Vysokú školu muzických umení. Vyštudovala hudobnú teóriu a kompozíciu, ako štipendistka strávila dva roky na prestížnej Royal Academy of Music v Londýne, kde získala viacero ocenení. Ľubica Salamon Čekovská.

Hoci sa prevažne venujete komponovaniu súčasnej klasickej muziky, píšete hudbu aj pre filmy, divadlo... Znamená to, že sa skladaním súčasnej klasickej hudby uživiť nedá?

- Väčšina skladateľov sa živí niečím iným. Popri komponovaní vyučuje, hrá na hudobný nástroj, alebo pracuje v celkom odlišnej sfére. Financie sú však iba jedna stránka veci. Rozhodne pre mňa nie sú cieľom. Písať hudbu je istý druh posadnutosti. Len tak si vziať do ruky ceruzu, notový papier a napísať niečo, k čomu vás ženie hudobný nápad a inšpirácia. Hudba nemôže vznikať len na objednávku. To by bolo vypočítavé.

Máte nejaké žánrové hranice? Oblasť hudby, do ktorej by ste sa nepustili?

- Nikdy by som "neliezla" do projektu, do ktorého nepatrím. Nerada by som zažila, aby ma niekto tlačil do práce, s ktorou nesúhlasím. Mám rada, keď sa dohodneme. A to nehovorím o peniazoch. Tie sú pre mňa najmenej dôležité. Mňa baví hudba, čistá práca a keď sú všetci - skladateľ, interpret i poslucháč - spokojní.

Kedy ste zistili, že vás hudba baví?

- Vedela som to už od malička. Od 3-4 rokov, keď som sedela otcovi na kolenách a brnkala si na klavíri. Už vtedy som mala dobrý sluch.

Predurčila vás muzikantská rodina na vašu profesionálnu dráhu?

- Určite áno, aj keď som bola veľmi poctivý študent, maximalista a pôvodne som po gymnáziu chcela študovať medicínu. Chodila som dokonca do Košíc na prípravu na prijímačky. Až v úplnom závere som si uvedomila, že by mi hudba nesmierne chýbala a rozhodla som sa ísť študovať teóriu hudby. Neskôr sa k tomu pridružilo štúdium kompozície.

Kedy ste zložili svoju prvú skladbu?

- To presne neviem. Ale veľmi dávno. Ako dieťa. Odjakživa ma to bavilo.

Prečo ste teda šli na gymnázium, nie na konzervatórium?

- Pretože som mala ambície byť lekárkou. A dodnes som rada, že som sa tak rozhodla. Dostala som tam totiž plnohodnotné vzdelanie v oblasti matematiky, fyziky, chémie... Na štúdium klavíra ako obligátneho predmetu na konzervatóriu som nemala trpezlivosť. Som síce klaviristka, ale nikdy som nevedela sedieť 6 hodín za klavírom a hrať etudy.

Nechodí netrpezlivosť ruka v ruke s nedisciplinovanosťou, ktorá je pre hráča, ale aj v kompozícii mimoriadne dôležitá?

- Ak sa netrpezlivosť snúbi, nedajbože, s povrchnosťou, je to kameň úrazu. No myslím, že to nie je môj prípad. Skôr mám rešpekt pred vážnymi klaviristami umelcami, ktorí trávia celé hodiny cvičením. Ja som si do skladieb pridávala vždy niečo svoje.

Takže ste stále komponovali...

- Nikdy som nebola orientovaná na umeleckú dráhu ako interpret hrajúci z nôt. Mňa skôr bavilo vymýšľať si.

Aké detstvo ste prežili so svojím bratom Mariánom?

- Veľmi muzikantské. A vždy ho prežívame. (Smiech)

Ste si v tomto podobní? Čeky sa totiž netají tým, že je veľké decko.

- On je síce iný "zjav", ale sme si veľmi podobní.

Diskutujete o muzike často?

- Občas áno. Keď potrebujeme pomoc, alebo sa len tak podeliť o krásny hudobný zážitok.

Na koncerte Interface 2007 hral Marián skladbu, ktorú ste skomponovali. Už ste niekedy predtým niečo také urobili?

- Nie, táto skladba bola pre nás svetovou premiérou. Vnímala som to ako výnimočnú udalosť a myslím, že aj môj brat. Pretože stáť na pódiu s výborným dirigentom, akým Peter Breiner je, a Košickou filharmóniou, nie je každodenná záležitosť.

