V deň osláv 5. výročia vzniku ČSR tri lietadlá viezli zdravice prezidentovi z Košíc do Prahy
Keď cestoval do Tatier prezident, rušeň riadil železničný radca Kačmár
28. októbra sme si pripomenuli 89. výročie vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov - Československej republiky. Vráťme sa týmto článkom do roku 1923 k udalostiam, súvisiacim s okrúhlym - piatym - výročím jej vzniku, k oslavám, aké v októbri 1923 pripravili Košičania, i k osobnosti prezidenta Masaryka a jeho návštevám Košíc a Vysokých Tatier.
Prezident na ozdravnom pobyte
Na strane História v poslednom septembrovom vydaní sme pripomenuli osobnosť prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka pri príležitosti výročia jeho úmrtia. Informovali sme aj o návšteve Košíc, ktorá sa uskutočnila v septembri r. 1923. V tom čase boli v plnom prúde prípravy na piate výročie ČSR a prezidentova návšteva so sprievodom členov vlády a zákonodarcami, ktorá pôvodne nemala byť súčasťou osláv, dôstojne do nich zapadla. Pred príchodom dvoch osobitných vlakov do Košíc, sa v novinách objavila správa o postrelení Beneša, ktorá spôsobila rozruch aj úvahy mestských i župných predstaviteľov o zmene programu. Našťastie to bola poplašná správa a Beneš aj s manželkou prišiel do Košíc bez ujmy na zdraví.
Masaryk bol v roku 1923 na východnom Slovensku dvakrát. Pred oficiálnou septembrovou návštevou Košíc bol vo Vysokých Tatrách. Ako informovala vtedajšia tlač, "na niekoľko dní sa prišiel zotaviť do Tatranskej Lomnice od 5. januára". Okrem pracovníkov prezidentskej kancelárie ho sprevádzal Dr. Eduard Beneš s manželkou. Na železničnej stanici v Tatranskej Lomnici ho čakala dcéra Dr. Alica Masaryková. Angažovala sa v boji proti tuberkulóze v rámci Masarykovej ligy proti TBC na Slovensku. V čase začiatkov automobilizmu hlavy štátov cestovali vlakmi, ktoré mali skúsených a spoľahlivých ľudí v technickom aj obslužnom personále. Zaujímavé je, že lokomotívu riadil z Bohumína do Tatranskej Lomnice železničný radca Kačmár. Prezidenta bez okázalosti privítali na železničnej stanici jej prednosta Hejtmánek a hlavný správca Štátnych kúpeľov Sedlický. Hostia odišli na kočoch do Grandhotela Praha, kde ich čakali deti zo Šrobárovho ústavu v Smokovci s lekármi aj učiteľmi. Možno potomkovia Kristínky Hajnikovej si v októbri spomínajú na to, ako ich prababička, vtedy osemročná, privítala v Grandhoteli prezidenta básňou, ktorú aj sama vytvorila.
Dominovala jednota
Pri spätom pohľade do obdobia roku 1923 vidíme, že celý sa niesol v duchu jednoty občanov vo vzťahu k republike. Prejavovali ju účasťou na rôznych podujatiach od kultúrnych, zábavných, športových po verejné manifestácie v meste. Napríklad iba v jednom mesiaci - v júli - bola v Košiciach spomienková slávnosť na bitku pri Zborove, pietna spomienka pri príležitosti výročia upálenia Majstra Jána Husa, Veľký sokolský deň. (Až do roku 1939 stál pred Urbanovou vežou pomník postavený Husovi). Na manifestácii k Zborovu usporiadanej odbočku Československej legionárskej obce a vojenskou posádkou v Košiciach (5. a 6. júla), ktorou vyjadrili legionári a vojaci vernosť republike, sa zúčastnilo údajne do 30 tisíc ľudí na bývalom vojenskom "cvičáku" v mieste terajšej Popradskej ulice, kam kráčal sprievod z Legionárskeho námestia. Tam odzneli vystúpenia zástupcov Obchodníckej jednoty, drobných živnostníkov a občanov k zomknutiu sa voči úžerníckym úrokom bánk, znemožňujúcim podnikanie a za podporu hesla "Svoj k svojmu" k jednote a svojpomoci založením vlastných úverových družstiev. Manifestácia vyznela ako "tábor ľudu" v duchu jednoty a zomknutosti oboch národov. Druhý deň bol vyplnený veselicami a športovými podujatiami na Aničke. Pred takmer 90. rokmi Košičania venovali veľa z voľného času pohybovým aktivitám nie iba ich sledovaním. Veľký podiel na tom malo vojsko, Sokol, telovýchovné spolky a kluby.
Mesto žilo oslavami
Od začiatku októbra sa v meste upratovalo, aby sa mohlo v ňom pohybovať naraz niekoľko tisíc ľudí. K oslavám piateho výročia plánovali vojenské prehliadky, lampiónový sprievod občanov a očakával sa aj nápor na mestskú dopravu, cirkev sa pripravovala na slávnostné bohoslužby a zvýšenú účasť veriacich.
Oslavy sa začali 27. októbra večer. Osvetlené boli domy aj výklady obchodov na Hlavnej. Po slávnostnej akadémii vo Východoslovenskom národnom divadle o deviatej večer sa pohol z Legionárskeho námestia (terajšieho Osloboditeľov) lampiónový sprievod Košičanov na Hlavnú až po múzeum. Na ďalší deň - 28. október - sa začali oslavy ráno o siedmej vystrelením 28 rán z kanónov. Po nich odštartovali z košického letiska tri lietadlá 1. 2. 3. leteckého pluku s pozdravnými listinami prezidentovi Masarykovi do Prahy. Zdravice odovzdal letcom osobne generál Gajda, o ôsmej hodine boli vo všetkých košických kostoloch bohoslužby, po nich skladali prísahu vernosti republike nováčikovia Čsl. armády. Na Legionárskom námestí a Moldavskej okružnej predstavil generál Horák generálovi Gajdovi a hosťom košickú posádku. Slávnostnému defilé na Hlavnej sa prizerali z chodníkov stovky divákov. Defilovalo výcvikové stredisko, ktoré viedol francúzsky major Tamisiére, aj všetky ďalšie pluky, vrátane jazdeckého a zásobovacieho. Popoludní bol v Gajdových kúpeľoch (dnes Anička) "ľahkoatletický míting" členov vojenských i civilných športových klubov. Medzi nimi boli súčasní známi atléti Eisenhut, Hála, Knop, Farmánek, Kasel. Podujatie sledovalo dvetisíc divákov. Oslavy zavŕšilo divadelné predstavenie Jiráskovej Lucerny.
Osvetový odbor košickej posádky usporiadal 1. novembra na Sviatok Všetkých svätých pietnu spomienku na padlých vojakoch v prvej svetovej vojne. Na cintorín do Barce prišiel sprievod zástupcov úradov spolkov, humanitných, kultúrnych i politických organizácií. Česť im vzdali vojaci salvami a posádková hudba zahrala smútočný pochod.
Vstup do Európy
Oslavy sa skončili, nie však podujatia pre verejnosť, organizované košickou posádkou. Jej Jazdecký piaty pluk zorganizoval na 3. novembra tradičné konské dostihy v Barci, kde bola vtedy dostihová dráha a pri kaplnke na Kalvárii Hubertusovú jazdu s Halai.
Musíme spomenúť významnú udalosť z 10. októbra 1923. Bolo to prekvapenie pre verejnosť v celej ČSR, ktorým zároveň "vstúpila ČSR do Európy", keď zaviedla leteckú dopravu na linke Praha - Bratislava Československými štátnymi aerolíniami ako štátnou spoločnosťou.
Na záver kuriozita zo spoločenských správ troch novín z roku 1923: "Profesor Vošták odchádza z učiteľského pôsobenia v Košiciach, aby svoje sily výhradne venoval tajomníctvu ľudovej strany v Košiciach. Želáme mu mnoho zdaru, škoda ho neni! Priatelia."
Prvý pohrebný ústav
Keď zomrel človek, o jeho pohreb sa postarali pozostalí v plnom rozsahu v meste i na vidieku. Zmena v meste nastala po vzniku pohrebných ústavov. Pri pátraní, kedy vznikali v Košiciach prvé takéto ústavy, nám pomohli inzeráty, podľa ktorých Hornouhorský prvý pohrebný ústav už jestvoval v októbri roku 1872 na Mlynskej ulici č. 17.
Služby Pohrebného ústavu ponúka od 1. novembra 1879 J. Hundsdorfer a spol. a garantuje dôstojné oblečenie personálu, ustrojenie koní aj kočiša. Čím bližšie bolo ku koncu 19. storočia, tým viac sa zdokonaľujú aj pohrebné ústavy. V roku 1881 mení pohrebníctvo na Mlynskej 17 majiteľov aj názov. Sú nimi Š. Meliorisz a A. Estók a nazvali ho Pietas. Bol spojený so skladom nábytku. Sztudnikov pohrebný ústav prevzala r. 1891 vo viacerých väčších mestách východného Slovenska fungujúca pohrebná spoločnosť pod názvom Prvý košický pohrebný ústav. Po roku zorganizoval orchester, ktorý hral na pohreboch podľa želania rodinných príslušníkov zosnulých v jednotnej rovnošate.
Starodávne mestské novosti
Jedna krčma na sto ľudí
V roku 1832 bolo v Košiciach krčiem a výčapov viac ako v iných východoslovenským mestách v prepočte na obyvateľov - dvestošesťdesiat, čiže na sto obyvateľov jedna. Všetky prosperovali a podľa správy Obchodnej a priemyselnej komory zo spomenutého roku boli tieto živnosti najprosperujúcejšie. Okrem nich predávali liehoviny aj obchodníci - špecialisti, ktorí mali výčapné právo. Výčap a predaj liehovín sa riadil zákonmi a nariadeniami a v Košiciach aj mestským regálnym právom výčapu, upravovaným mestským štatútom. K jednej z úprav patrilo aj zníženie počtu majiteľov výčapného práva na 120, čo sa stalo realitou v r. 1893.
Zarábala si lobovaním
Košičanka Irena Mandlová sa za Rakúska-Uhorska živila intervenovaním na úradoch, za čo jej tí, ktorým sa malo niečo prednostne a priaznivo vybaviť, platili. Všetci, ktorí lobovali, sa preukazovali odporúčaniami od známych osobností - bolo to akési svedectvo vierohodnosti dotyčného lobistu. Mandlová sa kupodivu živila týmto spôsobom aj po vzniku ČSR, keď cestovala do Bratislavy a Prahy za iných vybavovať úradné záležitosti. Mala mnohé odporúčania od vysokých úradníkov v Prahe a Bratislave, ktorými sa preukazovala tam, kde niečo pre iných, väčšinou podnikateľov, vybavovala. Jej taxa bola niekoľko tisíc korún, spravidla päť - šesť, aj nad desať. Ak po jej intervencii "prípad" vybavili priaznivo a ona nedostala dohodnutý honorár, zariadila na inom mieste, aby firmu dotyčného neplatiča zrušili.
Prof. Budinksý - Krička zapálil sviečky na pohrebisku, ktoré objavil, aby si uctil nebožtíkov
pohrebiská dávajú predstavu o človeku svojej doby
Pred niekoľkými rokmi v deň Dušičiek, keď ešte žil významný slovenský archeológ prof. Budinský-Krička, zapálil sviečky na pohrebisku v Šebastoviach, aby si tak splnil svoju povinnosť voči nebožtíkom, ktorých hroby objavil. Neboli to obyčajné hroby, lebo vedľa kostry bojovníka - jazdca bola kostra koňa pri jeho ľavom boku. Hlava koňa bola pri nohách bojovníka, po pravici mal meč, siahajúci od ramena až poniže kolena.
V okolí Košíc boli odkryté pohrebiská z doby bronzovej v Košťanoch, Valalikoch, v Čani, Nižnej Myšli, pri košickej Teplárni a slovansko-abovské v Kechneci, Valalikoch, Šebastovciach. Všetky dávajú predstavu o človeku vtedajšej doby, nielen o tom, aký bol pohrebný rítus.
Pohrebné zvyklosti
Jazdecké hroby neboli iba mužské, ale aj ženské. Na Slovensku predstavujú zvláštnosť. Pochovávanie mŕtveho človeka s celým koňom sa pripisuje obyvateľstvu avarského pôvodu. Vždy nedávali do hrobu celého koňa (6. - 7. storočie), iba jeho vypchatú kožu, ku ktorej priložili hlavu koňa aj končatiny. To, aké boli pohrebné zvyklosti, možno usúdiť z pozostatkov po pohrebných karoch, ktoré odhadzovali do odpadových jám neďaleko hrobov. Boli v nich kosti zvierat. Podľa nálezov z týchto jám sa najčastejšie konzumovalo konské mäso, menej hovädzie. Hydinu, holubov, slepačie vajcia dávali nebožtíkom ako milodary. Na Veľkej Morave dávali mŕtvemu do hrobu zbrane vtedy, ak nezanechal mužského potomka - dediča. Postupne sa zbrane aj iné predmety chápali len symbolicky, preto vkladali do hrobov aj poškodené, dokonca len ich úlomky. Jazdecké hroby patria k najbohatším, čo svedčí o tom, že patrili ľuďom s vedúcim postavením vo vtedajšej avarsko-slovanskej spoločnosti. Mužom dávali do hrobu aj nôť a ocieľku aby si ňou vykresal oheň, našli sa opasky s bronzovým kovaním pri kostre koňa v jazdeckých hroboch strmene, zubadlo, pracky zo sedla, konská ohlávka s postriebreným bronzovým, medeným alebo iným kovaním.
Cintorín v Košiciach - Krásnej
Po preskočení 10 storočí sa ocitneme na novovekom cintoríne v Košiciach - Krásnej, kde sa pochovávalo v 16. - 17. storočí. Prvá písomná správa o ňom je z roku 1666 a dokladá, že cintorín bol na mieste niekdajšieho kláštora. Archeologický výskum na zaniknutom komplexe benediktínskeho kláštora viedol v rokoch 1971 - 81 Dr. Belo Polla. Nálezy z mladších hrobov sú od 12. do 19. storočia a svedčia tiež o človeku vtedajšej doby, i pohrebných zvyklostiach. Nález štyroch mincí v jednom hrobe s časovým rozpätím asi 150 rokov svedčí o tom, že do hrobov dávali okrem platných mincí aj neplatné. Mince sú v archeologickom výskume dôležitým nálezom, pretože dlhé stáročia boli u nás jediným písomným zdrojom pre datovanie. Z najstarších mincí z hrobov Krásňanského cintorína sú mince Štefana II. (1162 - 1163), z najmladších je to minca Ferdinanda V. (1835 - 1848). Niektoré mince sa nedali bližšie určiť, natoľko boli opotrebované a poškodené. Mince sa dávali do hrobov aj ako milodary, také boli 2 mince Mateja Korvína, 1 minca Ferdinanda I. (1526 - 1564), 1 Rudolfa II. (1576 - 1608) a Ferdinanda II. (1619 - 1637). Zvyk dávať do hrobu mince sa vyskytoval od 9. do 13. storočia, ustupoval do 17. storočia, odkedy sa obnovil a niekde pretrvával donedávna.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
