Keby nerobila trestnú právničku, stala by sa bytovou dizajnérkou

Dosiahla najvyššiu priečku v slovenskej justícii. Métu, po ktorej túži azda každý právnik. JUDr. Ivetta Macejková sa vo februári stala predsedníčkou Ústavného súdu SR. Sympatická, mimoriadne atraktívna, ale razantná a energická žena, s povesťou prísnej, pracovitej šéfky -workoholičky. Už vyše pol roka je vďaka svojej funkcii nielen Bratislavčankou, ale aj Košičankou. Preto sme využili príležitosť porozprávať sa s ňou, o tom, ako sa jej v našom meste pracuje a žije i o všeličom inom...

Stretli sme sa na pôde ÚS SR, po štvrtom presunutí termínu. Kvôli neodkladným pracovným povinnostiam musela dohodnuté termíny niekoľkokrát odrieknuť. Tentoraz si nás do zaplneného denníka zapísala na 8. hodinu ráno. Pre istotu. Aby nás kvôli nečakaným prioritným udalostiam nemusela znovu preložiť na neskôr. Prišla usmiata, v slušivom decentnom kostýme a dala si s nami prvú rannú kávu. "Musela som sa dohodnúť takýto ranný termín, lebo už mám z toho presúvania nášho stretnutia výčitky svedomia," začína rozhovor sympatická predsedníčka.

Začínala ako podniková právnička

Myšlienka študovať právo v nej vzklíčila na strednej škole. V rámci právnej náuky sa viackrát zúčastnila súdneho pojednávania a špecifická atmosféra súdu sa jej dostala pod kožu... "Oslovil ma aj obsah pojednávania. Riešil sa rozvod a výživné. Tam som pochopila, že keď sa dvaja ľudia nevedia dohodnúť, tak to musí urobiť súd. Videla som v plnej nahote vzťah dvoch ľudí v manželstve, ktorým trpia oni aj ich deti. Vtedy som vycítila, že sa chcem podieľať na riešení problémov celej spoločnosti, ktoré vznikajú vďaka ľuďom, nesprávajúcich sa podľa platných reguly a pravidiel."

V oblasti juristiky sa jej najviac páčila profesia sudcu. Nielen kvôli postaveniu v právnickej obci, ale aj kvôli až historickej vážnosti. "Sudca má zvláštne postavenie medzi právnikmi. Keď som začala študovať právo, vtedy som ešte nemala ambíciu stať sa sudkyňou. Ale už vtedy, sa mi páčilo trestné právo." Po promóciách bolo jej snom pracovať na súde. Vtedajšia doba jej nepriala, preto sa zamestnala ako podniková právnička. Nebola to však práca, ktorá by ju napĺňala. Využila prvú príležitosť a prijala ponuku pracovať v justícii. Tam jej už počas prvých mesiacov bolo jasné, že chce robiť trestné právo. Neskôr sa stala prvou ženou - "trestnou" sudkyňou na Najvyššom súde SR.

Stáť zoči voči vrahovi, dívať sa mu do očí a súdiť ho, to chce odvahu. Myšlienku, že sa jej "ukrivdený" odsúdený po odpykaní trestu môže pomstiť, si nepripúšťa. "Ináč by som to nemohla robiť. Som toho názoru, že ten, kto sa vyhráža, ublíži menej ako ten, kto mlčí. Nemôžem žiť niekoľko rokov so strachom, že čo bude, ak odsúdený vyjde z väzenia. Nemôžem si to ani pripustiť, lebo potom by som nemohla chodiť po ulici, nemohla by som dýchať, nemohla by som žiť. S tým sa človek jednoducho musí vysporiadať, inak by toto povolanie robiť nemohol." Mimochodom, písomné vyhrážky väzňov už dostala. Odovzdala ich kompetentným vo väznici, ktorí s nimi naložili podľa väzenského poriadku. Žiadna vyhrážka však nebola natoľko vážna, aby sa ňou JUDr. Macejková zaoberala hlbšie.

Aké má človek pocity pri súdení vrahov? "Vrah je slovo, za ktorým treba vidieť osobu a súvislosti. Vrahom môže byť žena, ktorá je dlhé roky týraná manželom a ktorá ho zabije zo zúfalstva. Vrahom je osoba, ktorá zabíjala na objednávku. Je to široký pojem, inak sa súdi prvý prípad a inak druhý. V každom prípade sa však treba odosobniť." Jej rozhodovaniu vo veci takýchto závažných trestných činov, vždy predchádzala svedomitá príprava. S každým prípadom sa najprv podrobne niekoľko dní oboznamovala, študovala každý, aj jeho najmenší detail.