Čo bolo pre vás najväčšou prestížou? Štúdium u Paula Pattersona na prestížnej Royal Academy of Music v Londýne?

- Samozrejme, že Londýn bol obrovskou udalosťou v mojom živote, ale pamätám si aj tú radosť, keď som sa dostala na VŠMU na hudobnú teóriu. Nemala som totiž znalosti ako bežný konzervatorista. Potrebovala som sa hudobne alfabetizovať. Prijali ma teda s podmienkou, že v tomto musím svojich spolužiakov konzervatoristov dobehnúť. Nastúpila som na vlak, ktorý uháňal, ja som mu postupom času pridávala rýchlosť a to ma nesmierne bavilo.

Ako ste sa dostali na štúdium do Londýna?

- Absolvovala som konkurzy v Poľsku, kde bolo mnoho zaujímavých osobností svetového mena. Tam som sa zoznámila so svojím profesorom Paulom Pattersonom, ktorý mi povedal, aby som prišla na prijímačky, že sa uvidí. Pamätám si, ako som pred komisiou musela hrať svoje klavírne miniatúry. Nebolo ich veľa, ale výsledkom bolo, že som dostala plné štipendium na štúdium kompozície.

Prečo ste sa po štúdiách vrátili späť na Slovensko?

- Neplánovala som tam zostať. Prežila som tam dva roky plnohodnotného štúdia - veľmi prísneho, náročného na čas i podujatia. Londýn totiž ponúka také množstvo akcií, až má z toho človek neraz pocit, že je presýtený a najradšej by zostal doma. Ale boli to krásne roky, kde som sa zhodou okolností venovala aj starému jazzu. Hrávali sme v legendárnom hoteli Savoy s orchestrom Picadilly Dance Orchestra.

Nebola vám po návrate z Londýna Bratislava primalá?

- Práve naopak. Bola som rada, že si konečne prídem trošku oddýchnuť, lebo v Londýne toho bolo strašne veľa.

Takže v Londýne ste nazbierali inšpiráciu a tvoriť ste prišli domov?

- Nazbierala som inšpiráciu a tiež mi bolo smutno. Bolo tam síce dobre, zoznámila som sa s mnohými ľuďmi, mohla som si nájsť aj prácu. Lenže ja som tam nešla pracovať, ale študovať. A každý poriadny študent sa má venovať len štúdiu a nestarať sa, čo bude. Podstatné je, aby svoj čas využil čo najlepšie a čo príde, to sa uvidí. To bolo pre mňa primárne. A hoci dnes žijem v Bratislave, do Londýna sa stále rada vraciam. Mám tam mnoho známych, pred časom som tam mala aj svoj profilový koncert. Bol to večer venovaný mojej tvorbe.

Prezentovali ste sa len ako autorka, alebo ste si aj zahrali?

- Prezentovala som sa iba ako autorka. Ja svoje koncerty nehrávam, lebo keď sa uvádzajú, som strašne nervózna.

Z čoho ste nervózna?

- Človek, ktorý tvorí, ide s kožou na trh...

Je však viacero skladateľov, ktorí svoje diela aj prezentujú.

- To áno. Ale myslím, že sú aj lepší klaviristi ako ja. A ja mám rada, ak sú veci robené nadoraz. Netreba sa trhať na kúsky, ako divá zver len preto, aby som robila to, hento, aj tamto. To nemá zmysel.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Že si trošku oddýchnem. V kruhu rodiny, máme malého syna Adamka, tak že spolu s manželom strávime pár pekných voľných chvíľ. Inak veľké plány nemám.

Profil

Ľubica Čekovská

n narodila sa v roku 1975 v Humennom v muzikantskej rodine.

n jej bratom je hudobník Marián Čekovský

n vyštudovala hudobnú teóriu a kompozíciu u profesora Dušana Martinčeka na VŠMU

n ako štipendistka pokračovala postraduálne štúdiom skladby u Paula Pattersona na prestížnej Royal Academy of Music v Londýne, kde za svoje diela získala viaceré ocenenia

n jej kompozície zazneli na viacerých zahraničných festivaloch, vlani na Pražskej Jari odoznela v podaní Slovenskej Filharmónie pod taktovkou M.Válka jej orchestrálna skladba Adorations

n je známa aj ako dlhoročná klaviristka džezovej formácie Bratislava Hot Serenaders Juraja Bartoša.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári