Aj v Japonsku možno vidieť bezdomovcov, spomína Košičan Tomáš Vereb na krajinu vychádzajúceho slnka
Keď vošiel do japonskej svätyne cítil sa skoro ako v sídle sekty
Minulý týždeň sme na tomto mieste priniesli prvú časť spomienok Tomáša Vereba na jeho návštevu Japonska. Košičan si tam na pár dní odskočil po skončení pracovného pobytu v Číne. V prvej časti sa zmienil o pocitoch, ktoré mal z hlavného mesta Tokia i z jazdy japonským supervlakom shinkansen do Kyota. Dnes teda bude v skladaní mozaiky svojich zážitkov pokračovať.
Kyoto bolo kedysi hlavným mestom Japonska a sídlo v ňom mal japonský cisár. Časom ho však omrzelo a presťahoval sa do Tokia. Na rozdiel od neho pôsobí Kyoto oveľa menej betónovo. V porovnaní s hlavným mestom vyzerá skôr ako dedinka so stavbami zo 60. rokov, kde sa architekti a stavbári mrakodrapov veľmi nehrnuli. Či skôr vôbec, lebo nad bežne vysokými budovami sa viditeľne vypína iba jedna stavba - veža Kyoto Tower, vysoká 131 metrov. Prvých osem poschodí patrí hotelu, nasleduje kaviareň a potom dlhá "stopka" s ďalšou kaviarňou. Samozrejme, hrot veže tvoria antény a vysielače.
"Viac ako na vežu si spomínam na bezdomovcov, posedávajúcich pred stanicou," opisuje T. Vereb zážitok, ktorý mu utkvel v pamäti. "Nikdy pred tým som sa myšlienkou na japonských žobrákov a bezdomovcov nezaoberal a skôr by som sa prikláňal k tomu, že v takej vyspelej krajine snáď ani nie sú. No odrazu ich predo mnou bolo asi desať, medzi nimi dve ženy. Len čo jedna skupinka zbadala, že ich fotím, odvrátili tvár a jeden proti mne vyštartoval. Tak som radšej rýchlo odložil fotoaparát a zaradil spiatočku, aby som o neho náhodou neprišiel..."
Do svätýň iba naboso
Namiesto mrakodrapov je Kyoto známe skôr horami, ktoré mesto obkolesujú. Každý kopec ukrýva aspoň jeden kláštor alebo svätyňu. A ktoré sa nevošli do hôr, stoja v meste. Nad ich umiestnením sa podľa Košičana zrejme nikto veľmi nezamýšľal. Tam sa stavia všade, kde je kúsok voľného miesta a funkciu, akou je u nás tzv. hlavný architekt mesta, v Kyote zrejme nepoznajú. Aj vďaka tomu nachádzal. T. Vereb svätyne hneď vedľa takých stavieb, ako verejné záchody, stánok s rýchlym občerstvením McDonald či policajnou stanicou. Mesto je však vďaka množstvu kláštorov a svätýň miestom konania takmer 2000 festivalov za rok.
Okrem historicky starých uličiek v Kyotskom centre si bol T. Vereb pozrieť aj legendárne japonské záhrady. Nevystihol však počasie, a tak z ich prehliadky veľký zážitok nemal. Napriek tomu ho fascinovala presnosť a dôslednosť pri ich stavaní či starostlivosť o ich podobu. Samozrejme, väčšina drevín bola do konečnej podoby vytvarovaná ľudskou rukou, no nikdy nie tak, aby to narúšalo harmóniu s okolím. Mnohé typy stromov a kríkov, ktoré záhradní architekti použili, Košičan dovtedy nepoznal. Pritom strávil v Ázii už nejaký ten "piatok". A druhov tráv, ktoré sa od seba líšili farbou či tvarom lístkov, rozoznal a napočítal vyše desať. Všetko to spolu s kvetmi, balvanmi a jazierkami neskutočne ladilo a jediné, čo k tomu chýbalo, bolo pekné počasie a slnko.
"Samozrejme, nenechal som si ujsť ani návštevu niektorých kláštorov. Ako inak, vstupuje sa do nich naboso a to už bez vyzvania. Ja som o tejto povinnosti vedel už dopredu, no videl som aj turistov, ktorých kvôli topánkam z kláštora vykázali. Zbytočne sa vyhovárali, že ich na to pri vstupe neupozornil žiaden oznam. Akoby už ku minimálnej znalosti turistov pred návštevou Japonska malo patriť vedomie, že do kláštora sa chodí jedine naboso. A bez fotoaparátov..." Chôdza po studenej zemi, keďže v tom čase bolo daždivo a pomerne chladno, však nikomu nehrozila. Všetky "trasy" v kláštoroch boli vystlaté "tatami". Sú to štvorce, upletené z istého druhu vysušenej trávy.
Ale späť ku kláštorom. Košičan bol z nich trochu sklamaný. Japonský interiér je totiž čo do vybavenia pomerne jednoduchý a podobne sú na tom aj náboženské stavby. Mimochodom, v Japonsku už celé storočia existujú tradičné náboženstvá, založené na hlbokej úcte a mravnosti. Stoja na filozofickom základe, ktorý je základom myslenia obyvateľov tejto krajiny. Práve preto je tu šírenie iných náboženstiev takmer nemožné. Tie tradičné sa zakladajú na starovekých filozofických školách a za najdôležitejšie sa označujú šintoizmus, buddhizmus a konfucianizmus.
"Nikde som nevidel žiadny kríž, modliace sa postavy či usmievajúcich sa anjelov. Naopak, všade dokola bolo množstvo príšer, škrtiacich iné príšery. Občas som sa cítil ako v sídle nejakej sekty. Ale to je iba klam. Japonci nie sú sektári a tie príšery sú ochrancovia ich chrámov pred démonmi. Nikde napokon nechýbal ten známy usmievavý a bucľatý muž, väčšinou sediaci v tzv. lotosovom sede. Áno, Budha. Keď som v Kyote opúšťal posledný navštívený kláštor, mal som pocit, že som videl Budhu vo všetkých možných polohách. Akoby Japonci posledné storočia nerobili nič iné, iba vyrábali Budhov..."
Topánky čistili iba mužom
Pri zmienke o navštívených chrámoch nemohol T. Vereb opomenúť pravý japonský hrad. Volá sa Himeji a v porovnaní sa hradmi na Slovensku ide skutočne o niečo celkom. Žiadne kamenné hradby a nádherná výzdoba interiéru. Hoci tak nevyzerá, Himeji je z dreva a stojí na kamennom vale. A vo vnútri nie sú žiadne trofeje, obrazy či starodávny nábytok. Naopak. Všade sú holé biele steny a iba sem-tam vystavené zbrane, ktorými sa kedysi strieľalo cez množstvo pomerne malých okienok. Jediné, čo mohlo turistu zaujať, bol nádherný výhľad z nich.
"Oveľa viac na mňa zapôsobilo mesto Nara. Je v ňom park s množstvom krotkých jeleňov, laní a im podobných stvorení. Stačilo zašušťať vrecúškom a tie zvieratá okamžite prišli bližšie. Dokonca tak blízko, že sa tie najodvážnejšie dali kŕmiť priamo z ruky. Škoda len, že tie najodvážnejšie boli aj najdotieravejšie. Keď som ich nakŕmil svojimi dvoma hamburgermi a viac som už nič nemal, nevedel som sa ich zbaviť. Kým pochopili, že im už nič nedám, dve najvytrvalejšie ma sprevádzali asi 10 minút. Akoby si mysleli, že idem ešte niečo kúpiť, aby som ich nakŕmil...."
Mesto Nara má jednu kuriozitu. Ulice sú situované výlučne v pravom uhle, akoby ich niekto narysoval podľa pravítka. Zo množstva svätýň, ktoré Košičana najviac zaujímali, na neho zapôsobil chrám Tódai-ji. Hlavne kvôli najväčšiemu Budhovi v meste. Vysoký je 9 metrov a ako inak, na tvári má blažený úsmev. Nemenej zaujímavý bol aj kláštor Horyú-ji. Je trochu za mestom a má vyše 1400 rokov. Interiér, teda časti, do ktorých mohli vojsť turisti, bol zariadený veľmi stroho. Iba sem tam nejaká lavica či skriňa, ale v žiadnom kúte nesmel chýbať Budha.
"V centre mesta Nara som si všimol čističov topánok. Boli aj v Tokiu a Kyote, ale v prvom dieli som na nich zabudol. Chvíľu som ich pozoroval pri práci a bolo to neuveriteľné, s akou presnosťou a rýchlosťou pracovali. Keď si zákazník sadol, medzi topánku a ponožku mu vložili ochranné pásiky, aby sa ponožky nezašpinili. Bez toho, aby zákazník čokoľvek povedal, vybrali vhodný krém. Len z hnedých som si všimol asi päť odtieňov. Keď krém striekli z tuby na dve kefy, tie si nasadili na ruky. Najprv pomalšími pohybmi krém rozotreli po jednej topánke a vzápätí po druhej. Napokon rýchlejšími pohybmi obuv vyleštili." Kým prebiehal čistiaci proces, máloktorý zákazník vraj sedel nečinne. Buď mal v ruke mobil, ťukal do notebooku alebo čítal noviny. Všetky čistiace stanovištia totiž boli vždy v blízkosti stánku s tlačou. Jedno vyčistenie trvalo asi 5 minút a vyšlo v prepočte asi na 10 korún. T. Vereb si všimol, že topánky si dávali čistiť výlučne muži.
Jedlo vo výklade
Ďalším navštíveným miestom bola oblasť hlboko v japonskom vnútrozemí. Bol to národný park Nikkó s množstvom sírnych a minerálnych prameňov a so známou shintoistickou svätyňou Tóshogu. Podľa niektorých knižných turistických sprievodcov je to vraj najkrajšia historická stavba v Japonsku. Turistov však uchváti aj aj okolitá príroda. Najmä niekoľko vodopádov, z ktorých ten najväčší má 74 metrov. "Zvláštne na svätyni Tóshogu je je umiestnenie. Akoby o mieste jej postavenia rozhodovali hodom kocky. Tam, kde sa zastavila, tam začali kopať základy a až potom sa zamýšľali, ako cez hustý les povedú cesty. Už teraz, keď Tóshogu stojí, je problém sa tam dostať. Tak aké ťažké to mali tí, čo svätyňu stavali."
Z Nikkó sa T. Vereb vrátil späť do Tokia. Jeho päťdňový pobyt sa totiž chýlil ku koncu. Nakúpil niekoľko suvenírov a ešte naposledy si dal niektorú z miestnych rybacích špecialít. Zašiel som na trh Githa, kde je rybám vyhradených niekoľko uličiek. Dajú sa tam vidieť a kúpiť takmer všetky možné dary mora. Od malých rybiek po kusy veľrýb, od chobotničiek až po krevety. Všetko pekne usporiadané, akoby šlo o výstavu. Podobne úhľadne však boli poukladané aj ine tovary. Trh so zeleninou, ovocím i koreninami bol doslava pastvou pre oči...
V súvislosti s jedlom si ešte Košičan spomenul na jednu zaujímavosť, s ktorou sa opakovane stretával takmer na každom kroku. Boli ňou výklady s jedlom, ktoré lákali zákazníkov vstúpiť. "Vo veľkej vitríne bolo vyložených od päť po maximálne 30 tanierov so špecialitami aj oblohami. Každá mala veľa seba tabuľku s názvom. Ak nebolo jedlo popísané aj v angličtine, malo minimálne svoje číslo, aby ho vedel objednať aj turista z mimo ostrovov. Samozrejme, nechýbala cena. Bolo to výhodné, lebo stačilo si vo výklade niečo vyhliadnuť, poznačiť si čísla a vo vnútri potom nahlásiť požadované menu. Napríklad čísla 3, 8 a 26."
S návštevou Japonska bol T. Vereb veľmi spokojný. Napriek tomu, že mu celkom neprialo počasie, stihol vidieť väčšinu z toho, čo si naplánoval. Keďže o rok sa chystá do Číny zas, plánuje krajinu vychádzajúceho slnka opäť navštíviť. Tentoraz chce ísť viac na sever a vynechať nechce ani horu Fiji. Sľúbil, že o svoje zážitky sa opäť podelí...
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