JUDr. Macejková rozhodovala aj v jednom z najznámejších prípadov, ktoré otriasli slovenskou verejnosťou. Išlo o tzv. kyselinárov, ktorí obete usmrcovali zvlášť krutým spôsobom. "Aj v tomto prípade som sa vedela odosobniť. S takýmito ľuďmi viem komunikovať bez emócií, naučila som sa ich odblokovať. S emóciami nemôže rozhodovať žiadny sudca ani pri rozhodovaní v rozvodoch, či výživnom."

Hrdosť a dôvera

Správa o jej vymenovaní za predsedníčku Ústavného súdu zasiahla JUDr. Macejkovú ako blesk z jasného neba. Dozvedela sa o tom až v deň svojho menovania, 16. februára 2007. "To, že som kandidovala na tento post, bolo známe už dva roky. Ale nič sa nedialo. Bola som veľmi prekvapená. A aké pocity som zažívala? Pocit hrdosti, že mi bola daná takáto dôvera a pocit veľkej zodpovednosti."

Mať na najvyššom justičnom poste ženu, je vec raritná. Vo väčšine štátov aj v histórii Slovenska patrilo toto miesto výlučne mužom. Mnohí si nevedia predstaviť, ako sa takéhoto postu zhosťuje žena, ako si dokáže vydobyť v prevažne mužskom kolektíve, rešpekt. "Pracujem rada s mužmi. Stále som s nimi pracovala, aj na Najvyžšom súde SR bolo 20 mužov a ja jedinou ženou. Tu je kolektív 10 mužov a troch žien a aj tu sa mi pracuje dobre. Samozrejme, občas sa vyskytnú problémy, ale kde nie sú. Problémy treba riešiť." Tvrdí, že s mužským šovinizmom sa na justičnej pôde nestretla.

Pod vedením JUDr. Macejkovej sa veci na ÚS SR konečne rozhýbali. Prvým krokom, ktorým ich dala do pohybu, bolo vykonanie hĺbkovej analýzy všetkých nevyriešených vecí. Za osem mesiacov ukončil ÚS SR pod jej vedením viac ako 1 000 nedoriešených vecí, čo je z celkového počtu 1 810 nevybavených a nových vecí, vyše polovica. Ako sa to podarilo? "Všetci sudcovia, vrátane mňa, na tom intenzívne pracujeme. Vedia, že treba pracovať tak, aby sa verejnosť presvedčila, že ústavný súd tu je na to, aby riešil staré a pálčivé veci. Celé plénum to pochopilo a podľa toho pracuje. A ja nad ich prácou skláňam klobúk. Pracuje sa nie na 100, ale na 200 percent."

Súkromie

Predsedníčka ÚS SR má dve dcéry, ktoré sa vybrali v jej šľapajach. Staršia 29-ročná je prokurátorkou a mladšia 19-ročná študuje v 1. ročníku právnickej fakulty v Košiciach.

"U nás sa nič iné, ako právne problémy, neriešili, lebo aj manžel je advokát. Staršia dcéra sa venuje trestnému právu. Možno je to tým, že u nás sa trestným právom žilo. A mladšia sa asi tiež bude uberať týmto smerom." Od výberu profesie ich neodrádzala. Pri voľbe štúdia od dcér nepadla žiadna alternatíva, preto nebolo čo zvažovať. Ich rozhodnutie uvítala. "Obe dcéry majú na to a v podstate ani nechceli nič iné robiť."

V Košiciach je už vyše pol roka, no kvôli pracovnej zaneprázdnenosti ich ešte celé nespoznala. Na pešiu zónu sa údajne dostala len trikrát. Raz bola v divadle, galérii a dóme. "Košice sa mi páčia a nie sú to len prázdne slová. Žiaľ, mám skutočne veľmi málo času na to, aby som tu viac spoločensky žila. No ten čas príde a ja budem chodiť do divadla, na vernisáže a vyjdem si aj na pešiu zónu."

Viac času si našla v lete, keď ju v Košiciach navštívil manžel. Obzreli si jaskyňu Domica, zámok v Betliari a drevené kostolíky. Veľa nových známych v Košiciach ešte nemá, lebo aj na pestovanie vzťahov človek potrebuje čas. "Veľmi ma mrzí, že tak málo chodím do divadla, lebo divadlo je môj relax. Divadelné predstavenia sú väčšinou cez víkend a ja tieto dni potrebujem na to, aby som sa venovala rodine a domácnosti, ktorú mám v Bratislave."

