Život rockera je pokojnejší, ako život vrcholového politika

Dátum narodenia: 28. júl 1954

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Praha

Rodinný stav: ženatý

Relax: hudba

Český skladateľ, inštrumentalista, spevák a politik Michael Kocáb si cestu do Košíc našiel vďaka tomu, že uplynulý týždeň balet Štátneho divadla divákom ponúkol premiéru inscenácie Odysseus. Muziku k tomuto predstaveniu pred vyše 20 rokmi napísal práve tento rockový mág - ako M. Kocába zvyknú média označovať. V deň premiéry si našiel čas na rozhovory, ktoré zvedavým novinárom poskytoval počas celého popoludnia...

Kým on sedel a pri káve sa rozprával s novinármi, baleťáci mali tesne pred premiérou. M. Kocáb však trému nepociťoval. "Ja ju totiž nemám prečo mať. Hudba z Odyssea sa hrá už 20 rokov, za sebou má viac ako 3 000 repríz a v Čechác je to to najhranejšie dielo. Hralo sa to po celom svete, v Japonsku, na Broadwayi... Takže ja sa nemusím báť, pretože moja muzika za tie roky dobre obstála."

Ani z výsledku inscenácie vraj nemôže trému mať, lebo na tom nemá žiadnu zásluhu. "Jediné, z čoho môžem mať trochu obavy je to, ako vyznie moje účinkovanie vo filme, ktorý predstavenie dopĺňa. Zahral som si boha vetrov Aiolosa. Mal som však pár kíl navyše, ktoré som mal zhodiť, lenže keďže som nebol schopný držať diétu, tak som nič nezhodil... Takže som tvorcom filmu odkázal, nech zúžia obraz," vysvetlil so smiechom.

Chcel splniť matkin sen

Aj keď M. Kocába vďaka legendárnej kapele Pražský výběr, ktorú založil v roku 1977, poznáme najmä ako rockera, na konzervatóriu vyštudoval hru na organ. "Bol to matkin sen. Snívala o tom, že bude mať syna organistu, takže preto som šiel študovať hru na tento nástroj. Ale viac ma to lákalo študovať klavír a dlho som nebol rozhodnutý. Lenže potom som začal chodiť na doučovanie hudobnej teórie a môj učiteľ mi vysvetlil, že organ je kráľovský nástroj. Takže to dopadlo takto. Dnes som za to vďačný, veď nakoniec - svoju cestu som si k inej muzike našiel tak či tak."

Štúdium hry na organ mu veľa dalo. "Je to jediný nástroj, pri ktorom sa vyučuje aj improvizácia. A na to, aby to človek dokázal, musí vidieť hlboko do hudobnej problematiky, aby vedel len tak z ničoho dať čosi dohromady priamo na mieste... Organista je - čo sa týka ovládania nástroja a hudby - spomedzi všetkých inštrumentalistov najďalej..."

Aj keď M. Kocáb uznáva, že hra na organ mu veľa dala, už počas štúdia na konzervatóriu mu bolo jasné, že ako organista neskončí a že ho to láka robiť úplne inú muziku... "Podľa mňa v mladosti o tom, čo budete robiť, rozhodne to, v čom sa skôr uchytíte. Keď napríklad vyštudujete sociológiu a hneď po škole po vás chňapne ktosi z ministerstva zahraničných vecí, tak z vás urobia diplomata... Ja som sa veľmi rýchlo uchytil v bigbíte, jazze, v Pražskom výbere a preto to so mnou tak dopadlo. Ak by to tak nebolo, zrejme by som robil vážnu hudbu. Lenže Pražský výběr začal ´frčať´ a skôr ako som sa poriadne ´okukal´, vtiahlo ma to do seba..."

Pražský výber výrazne ovplyvnil rockovú muziku, ktorá v 80. rokoch začala v Čechách a na Slovensku vznikať. Keď však prišla v roku 1989 revolúcia, M. Kocáb z muziky odišiel a rozhodol sa svoju energiu venovať politike... V novembri 1989 spoluzakladal Občianske fórum a stal sa jedným z jeho popredných predstaviteľov. V rokoch 1990 - 1991 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Ako predseda parlamentnej komisie pre dohľad na odsun Strednej skupiny sovietskych vojsk v ČSFR sa významne zasadil o odchod sovietskych vojsk, doslova ich z našej krajiny vyprevádzal...

V októbri 1991 rezignoval na poslanecký mandát a odišiel z politiky. V nasledujúcich rokoch pôsobil ako poradca a spolupracovník prezidenta Václava Havla a v roku 1997 obnovil spolu s gitaristom Michalom Pavlíčkom činnosť skupiny Pražský výběr. Kariéru aktívneho politika teda povesil na klinec a vrátil s k muzike. Vďaka skúsenostiam však do politiky veľmi dobre vidí. Nebolo by mu občas lepšie, keby v politike nemal taký prehľad a nemusel sa teda rozčuľovať nad všetkým tým, čo sa v tejto oblasti deje?

"Možno by mi bolo lepšie, no to sa už nedá vrátiť," vraví s odstupom času. "Pochopil som, že pre väčšinu ľudí je v politike dôležitá rola individuality a konkrétnej osobnosti. Ale podľa mňa to tak nie je. Druhá vec - ľudia majú tendenciu vnímať politiku ako čosi veľké, ako dôležité riadenie štátu. Dívajú sa na politikov ako na podivnú vrstvu, ktorej slovo platí, aj keď netušia, z akého dôvodu. Ja však viem, že je to inak. Že politiku robia ľudia, ktorí sa náhodou a kto vie akým spôsobom nejako vyšriabali na vrch. Nemajú vôbec jasno v tom, čo tam chcú robiť, nerozumejú tomu, nie sú na to vôbec pripravení a len sa hrajú na to, že sú politici."

Podľa M. Kocába nie je ten, kto vedie štát, nikto iný, ako nejaký chlap, ktorý sa na tento post vyhrabal. "Názor môjho kamaráta na politiku prijímam rovnako, ako názor Alexandra Putina! Lebo napríklad George Bush sa síce stal americkým prezidentom, ale som presvedčený, že inak by mal problém stať sa predajcom kníh v hociktorom priemernom americkom meste... A on keď si niečo zmyslí, tak zvyšok sveta to berie ako zákon a pritom na to neexistuje dôvod. Len ten, kto naozaj vidí do politiky, to nebude ako zákon vnímať."

M. Kocáb - zjednodušene povedané - vníma politiku ako záležitosť toho, ako sa ktorý politik vyspí. "Keď má ´kocovinu´ alebo má ešte v hlave pár panákov slivovice, bude rozprávať inak, ako keď sa dobre vyspal. Ja do toho vidím a preto som pred politikou ako takou stratil všetok rešpekt, ktorý by ma zaväzoval. Navyše - povedzme si pravdu - v politike nie je nič extra na videnie. Proste v nej ľudia rozhodujú o veciach, o ktorých aj tak nič nevedia... Dnes sa už na to pozerám s nadhľadom, už ma to nezaväzujem. Neľutujem, že som pred pár rokmi z aktívnej politiky odišiel späť k hudbe. Skôr mi je ľúto, že do politiky už nedokážem aktívne zasiahnuť a môžem teda už len nadávať."

Rečnil namiesto Dubčeka

Za politickou kariérou mu ľúto nie je, lebo od kedy sa jej prestal venovať, má viac pokoja. "Život rockera je oveľa pokojnejší ako život vrcholového politika. Keď sa totiž taký politik zamotá do nejakého okruhu problémov, tak sa okolo neho roztočí pekelný kolotoč. Spoločnosť totiž sústreďuje na politiku svoju pozornosť, rovnako sa o to zaujímajú všetci novinári. No a keď ste v strede záujmu - to vám dokáže dodať poriadne veľkú nádielku adrenalínu! Človek si potom môže pripadať ako poloboh, má pocit že sa vznáša. Veď niektorí politici aj vyzerajú ako nafúknutí a človek len čaká, kedy prasknú," podotkol s úsmevom.

"Ja sám som mal neraz tiež taký pocit. Ak robíte vysokú politiku, ťažko sa tomu vyhnete. Stalo sa mi to napríklad v roku 1990 v Moskve, kde som bol spolu s Alexandrom Dubčekom. On mal mať prejav v Najvyššom soviete - najvyššom orgáne štátnej moci... Lenže zablúdil kdesi v Kremli, nevedel sa vrátiť, takže som prejav mal namiesto neho ja! Najprv som mal pocit, že to bude hrôza, lenže potom som si uvedomil, že rečním na mieste, kde možno pred tým žiadny Čech nestál - možno ani Gottwald nie..."

Stál za pultíkom, do ktorého kedysi Chruščov mlátil päsťou, spoza ktorého Stalin vydal vražedné rozkazy. "Keď som si to všetko uvedomil a videl aj tie stovky novinárov, tak som mal neuveriteľný pocit, ktorému sa nedalo v tej chvíli ubrániť. Ešte šťastie, že z čias Pražského výběru som bol zvyknutý na popularitu, takže mi to neprišlo až také neuveriteľné. Sám som si tú situáciu zosmiešnil, aby som sa s ňu vedel ľahšie vyrovnať. Povedal som si - Uži si to, ty ´troubo´. Rovnako povznášajúce by možno bolo rečniť v americkom kongrese, len tam by mi chýbal pocit zadosťučinenia... Musím povedať, že práve spomínaný okamih v Moskve považujem za zrejme tú najdôležitejšiu vec, ktorá sa mi počas politickej kariéry podarila. Bola to méta a keď som ju dosiahol, pýtal som sa sám seba, čo ešte príde..."

M. Kocáb sa ešte počas aktívnej kariéry politika veľmi silne zastával toho, aby Československo ostalo pohromade a aby sa naše štáty nedodelili. To, že sa mu to nepodarilo, berie ako svoje osobné zlyhanie a aj to bol jeden z dôvodov, prečo z politiky odišiel a vrátil sa k muzike. V politike dosiahol mnoho, čo si však najviac považuje vo svojej muzikantskej kariére? "Možno je to práve Odysseus. Ak mám hľadať svoj najväčší muzikantský úspech, tak nič lepšie zrejme nenájdem. Vznikol v roku 1987 a muzika, ktorú som napísal, sa počas tých rokov sama obhájila. Odysseus sa hráva viac ako 20 rokov. Nemyslím, že sa nájde iný český divadelný projekt, ktorý by sa tak dlho udržal na javisku. Navyše sa hráva v modernej budove Národného divadla, čo tiež čosi znamená..."

M. Kocába poznáme ako politika a muzikanta, má však na svojom konte aj jeden veľmi príjemný prívlastok - starý otec. "Je hrozné byť dedkom," prezradil so smiechom. "Dieťa je nádherné - o tom potom . No a byť starým rodičom je výhoda v tom, že nemám až tak veľa starostí a povinností, ako keby to bolo moje dieťa. Lenže pravdu povediac - vnučku vnímam skôr ako keby bola naozaj moje vlastné dieťa. Už len preto, že jej matka sama neprestala byť dieťaťom. Ostala nedospelá, naivná. Je síce úžasná, ale ešte nemôže byť matkou..."

Čo sa jeho samého týka - tažko mu je priznať si, že je dedko. "Myslím, že všetci chlapi sa s touto pozíciou v rodine ťažko vyrovnávajú. Navyše - u nás to bolo zvláštne. Dcéra prišla domov a povedala, že si s priateľom dajú k maturite ako darček dieťa... ´Čo toto má znamenať?´ - vravel som si... Lenže už bolo rozhodnuté a my s manželkou sme si mohli nechať všetky svoje argumenty, lebo by sme aj tak nič nevyriešili. Stále v tom však nemám jasno a keď mi občas niekto pripomenie, že som deduško, tak mi to príde zvláštne a doslova abstraktné," dodal s úsmevom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári