ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

n Ladislav Tverďák je talentovaný človek s pohnutým osudom. Málokto v tomto nenápadnom Košičanovi spoznáva jedného z najlepších autorov kresleného humoru na Slovensku. Podľa jeho slov mu vtipy posiela niekto zhora preto, aby bol náš život veselší. Ten jeho poznačil alkohol, s ktorým sa v posledných rokoch rozhodol odvážne popasovať. Čoraz intenzívnejšie sa venuje maľovaniu a hoci je so sebou večne nespokojný, verí, že práve to je preňho to pravé.

Básnici a skladatelia si vnuknutia múzy musia okamžite zapisovať, aby sa im vo víre myšlienok nerozplynuli. Je to tak aj u autorov kreslených vtipov?

- Priznám sa, že mám sklerózu. Nie však klasickú, tú, našťastie, ešte nie. Už roky však u mňa funguje, že keď si okamžite nápad nezapíšem, hneď všetko zabudnem. Vždy mám pri sebe debilníček. Ak si myšlienku nepoznačím, o tri sekundy už o nej neviem. Dá sa ale povedať, že nemám s vymýšľaním vtipov vlastne nič spoločné.

Ako to, že nie?

- Niekto hore ich vymýšľa a posiela mi ich do hlavy ako esemesku. Neviem, čo tým myslí, ale asi chce, aby sme sa aj my na zemi z času na čas zasmiali. Vtip však nie je skrat v mozgu. Myšlienka mi doslova vhupne do hlavy. Hore asi musí byť riadny srandista, ktorý mi fandí a drží palce.

Keď však máte konkrétnu zadanú tému, zrejme si trošku musíte ponamáhať mozog...

- Ak dostanem konkrétnu tému, vtedy sa zamýšľam a dumem, ale väčšinou mi najlepšie veci vhupnú do hlavy úplne nečakane. Odkiaľ však, to vôbec netuším. Človeku sa nazbierajú témy a myšlienky, ktoré sám stále považuje za slabé. Keď už to však musí dostať do konečného štádia a definitívne dokončiť, tak v hlavičke makovičke musí pohľadať ten najzrelejší vtip. Vždy, keď už zalepím obálku, mi napádajú najlepšie veci, ktoré už, žiaľ, nemôžem použiť. Tlak, tréma a stres motivuje i hudobníkov a hercov. Aj ja mávam trému, odďaľujem prácu, na záver vo mne niečo začne iskriť, ako keď dostane elektromotor skrat a dielko je na svete.

Patríte medzi najlepších autorov kresleného humoru na Slovensku. Uvedomujete si to vôbec? Ste na seba hrdý?

- Otázka je to veľmi pekná a možno že i na mieste. Ja som však všetko možné, len nie hrdý. Totižto tým, že sa zaoberám humorom, mám aj prehľad, čo sa urobilo a konštatujem, že taký ´mini pidi´ medzi talentovanými autormi som už možno aj ja. To je ale tak všetko. Myslím si, že dokonalosť nie je. V ľudskom živote ju ťažko dosiahnuť.

Ste v súkromí vtipný? Humoristi väčšinou v ústraní skôr pôsobia ako introverti...

- Nedá sa povedať, že som zabávač. Veľmi ťažko sa dokážem zapojiť do kolektívu. Nedokážem sa cítiť voľne. Keď ale je humorná téma, nájdem v zákutiach mozgu niekoľko dobrých hovorených vtipov, a keď už som nútený niečo povedať, tak poviem.

Máte pre niektorými témami rešpekt?

- Žarty sa dajú urobiť zo všetkého, ide ale o to, aby to nebolo nič urážlivé. Čiže o mieru vkusu a citlivosti k téme. Nedá sa povedať, že by existovala téma, ktorá sa nedá humorne a vkusne spracovať. Aj témy, ktoré sú čiastočne tabu ako sex, môžu byť citlivo spracované formou jemnej erotiky, či narážky. Dnes sa však žiaľ ide po polopatizme, priamočiarosti a vulgárnosti.

Je vám blízky aj smiech cez slzy?

- V živote je to skoro vždy takto. Postihuje z času na čas každého.

Úplne prvý kreslený vtip vám vyšiel v roku 1966 v motoristickom časopise Stop. Ako k tomu došlo?

- Ako mladík som veľmi fandil motorkám. V Bratislave som našiel automotoklub a zoznámil som sa s redaktorom, ktorý bol tiež fanúšikom motorizmu. Vyzval ma, nech niečo skúsim poslať a uverejnili mi vtipy, veľké asi ako poštová známka. Ja som bol ale strašne hrdý, išiel som po ulici a myslel som si, že každý vie, že mi práve vyšiel vtip. Je to pocit, ktorý ťažko opísať, hlavne vôbec nemá logiku. Bol som asi poriadne zadubený.

Nie je vám preto z času na čas ľúto, že herci a speváci zožnú všetku slávu a vás ľudia na ulici nespoznávajú?

- Priamo mi to ani tak nechýba. Mne sa bežne stáva, že stretnem spolužiaka a on mi hovorí, že môj menovec kreslí do Roháča. A ja ho nedokážem presvedčiť, že som to ja. Aj keď mu niečo nakreslím, myslí si, že som sa to len dobre naučil, aby som ohuroval. Ani susedia, vedľa ktorých som žil 25 rokov, o ničom netušili.

A to ste sa im nepochválili?

- Viete, to sa nejako človeku prieči. Čo sa týka slávy, z čítania viem, že je to nepríjemná vec. (Smiech.) Človek je sledovaný a obmedzovaný. Čiže je podľa mňa všetko dobre tak, ako to je.

Dnes je menej príležitostí pre autora kresleného humoru. Ako sa s tým vyrovnávate?

- Viac-menej som s kresleným humorom prestal, lebo slušný časopis takéhoto charakteru už dnes neexistuje. Myslím taký, ktorý sa dá bez zapýrenia a bez hanby čítať. Ja som humor obmedzil a len príležitostne, keď ma niekto vyzve, sa k nemu vraciam. Dnes je kreslený humor pre spoločnosť zbytočnosť. Vydavateľstvá ho nechcú, ľudia sú tak prehlušený surovým kapitalizmom, že stratili zmysel pre humor, smiech a pre úsmev.

Ako ste sa cez kreslený humor prepracovali k maľovaniu obrazov? Bolo to práve kvôli takémuto nedostatku príležitostí?

- Mal som menší defekt, možno fyzický, možno psychický, ťažko povedať. Týkalo sa to kalíškov. Som stavbár a výtvarník, to sa jednoducho nedá prežiť bez alkoholu. Pred štyrmi-piatimi rokmi, tesne pred hranicou 60-tky, som sa dobrovoľne rozhodol, že už toho bolo akurát dosť a prihlásil som sa na liečenie. Tam ma lekár zaangažoval a od toho času pôsobím v Dennom centre duševného zdravia Praemium - Permansio ako arteterapeut. Mám k dispozícii farby i plátna, tvorím a inšpirujem ľudí, ktorí majú problémy rôzneho charakteru. Môžem intenzívne maľovať, učím sa, som neštudovaný, a tak aj nezaťažený tým, že by do mňa niekto niečo nahučal.

Išli ste na liečenie sám od seba? Človek si väčšinou nechce a nedokáže priznať, že má problém. Ste taká silná osobnosť?

- Nie, nie som. Ale mám jednu osobnú skúsenosť, z ktorej to vyplynulo. Je ňou vysoká škola. Som asi najdlhšie študujúci tvor na Slovensku, ktorý chodil na šesť škôl a ani jednu nedokončil. Od tej doby sa už bojím niečo nedokončiť, lebo si vravím, že toho už bolo akurát tak dosť.

Ako je to s vami teraz, držíte sa?

- Teraz sa mi darí, ale nie je to nič iné, než to obdobie, keď som nepil vôbec. Prvé pivo som totiž vypil ako 25-ročný. Dovtedy mi nechýbal alkohol a teraz už tiež nie. Je to vec uvedomenia si, aké je to všetko zbytočné a okrem toho to stojí peniaze.

Kam putujú vaše obrázky? Máte ich doma, predávate ich, či obdarúvate priateľov?

- Prvú výstavu obrazov som mal v roku 2003. Všetky skončili v krčmách, lebo za jeden obrázok mi naliali pivo a poldeci. Bohviečo to nebolo. Na liečení som bol, ale šťastne som sa dokázal neliečiť. Zistil som, že tam sa nejedná o prášky, to je vec druhoradá. Lebo teraz som to napríklad dokázal. No dokázal. Neberiem nič a alkohol mi nechýba. Musím sa pochváliť, že už 15 mesiacov. Viem však, že keď aj niekto nepije hoci 20 rokov, ešte vždy sa o ňom hovorí, že je abstinujúci alkoholik. Verím, že mi maľovanie pomôže.

* * *

Profil:

Ladislav Tverďák

n má 63 rokov

n prvý kreslený vtip mu uverejnili v roku 1966 v motoristickom časopise Stop

n časopis Roháč jeho práce tri roky odmietal, no od roku 1969 patril k jeho pravidelným prispievateľom

n kreslené vtipy mu roky vychádzali v periodikách Košický Večer, Roháč, Dikobraz, Stop, Pravda na víkend, Sme na nedeľu

n počas 40-ročnej tvorivej činnosti vytvoril vyše 5 000 vtipov

Autor: jaš

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári