Také obdobie však P. Nagy zažil na vlastnej koži... "Elánisti ale i Miro Žbirka a mnohí další by o tom mohli rozprávať. To sú také historky, ktoré keby som povedal, tak by ma dnešné mladé kapely upodozrievali, že si vymýšľam. Neraz sa stalo, že som prišiel z koncertu a na koberci pred hotelovou izbou spali tri-štyri dievčatá a čakali, čo bude. Kto mi to dnes uverí? Rovnako ako si dnes mladé kapely nevedia predstaviť, čo je to cenzúra. Mali by byť vďační tej generácii, ktorá im vybojovala slobodu. Nebolo to bohviečo, keď sme na ministerstvo kultúry museli posielať texty na schválenie. Ktosi, kto sa v tom vôbec nevyznal, písal na ne posudky... No a dopadlo to napríklad tak, že mi v texte - Tam niekde musí byť anjel, čo povie áno, vyškrtli slovo anjel, lebo že je veľmi náboženské. Boli to zvláštne veci."

Dnes sa P. Nagy s cenzúrou pasovať nemusí. Sú však iné veci, ktoré mu komplikujú život... "Média o hudbe neinformujú. Venujú sa politike alebo úplne nepodstatným bulvárnym veciam... Mňa to už neštve, skôr je mi to ľúto kvôli začínajúcim kapelám. Keď idú na turné, tak 80 percent príprav zahŕňa mediálna kampaň. My sme mali vypredané koncerty aj bez plagátov..."

P. Nagyovi sa našťastie stále darí - za album duetov, ktorý vydal minulého roku, dostal Zlatú platňu, v januári sa chystá začať pracovať na novom albume. Mohlo by sa zdať, že sa cíti spokojný... "Čo sa týka fotiek, tohto roku som toho stihol už veľa, mal som štyri výstavy. Vyšiel mi kalendár a budem pripravovať knihu fotografických profilov. Cítim sa občas trochu schyzofrenicky, lebo sa pohybujem medzi Prahou a Bratislavou a medzi hudbou a fotografiou. A spokojný nie som. Umelec nikdy nemôže byť spokojný. To by bol začiatok jeho konca..."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: PONDELOK 5. 11. 2007

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári