Ak jedna zo sestier ochorela, ani druhá sa necítila dobre

Pred niekoľkými dňami Mestská časť Juh organizovala pravidelné stretnutie košických dvojičiek, trojičiek a štvoričiek. Najstaršími účastníčkami boli 68-ročné dvojičky Margita Begányiová a Anna Kuchtová. Porozprávali sme sa s nimi o tom, ako sa žije človeku, ktorého súrodenec je jeho vlastným zrkadlom.

Aké to vlastne je, mať dvojča? Žije sa dvojičkám lepšie, ľahšie, sú spojené pevnejším putom ako bežní súrodenci? "Určite je to lepšie. Sme radi, že sme dvojčatá. Mali sme krásny život. S nikým by sme nemenili," odpovedá pani Margita v množnom čísle. Takto to robili a robia stále. Tá, ktorá sa dostane skôr k slovu, odpovedá aj za druhú.

Jednovaječné dvojičky sú naozaj viac ako súrodenci. Vznikli totiž z jedného vajíčka oplodneného jednou spermiou a preto majú rovnaké gény. A tie sa prejavia nielen na výzore, ale aj v povahe, vo zvykoch a záľubách. Sestry Anna a Margita mali vždy rovnaký vkus. Aj dnes. To, čo sa páči jednej, sa zvyčajne páči aj druhej. Nielen v hudbe, filme či divadle, ale aj v oblečení. "Boli sme už vydaté a oslavovali sme narodeniny. Dali sme si darčeky a keď sme ich rozbalili, zistili sme, že sme sme jedna druhej kúpili tie isté svetre. A to sme sa vôbec nedohodli," smeje sa pri tejto spomienke pani Margita. Aj chute majú obe rovnaké. Obľubujú rovnaké jedlá a varia rovnako. Aj chlapci sa im páčili rovnakí.

Obe sestry sú veľmi energické a temperamentné. Na každú našu otázku reagovali živo a spontánne. Evidentne je podstata ich povahy rovnaká, ale vidieť, že sú rozdielne. Jedna je prchkejšia a výbušnejšia ako druhá. "Od malička som bola výbušnejšia. Vždy, keď bolo treba, som sestru zachraňovala. Nebola by som sa bála kvôli nej aj pobiť," razantne tvrdí pani Margita.

Dnes už nechodia vždy rovnako oblečené, ale v detstve až do vydaja mali šaty identické. Rodičia ich rovnakosť podporovali. Mali rovnaké účesy, hračky, školské pomôcky a mama im šila rovnaké oblečenie. Keď si každá zariadila vlastný život, začali sa rozdielne obliekať. Po ovdovení sa k starému a obľúbenému zvyku vrátili. "Začali sme mať viac času. Deti odrástli a znovu sme sa mohli venovať sebe. Máme spoločnú krajčírku a kaderníčku. Pravidelne si dávame šiť nové veci, aby sme na stretnutie dvojčiat mohli prísť tak, ako sa na dvojičky patrí. Teda rovnako."

Rovnaká podoba sa vekom stráca

Sestry boli za mlada úplne identické. Keď sa rovnako obliekli, stávalo sa, že si ich aj vlastní manželia pomýlili. Spomínajú si na to, ako bola jedna z nich tehotná a starostlivý manžel, ktorý sa chcel postarať o prísun vitamínov pre bábätko, namiesto manželky kŕmil jahodami jej sestru.

Rovnakosť sa s pribúdajúcimi rokmi strácala. Každá zo sestier žila inak, mala svoje starosti a iný spôsob života. Všetky tieto aspekty im vryli do tváre inú stopu. Ľudia sa čudujú, prečo už nie sú úplne identické. "Ako deti sme sa viac podobali, teraz je to už iné. Mne narástli inde znamienka ako sestre. Ona si ich nechala odstrániť, ja nie. To neznamená, že keď sme dvojičky, tak musíme mať všetko rovnaké. Za mlada to tak bolo, ale dnes už nie," konštatuje pani Anna.

Aj keď dnes už ich podobnosť nie je stopercentná, ľudia si ich ešte stále mýlia. Tak ako pred týždňom, keď boli obe v jeden deň na nákupoch v Poľsku. Zhodou okolností to vyšlo tak, že každá cestovala iným autobusom a v Poľsku sa spolu ani nestretli. Akurát si ich pomýlili spolucestujúci v autobuse. "Prišla ku mne pani a pýtala sa ma, že kde máme autobus. Ja som ju poslala do svojho a neskôr sa zistilo, že ona patrila do sestrinho. Sestra dostala vynadané, že ju poslala do zlého autobusu," smeje sa pani Margita.

Možno práve spoločná genetická výbava zapríčinila, že ani jednu zo sestier nekvária choroby. "Nevieme, čo je to choroba, nepamätáme si, kedy som boli choré. Keď nás niečo zabolí, tak užijeme acylpirín," zhodne tvrdia. "To, že sme také zdravé, máme zrejme po mame, ktorá sa dožila 90 rokov. Snažíme sa zdravšie variť a do jedla nedávame toľko oleja, ako naša mama. Veľa robí aj psychika i to, s kým svoj život človek prežije."

Rozlišoval ich hlas

"Mamička nás rozoznala zakaždým, otec mal s tým niekedy problémy. Najmä keď sme stáli pootočené trošku chrbtom, vtedy váhal a čakal len na to, aby sa jedna z nás ozvala," spomína pani Anna. Hlas bol v tom čase ich najspoľahlivejším rozlišovacím znakom.

Väčšina učiteľov ich nevedela rozlíšiť, no našli sa aj takí, ktorí to dokázali. "Tým, ktorých sme mali radi, sme v tom pomohli a tých, ktorých sme neznášali, sme veru nič neuľahčili. Nechceli sme, aby nás vedeli rozlíšiť. Niekedy sme odpovedali jedna za druhú. Väčšinou to bola tá, ktorej išiel predmet lepšie."

Stačilo, že sa jedna naučila zemepis, druhá matematiku a odpovedali z jedného predmetu dvakrát. Raz bola Anka Margitkou, inokedy Margitka Ankou. Ako sa kedy hodilo. "Mali sme učiteľa, ktorý nás naschvál rozsadil, aby nás rozoznal. Ale ani to mu nepomohlo. Na ďalšej hodine sme sa presadili a odpovedali za seba. Ale niekedy to na nás spolužiačky prezradili."

Aj s domácimi úlohami si sestry pomáhali. Kým jedna riešila príklady z matematiky, druhá vypracovávala úlohy zo slovenčiny. Jedna druhej uľahčovali život. "Ale nebolo to tak vždy, lebo sme nechceli, aby mala jedna horšie vedomosti ako druhá." V škole sa učili približne rovnako. Učitelia mali dvojičkám tendenciu dávať rovnaké známky, lebo si neboli istí, ktorú práve skúšajú.

Po skončení základnej školy pokračovali v spoločnom štúdiu na potravinárskej škole v Modre. "Keďže nás nezobrali tam, kde sme chceli ísť, ja za krajčírku, ona za kaderníčku, rozhodli sme sa, že budeme študovať aj ďalej spolu," vraví pani Anna. Po škole sa vrátili do Košíc a spoločne nastúpili do svojej prvej práce v pekárňach. Margitu však nočné zmeny po roku natoľko vyčerpávali, že sa rozhodla zmeniť prácu a zamestnala sa v mlyne.

Ako 18-ročné začali sestry chodiť do Hotela Slovan na tanečné čajové večierky. "To, boli časy...," pri spomienke na tento vek sa im obom rozžiaria oči. "Vtedy sa len zabávalo. Chlapci po nás húfom chodili. Ale keď po nás prišiel len jeden, mal smolu. Nikdy sme nechceli, aby jedna z nás ostala sama. Len dvaja nápadníci mohli mať u nás úspech. Mama sa síce o nás bála, ale tým, že sme boli dve a vediac, že jedna na druhú dávame pozor, bola spokojnejšia."

Obe sestry sa vydali z lásky a obe mali šťastie, že sa vydali dobre. Anna ako 20-ročná, Margita o dva roky neskôr. Zhodne tvrdia, že do manželov boli zamilované po celý čas spoločného života. Anna sa vydala za brata svojej kolegyne. Margita sa s manželom zoznámila na tanečnej zábave. "Prišli po nás dvaja bratia, ale len jeden z nich sa nám páčil. Ten potom za mnou začal chodiť viac a viac, až sa stal mojím mužom. Keď som sa vydávala, každý mi hovoril, že mám najkrajšieho a najlepšieho muža. Bola som s ním šťastná," hovorí pani Margita s hrdosťou v hlase.

Dvojčatá chceli byť aj po vydaji v tesnom kontakte. Na to však bolo potrebné urobiť z manželov kamarátov. "Trvalo to tri roky, kým sa nám to podarilo. Všetko sme tomuto cieľu podriadili. Naši muži sa stali kamarátmi a boli sme jedna veľká rodina. Chodili sme spolu na dovolenky, k moru, do Maďarska. Veľa sme sa nacestovali." Ak chceli manželia dvojičkám zdvihnúť náladu, vedeli, že všetky "muchy" spoľahlivo zaženie len návšteva tej druhej.

Aj pri deťoch sa im podarilo zhodovať. Obe majú dvoch synov, dokonca každá jedného tmavovlasého a druhého blondiaka. V tehotenstve sa nebránili myšlienke na dvojčatá. Pani Margite to napadlo hlavne pri pri prvom synovi. "Bola som silná a myslela si, že to určite budú dvojčatá. Nakoniec bol z toho jeden veľký 4,20 kg chlapec. Vtedy ešte nebol ultrazvuk, takže sa to nedalo dopredu zistiť." V kútiku duše dúfali, že dvojčatá budú mať aspoň vnúčence. Nestalo sa tak, vnúčence už majú, ale bez dvojčiat.

Obe sestry zhodne tvrdia, že nikdy na seba nežiarlili a nikdy si nezávideli. "Mali sme dobrých mužov, tak načo by sme mali žiarliť? Nikdy som nezávidela sestre, že má viac šiat ako ja, skôr som tomu bola rada. Veď som si ich od nej mohla požičať a vyzeralo to, ako keby som mala veľa vecí ja. S manželom som stavala dom. Do toho sme dávali všetky peniaze a na šaty zvýšilo menej."

A či sa niekedy aj pohádali? "Nikdy. Ale raz sme sa pobili. Kvôli sklenkám (pančuškové nohavice). Boli potrhané a ani jedna sa nepriznala, že sú jej," pozreli sa sestry ešte aj teraz vyčítavo na seba. "Tak sme sa poťahali za vlasy a potom sme plakali. Viac, sme sa jedna druhej nedotkli."

Ochranársky pud je vraj dobre vyvinutý u všetkých dvojčiat. "Keď raz na hodine učiteľka bila Anku, tak som kričala - nebite mi sestru," ilustruje pani Margita. "Nestrpela som to. Ani rodičia nás nikdy neudreli. To vtedy nebolo bežné, lebo učitelia deti bez problémov fyzicky trestali. Odvtedy po nás deti pokrikovali len - nebite mi sestru." Stále sa starali jedna o druhú. Boli si zrkadlom. Kontrolovali jedna druhú. Ak si jedna zašpinila šaty, druhá jej ich čistila.

Vraví sa, že medzi dvojičkami funguje telepatia. Možno na tom niečo pravdy bude, lebo sa im neraz stalo, že sa naraz chystali ku sebe na návštevu a stretli sa pri bráne. "Neviem, či je to telepatia, ale často sa stalo, že keď sa jedna necítila dobre, tak sa dobre necítila ani druhá." Keď boli mladé, vedeli vraj vždy vytušiť, kedy druhej hrozilo niečo zlé. "Veľmi dobre vieme, ako sa tá druhá cíti, alebo čo si myslí."

Dvojičky môžu byť príkladom pevného súrodeneckého puta. Ani jedna zo sestier si nevie predstaviť, že by sa nevideli aspoň raz za týždeň. Sú rady, že sa majú na koho obrátiť a že si rozumejú. Obe žijú aktívnym životom a napriek tomu, že sú na dôchodku, stále majú čo robiť. Chodia spolu do divadla, na tanečné zábavy, do obchodov. "Život dvojičiek je veselý a mať dvojičky je pre rodičov dvojitou radosťou. Tak sme to od rodičov cítili, tak nám to dávali najavo. Je dobré mať dvojča," zhrnuli sestry Anna a Margita na záver.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Dohodli sa na vine, treste

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári