dobou temna, s ktorou nemajú žiadnu skúsenosť. Pričom zároveň o časoch, ktoré skončili 17. novembrom 1989, vedia veľmi málo. Je to dosť zlá správa k výročiu, ktoré si zajtra pripomíname.
Je zrejmé, že rodičia necítia potrebu hovoriť s deťmi o svojej minulosti, v ktorej neboli hrdinami a nemajú byť na čo pyšní. Práve na Slovensku, azda viac ako v Poľsku a Česku, však chýbajú aj tzv. elity, ktoré by trýznivé otázky vyrovnania sa s minulosťou nastolili. Jeden z dôvodov, prečo je tomu tak, odhaľuje pohľad na podobu vládnej garnitúry: Spoločenské i politické špičky, ktoré dnes završujú svoje kariéry, ich začínali budovať v konformnom zväzku s boľševikmi. Buď začínali oslnivé kariéry ako rýdzi komunisti, alebo skrivili chrbty a prispôsobovali sa, aby si existencie zachovali.
Reálny socializmus
Tzv. reálny socializmus (ako si ho sami komunisti pomenovali), bol predovšetkým časom neslobody. Výraz občan bol prázdnou karikatúrou toho, ako ho vnímame dnes. Pri "voľbách" dostal "volič" do rúk jednotnú a jedinú kandidátku tzv. Národného frontu, ktorú mohol "zvoliť" alebo vyškrtať. Na listine bola prevažná väčšina členov komunistickej strany, ktorá mala z Ústavy zakotvenú "vedúcu úlohu v spoločnosti". Medzi nimi boli voľne roztrúsení aj nejakí nestraníci, či členovia kolaborantských strán (Slovenskej obrody, Socialistická strana a pod.), ktorých existencia mala vytvoriť zdanie demokracie. Drvivá väčšina ľudí takúto "kandidátnu listinu" hodila do urny, už len z obavy pred represiami. Totalitný režim potom vytruboval po svete, ktorý sa rehotal, že má podporu 99,98 percenta občanov. To však neboli občania, ale obyvatelia.
Cestovanie len pre vyvolených
Obyvatelia ČSSR boli zbavení základných slobôd a práv. Cestovanie bolo pre radových smrteľníkov, čo bola väčšina mimo asi 1 milióna členov KSČ, normálne možné len do krajín tzv. socialistického tábora. Dalo sa so šťastím dostať aj do Juhoslávie (dnes Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, atď), to však už "občan" potreboval tzv. devízový prísľub. Dinárový. Valutový prísľub bol potrebný do celého slobodného sveta (vrátane dnešných spolučlenov EÚ.) Ten však dostávali iba dôsledne preverení "občania", predovšetkým špeciálne na túto úlohu poverenými orgánmi ŠtB. Nemálo agentov a iných udavačov povstalo práve z túžby pozrieť sa aj ďalej ako do Maďarska, Rumunska či NDR (komunistické Nemecko). To bol jeden z "najosvedčenejších" spôsobov, ktorými boľševický režim krivil a lámal charaktery, ponižoval ľudí.
Agenti ŠtB na každom rohu
Čo sa týka slobody prejavu, keď šiel "občan" napr. do kaviarne či podniku, tak na vlastné riziko. Agent, dôverník či informátor sedel takpovediac v každom rohu, kto si nedal pozor na ústa, vystavoval sa riziku. Iste, akosi mimovedome sa tomu ľudia prispôsobili a o veciach verejných, či nebodaj politických sa nedebatovalo. Teda v sedemdesiatych rokoch, keď zúrila normalizačná hystéria, vôbec, neskôr to bolo o málo "voľnejšie". Omnoho horšie to však bolo s eštebákmi v zamestnaní. Iba s malým zveličením: Neexistoval úrad, kancelária, jedna unimobunka, v ktorej by nebol nasadený konfident ŠtB. Každý bol pod dohľadom. Jedna nepekná veta o Husákovi a hrozil vyhadzov a degradácia o dva stupne nižšie pod vašou kvalifikáciou. Tlač a televízia boli "pluralitné" podobne ako "voľby". Obyvateľ si mohol vybrať z Pravdy, Smeny, Práce, Východoslovenských novín či večerníka (tu v Košiciach), mali aj české Rudé Právo. Problém bol v tom, že presne to isté ste sa dočítali v každom. Propaganda, reportáže o žatve a nových úspechoch strany, lož na lož. To je zrkadlo, v ktorom je napr. neustále kritizovaná súčasná STV pod vedením Hrehu - ostrov slobody.
Zločinecký režim
Je pravda, že ľudia si zvykli. To, na čo si nemohol zvyknúť ani pes, bol začiatok československého komunizmu a päťdesiate roky, keď režim konsolidoval svoju moc nielen obmedzovaním základných práv, ale zločinmi proti ľudskosti. Tie zostávajú stále nepotrestané. Nedávny proces s komunistickou prokurátorkou v Prahe, ktorá dostala 8 rokov za justičnú vraždu, je iba špica ľadovca. Skryté pod hladinou zostávajú aj komunistické zločiny v slovenskej časti bývalého štátu. Tie sa snaží až teraz rozkrývať ÚPN. Osemnásť rokov po oslobodení od nacizmu však v Nemecku už mladá generácia žiadala vysvetlenie od svojich rodičov, ako mohli tak hlboko klesnúť. Porovnávať mechanicky sa nedá, časy sa dramaticky zmenili. Avšak na Slovensku, ako aj inde v postkomunistickom priestore, je dosť divné, že takáto objednávka úplne absentuje.
Ekonomika na dlh
Je fascinujúce, ako si niektorí pamätníci, a azda aj väčšina, idealizujú ekonomickú stránku života v neslobode. Porovnávania reálnych miezd v roku 1989 a dnes, aké publikoval napr. nedávno aj SAV (za nezmysly ich platíme!!), majú však základnú systémovú chybu v tom, že tzv. reálny socializmus vytváral astronomické dlhy do budúcnosti (aj dnes sa štát zadlžuje, ale to je neporovnateľné). Tie sú dnes napr. skryté aj v dôchodkovom systéme, keďže ekonomika nevytvorila základňu na splácanie, akú má napr. ekonomika Rakúska či nemecká (ich dôchodcovia majú akurát vyššie požiadavky). Skryté sú napr. aj v transformačných nákladoch. Trebárs privatizácie, keď polovica dlhov bánk, napr. IRB, ktoré skončili v Slovenskej konsolidačnej, boli rôzne záruky na megalomanské výstavby z komunistického režimu. V roku 1948 bolo HDP bývalého Československa na hlavu obyvateľa vyššie ako rakúske. O štyridsať rokov neskôr, keď komunizmus končil, bola ČSSR na úrovni jednej tretiny toho istého Rakúska.
Tovar sa nekupoval, ale zháňal
To je reálne porovnanie tzv. socializmu a kapitalizmu. Štyridsať rokov boľševika bola ekonomická pohroma aj preto, že sa ľudia museli nanovo učiť podnikaniu a zručnostiam, ktoré sú potrebné pre život v slobodnom svete, nerozumeli princípom trhu. Vôbec najväčšou deformáciou v ekonomike boli centrálne nariaďované ceny tovaru. Komunisti od zeleného stola rozhodli, že maloobchodné ceny musia byť "spravodlivé", čiže nižšie než prirodzené (trhové), ktoré zodpovedajú prieniku ponuky a dopytu. Tento blud (ako mnohé ďalšie) bol najkratšou cestou k chudobe a zaostávaniu, keďže úradne nariadené ceny mali jediný dôsledok: permanentný nedostatok tovarov všetkých druhov. Takže za tzv. reálneho socializmu sa výrobky a tovary nekupovali, ale zháňali. Tu niekde leží, okrem iných ložísk, aj jedno zo základných semenísk tzv. komunálnej korupcie a "socialistických známostí (dnes klientské siete), s ktorými sa dnes a denne stále boríme, hoci podmienky sa dramaticky zmenili (preniesla sa inde). Také typické klišé sú dnes (najmä pred Vianociami) spomienky na rady na banány. Avšak v dlhých zástupoch sa z času na čas stálo aj, napríklad, na maslo. A boli dlhé sezóny, keď toaletný papier mal visačku luxusného tovaru...
Najsmutnejšie je dnes počúvať rôzne moralizácie a gýčové nezmysly o tejto absurdnej minulosti. Zaužil sa napr. výraz "lúpež storočia", ktorý sa spomína v rôznych škandáloch či privatizáciách. Nikomu ani nenapadne, že keby komunisti neukradli pôdu a súkromné majetky živnostníkom a podnikateľom, tak by žiadna privatizácia po 17. novembri 1989 byť ani nemusela. Škoda, že sloboda ešte neznamená patent na rozum.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
