ZUZANA PANCISYNOVÁ, zuzana.pancisynovakorzar.sk
Rodák z Prešova začal svoju profesionálnu kariéru v roku 1983 s vlastnou hudobnou skupinou Indigo. V roku 1985 zvíťazil vo vtedajšej najznámejšej ankete populárnej hudby Zlatý slávik. V 80-tych rokoch bol popri Miroslavovi Žbirkovi najpopulárnejším slovenským spevákom. Jeho albumy dosahovali predaj niekoľko stotisíc kusov. V 90-tych rokoch sa veľmi dobre a úspešne pustil do tvorby pre deti, ktorú dnes považuje za uzavretú kapitolu a venuje sa svojmu novému albumu, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta budúci rok. Vyštudovanému filozofovi tiež vychádza veľká profilová kniha fotografií, ktorá bude určená na európsky trh.
Stretli sme sa pri príležitosti súťaže Košický zlatý poklad (KZP). Vraj ste ňou tak trochu začínali aj vy. Čo vám preblesne hlavou pri spomienke na ňu?
- KZP má jednu dobrú vlastnosť, že na rozdiel od Bratislavskej Lýry prežil. Nie je to síce taká honosná súťaž, ale je to dobrá cesta pre muzikantov, ktorí sa chcú zviditeľniť. Okrem Coca-coly PopStar tu už nie je žiadna súťaž takéhoto typu. Slovenskému rozhlasu, ktorý KZP organizuje preto patrí veľká vďaka a poklona. Muzikantom treba pomáhať.
Vaše začiatky vyzerali ako?
- Mal som osemnásť rokov, keď som sa prihlásil do KZP a nič som nevyhral. Rok predtým som ale vyhral nejakú prešovskú súťaž a prvou cenou bolo nahrať vlastný singel v štúdiu košického rozhlasu. Tam som teda stál pred mikrofónom prvýkrát a ako 17- ročný som nahral svoju prvú skladbu. Potom som si myslel, že to celé začne, ale nazačalo. Sláva prepukla až o desať rokov neskôr. Dovtedy som hrával kade -tade amatérsky.
Neodradila vás táto prehra od kariéry hudobníka a speváka?
- Nie, no je pravda, že som sa už potom žiadnej súťaže nezúčastnil. Hrával som po kluboch a mal som svoju kapelu. S tou som neskôr nahral singel Profesor Indigo, preniesol ho z Košíc do Bratislavy. Nasadili ju do hitparády 5xP a vyletela z nuly na prvé miesto.
Čím myslíte, že to bolo?
- Bola iná, nová, originálna. Hrali sme vtedy biele reggae, čo znamenalo, že spev ide dvakrát rýchlejšie ako podklad. Mali sme úplne iný imidž a boli sme absolútne odlišní od toho, čo dovtedy na slovenskej hudobnej scéne existovalo. Bolo to teda pre ľudí zaujímavé a originálne.
Trvalo ale až desať rokov, kým ste prišli na to, že toto ľudí osloví?
- Je dobré, že sa mi nepodarilo presadiť hneď. Keď sa to niekomu podarí a ešte nie je muzikantsky zrelý, môže sa stať to, že sa mu podarí prvý hit, ďalšie už nie. Preto je dobré, keď sa kapela dlho snaží a až po rokoch príde boom, ako to bolo v prípade No Name alebo mojom. Boli sme muzikantsky pripravení a mali sme v šuflíku ďalšie skladby, ktoré sa neskôr stali hitmi. Ja som mal vtedy napríklad odložené v zásuvke So mnou nikdy nezostarneš, Mne sa neschováš, Sme svoji a pod. Keď prišla možnosť nahrať prvý album, nevedel som, čo skôr vybrať.
Vždy bolo vašim cieľom presadiť sa?
- Poznáte muzikanta, ktorý sa nechce presadiť?
Poniektorí tvrdia, že im stačí hrávať po kluboch a neživiť sa muzikou...
- V mojom prípade to bolo tak, že som sa vždy túžil presadiť. Keď som začínal, médiá absolútne hudbu nepodporovali. Vtedy bolo obmedzovanie kultu osobnosti v médiách, čo bol príkaz komunistov zo strany Sovietskeho zväzu. Vedeli, že hudobníci, speváci a skladatelia môžu ovplyvňovať mienku ľudí svojimi textami.
Vy ste svojimi textami ľudí ovplyvňovali?
- Myslím, že áno. Moju generáciu samozrejme. Z mojej tvorby je však známych len dvadsať percent a to hity. Tie sú textovo ľahšie.
Je vám to ľúto, že je známych "len" 20 percent?
- Žiaden muzikant nie je na tom tak, žeby ste od neho poznali všetky pesničky. Nie je na to mediálny priestor. Ale skalní fanúšikovia poznajú.
V súčasnosti o vás nie je veľmi počuť v súvislosti s hudbou. Prečo?
- Lebo nie som ochotný hovoriť o svojom súkromí. Pri väčšine rozhovorov to vždy dopadne tak, že sa ma opýtajú na nový album, no hneď druhá otázka je, čo ešte mám nové. A tým konverzácia o hudbe padne. Pritom pripraviť album je práca celoročná a zbaliť nejakú modelku je práca na štyri hodiny...
To, že som bol s kapelou v Londýne o mne nikto nepísal. Bol to príjemný koncert pre Čechov a Slovákov. Pred pár rokmi sme boli takto aj v USA. Mám kapelu, ktorá ma sprevádza už piaty rok, hrala so mnou aj napríklad minulý rok na megakoncerte Duety v pražskej Lucerne. Tam som mal mal ako hostí všetkých, ktorí spievali moje skladby a to napríklad Janda, Muk, Ledecký, Smatanová, Žbirka, Ráž, Patejdl... Tohto roku som za to dostal Zlatú platňu. To sú všetko informácie, ktoré nie sú také zaujímavé, ako to, s kým chodím. Je to divné a mrzí ma to. No priznávam, je tu zástup ľudí, ktorí sa živia iba tým. Tým pádom vzniká vedomie, že každý kto je mediálne známy, by mal poskytovať aj takéto rozhovory. Napriek tomu, že ja tieto informácie o sebe nezverejňujem, s novinármi vychádzam dobre.
Nechceli ste sa dať odfotografovať. Vyzeráte stále lepšie a lepšie, tak v čom je problém?
- Neviem, nemám to rád. Ja mám lepšie fotky (smiech). Mám tendenciu presmerovávať fotografom blesky a prečíslovávať foťáky. Profesionálna deformácia.
Každopádne keď si pozerám archívne zábery, vyzeráte čoraz lepšie...
- Nezhoršuje sa vám zrak? (smiech)
Myslím, že to vidí každý. Čo pre svoju vizáž robíte?
- Absolútne nič. Normálne ako každý iný človek cvičím, chodím do fitnes centier. Dokonca mám v byte v Bratislave vlastné fitko. Robím to pre seba, aby som bol vo forme.
Vrátim sa predsa len ešte k hudbe. Rok 2007 na vašej stránke neoplýva novým vlastným albumom. Stále ste iba ako súčasť niečoho. Kedy sa teda môžu fanúšikovia tešiť na nové dielo z vašeho pera?
- Budúci rok v januári začínam dávať dokopy album. Teraz musím dokončiť fotografické veci, mal som štyri výstavy. V januári som fotil české MISS v Alpách, potom som bol v Afrike, potom v Portugalsku. Teraz mi vyšiel kalendár fotiek, volá sa Black and white photos. Povedal som si jednoducho, že tento rok sa povenujem viac fotografovaniu a budúci zasvätím hudbe. Myslím si, že ani nie je dobré, keď je spevák na scéne dvadsať rokov, aby každý rok vydával album. Postupne si zbieram témy.
Na novom albume budú úplne nové skladby, alebo dáte čosi aj zo starších šuflíkových, ktoré ešte neboli zverejnené?
- Budú to nové pesničky. Možno urobíme aj DVD. Aj keď neviem, lebo nie som veľmi kamerový a fotogenický typ. Ale možno urobíme nejaký záznam z unplugged koncertu. Inak, o mne málokto vie, že som natočil prvý unplugged koncert na Slovensku v roku 1988. Vtedy ešte ani ten názov unplugged neexistoval, bolo to v dobe, kedy som vypredával športové haly. Boli to pekné časy.
Ako bude vyzerať vaše nové CD?
- Bude okrúhle a lesklé zo spodu a zvrchu niečo napísané...
Nehovorte, kto by to bol povedal... Takže aké bude štýlovo?
- Myslíte, žeby bolo dobré, keby bolo štýlovo iné, ako som ja? Nikdy dopredu neprezrádzam, uvidíme, ktoré témy si vyberiem.
Aké máte v zálohe?
- Ja sa vždy snažím urobiť témy, ktoré ešte nikdy nikto predtým neurobil. Je to podobné, ako pri fotografii. Vždy sa snažím fotiť akty žien tak, ako to ešte nikdy nikto predo mnou neurobil. Čo sa týka textov, napríklad pieseň Len pomaly je o tom, že sami sebe strpčujeme život rýchlym životným tempom a popri tom si myslíme, že sme slobodní. A pritom je to naopak. Stávame sa čoraz viac spútanejšími. Alebo pieseň Svet je krásny zadok je o tom, že svet je skutočne rozdelený na dve polovice a každá jedna z nich tvrdí, že tá druhá smrdí. Ten text mi dokonca pochválil aj Boris Filan.
Aj vy žijete rýchlo?
- Okolnosti ma nútia. Žijem zbytočne rýchlo a nesúhlasím s tým. Aj to, že robím v podstate dve povolania. Fotografia síce nie je to, čo ma živí, ale robím ju profesionálne. Poslednú výstavu mi otváral pán Saudek a nazval ma kolegom, tak ma to potešilo.
Kedy mienite spomaliť?
- Keď spomalí svet.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