V Košiciach žije ako väčšina sudcov. V bytovke, ktorá patrí ÚS SR. Napriek tomu, že je od domova vzdialená 400 km, necíti sa sama. Každý jej deň je tak nabitý pracovnými povinnosťami, že si to nestihne uvedomovať. Pracovať začína ráno o 7,30 a z kancelárie odchádza až neskoro večer. So sebou si často berie aktovku plnú pracovných spisov, ktoré doma študuje. Vo štvrtok alebo piatok cestuje o Bratislavy a v nedeľu večer alebo v pondelok ráno sa vracia späť.

Napriek váženému postu, ktorý JUDr. Macejková zastáva, je v súkromí normálnou ženou. Zhostiť sa tradičných ženských prác v domácnosti jej nerobí problém, dokonca ich robí rada. S potešením vyvára, vypeká. "Mám rada ten pocit, keď je doma navarené a všetci sú spokojní." Rada sa piplem v zemi, vo svojej záhrade pestujem kvetinky." Je typom človeka, ktorý relaxuje aktívnym spôsobom. Ak si chce oddýchnuť a načerpať sily, vyberie sa s rodinou a vlčiakom na turistické vychádzky. "Som športovo založená. Okrem turistiky v zime lyžujem a keď mi vyjde čas, aspoň raz v týždni si idem zahrať tenis. Teraz som však v tenise mala veľké obdobie absencie," previnilo sa usmeje.

Zbožňuje mačky

Šéfka ÚS SR je milovníčkou zvierat. Okrem psa zbožňuje svoje mačky, ktoré chová na záhrade. "Ráno ma už čakajú pred dverami. Niekedy mi pred nich nakladú myši a žaby, aby sa pochválili, ako vzorne lovia. Mačky mám veľmi rada, lebo sú osobnosti," rozžiaria sa jej pri tejto téme oči. "Ale to tam radšej nepíšte, lebo teraz sa urazia všetci tí, čo majú iný názor," smeje sa.

Svoj dom v Bratislave si zariadila starožitnosťami. Obľubuje staré, historické veci. Rada ich objavuje na blšákoch. Domov si už odtiaľ doniesla zopár nádherných kúskov, ktoré po zreštaurovaní obdivovali všetci známi. Každý vzácny kúsok má v jej dome miesto. Nič tam nie je náhodilo a bez súvislosti. "Myslím si, že keby som nerobila právničku, tak by som bola bytovou architektkou alebo dizajnérkou."

Neznáša neporiadok, z toho dôvodu sa jej domácnosť len tak leskne. Upratovanie však nie je práca, pri ktorej si vie oddýchnuť. Voľný čas trávi pri knižkách aj počúvaním hudby. Z klasiky má rada Vivaldiho, Mozarta a českú opernú divu Evu Urbanovú, z modernej hudobnej scény si rada vypočuje Sade, Sarah Brightman, Seala, Georga Michaela.

Rodičia ju vychovávali v duchu, že v živote sa treba vždy obracať a nič nie je zadarmo. V tomto duchu pokračuje aj pri výchove svojich dcér. "Vedia, že hoci mám funkciu a postavenie, ich veci za nich riešiť nebudem. To je u nás vyjasnené. Vedia, že všetko si treba zaslúžiť, odpracovať. Za najdôležitejšie považujem pri výchove detí dôslednosť. Ja nikdy nepopustím z toho, na čom sme sa dohodli. Nechcem z nich vychovať rozmaznaných ľudí, nepoužiteľných v spoločnosti."

Verí v osud, v to, že existuje niečo medzi nebom a zemou. "Každý sa svojim spôsobom podieľa na tom, aby sa niekde dostal, niečo robil, niečo získal, profesionálne alebo inak. Ale niekedy sa človek môže snažiť ako chce a keď to nie je predurčené, tak to jednoducho nevyjde," myslí si predsedníčka. A ktorej svojej vlastnosti vďačí za to, že sa v kariére, dostala až tak vysoko? "Som na seba veľmi prísna a prísna som aj na ľudí okolo seba," potvrdzuje to, čo sa o nej šepká. "Je to asi tým, že som perfekcionalistka a som aj dosť ctižiadostivá. Na túto otázku je odpoveďou moje životné krédo - nepoznám slová neviem, nechcem a nebudem..."

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Metály, zlatý kočiar

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári