Na prvom opušťáku zavraždil svoju lásku

Súčasní mladí muži už tento pocit nepoznajú. Stáť vo vlaku pri okne a mávať svojmu dievčaťu s vedomím, že ich čaká 730 dní odlúčenia. Síce vyplnených aj nejakou tou dovolenkou či "opušťákmi", no tie zvykli byť iba chabou náplasťou na dlhé mesiace samoty. Nie každý vzťah jej dokázal odolať. Základná vojenská služba totiž dokázala zlomiť nejednu "veľkú lásku". Taká zo začiatku spájala aj hlavných aktérov dnešného príbehu...

Peter chodil s Alenou celý maturitný ročník. Spolu sedeli v jednej lavici, spolu odchádzali zo školy a spolu sa, raz u nej, inokedy u neho, učili. Rodičia ich láske priali, lebo sa tiež poznali, veď boli susedmi v tom istom bloku. Hoci Peter nebol v počtoch taký dobrý ako Alena, aj on poslal prihlášku na technickú vysokú školu. Po maturite sa spolu stretli na prijímacích pohovoroch. Hoci Alena svojmu priateľovi na písomke pomáhala, nepomohlo to. Ju prijali, jeho nie. Skúšal to síce aj na odvolanie a rodičia cez nejakého známeho, no neuspeli. V polovici septembra si do vysokoškolských lavíc sadla iba Alena.

Samozrejme, na Petrovu psychiku mal tento fakt veľmi negatívny vplyv. Začal byť podráždený, ľahko "vybuchoval" a s priateľkou sa hádal kvôli maličkostiam. Ktosi neskôr tvrdil, no Alena to poprela, že ju občas aj udrel. Obava, že začiatkom októbra bude musieť narukovať, sa Petrovi potvrdila v deň, kedy si na pošte prevzal povolávací rozkaz. S kamarátmi sa opil a v takom stave sa potom o pol noci domáhal stretnutia s Alenou. Samozrejme, jej otec na také rande nemal náladu a rázne poslal mladíka domov. Hoci to mal iba o dve poschodia vyššie, Peter ostal spať na schodoch.

Napriek tomuto excesu sa láska medzi ním a Alenou nenaštrbila. Ďalej sa stretávali a navzájom si sľubovali vernosť. On odprisahal, že v Přerove, kam mal narukovať, na žiadnu Češku ani nepozrie a ona, že jej budú ľahostajní všetci chlapci z fakulty. Lúčenie na železničnej stanici bolo plné bozkov a sĺz. Ukončil ho až rázny hvizd výpravcu, po ktorom sa vlak, plný budúcich vojakov, vydal na dlhú cestu na západ. "Obával som sa, že Alena tie dva roky nevydrží," priznal neskôr Peter. "Ale že to bude až tak skoro, to mi ani vo sne nenapadlo."

Skutočne. Stačili dve týždne a Petrov obraz v Aleninom podvedomí začal strácať na ostrosti. Oveľa viac, ako odpovedať na listy z Přerova, ju zamestnávali stretnutia s novým triednym kolektívom. Jej mama si to všimla, no aj ona usúdila, že viazať sa na dva roky by bolo pre dcéru silné sústo. "Niekoľkokrát sme sa o Petrovi rozprávali," tvrdila neskôr Alenina mama. "Vravela som jej, že sa voči nemu nespráva férovo. Priznala to a dodala, že dva roky sa na mníšku hrať nechce. Vraj to mám nechať na ňu. Tak som jej aspoň poradila, nech to Petrovi nejako šetrne oznámi. Aby sa to nedozvedel od iných. Asi o dva týždne mi povedala, že už to vie a s rozchodom súhlasí."

No nebola to pravda. Alena Petrovi nenapísala ani riadok. Po štyroch listoch, ktoré dostal za prvé dva týždne, už z východu nedostal ani riadok. Samozrejme, nebol naivný, aby nevytušil, čo ukončenie korešpondencie spôsobilo. "Dostalo sa mi do uší, že Alenu bolo vidieť na diskotékach a v podnikoch," tvrdil Peter. "Vedel som, že nemala žiadneho frajera, lebo to by mi hlásili. Akurát, že chodila von a na mňa zrejme vôbec nemyslela."

Iba vojak základnej služby, ktorý bol odlúčený od frajerky, dokáže pochopiť, ako ťažko v takých chvíľach plynie život v kasáraňch. Peter to mal skutočne ťažké. Tušil, že jeho láske je koniec, no napriek tomu vypisoval Alene jeden list za druhým. Keby vedel, že končia neotvorené v zásuvke jej stola, možno by prestal. A naopak, keby ich Alena aspoň prečítala, dozvedela by sa, že začiatkom decembra sa s Petrom stretne. "Napísal som jej, že som dostal opušťák a prídem ju navštíviť. Veril som, že ak sa o všetkom v pokoji porozprávame, dáme náš vzťah do poriadku..."

Osudný decembrový piatok prežíval Peter veľmi ťažko. Tušil, že presvedčiť Alenu, aby obnovili ich vzťah, nebude ľahké. Napriek tomu to bol odhodlaný skúsiť. "Keď som u nej zazvonil, otvorila mi jej mama," spomínal. "Povedala mi, že Alena je niekde vonku. Tvrdila, že nevie kde, ale myslím si, že mi to len nechcela prezradiť." Peter sa poďakoval a odišiel. Samozrejme, nie ďaleko. Vyšiel o dve poschodia vyššie, k oknu vo svojej izbe prisunul stoličku a posadil sa. Bol odhodlaný vyčkať na Alenin návrat, aby jej čo najskôr povedal, čo má na srdci. Mama mu síce bola dohovárať, aby to nechal tak, že po návrate z vojny si nájde iné dieča, no zbytočne. Peter mal Alenu stále rád a chcel o ňo bojovať do poslednej chvíle..."

Bolo čosi po desiatej, keď ju zbadal. Prichádzala v spoločnosti dievčaťa a dvoch chlapcov. Než Peter vstal od okna a rozbehol sa dole schodmi, stihol zaregistrovať, že jeden pár sa zo skupiny oddelil. "Cez okno na chodbe som potom videl, že Alena chvíľu stála s nejakým chlapcom pred bránou," pokračoval mladík v opise udalostí. "Čakal som, čo budú robiť, no iba sa rozprávali a než odišiel, pobozkali sa. Ale iba tak, priateľsky. Nebolo to nič vášnivé," usúdil Peter a Alenin priateľ Roman to neskôr potvrdil. Priznal, že Alena sa mu páčila a mal o ňu záujem. V osudný večer, kedy ju pozval do kina, však boli ešte iba vo fáze "oťukávania".

"Na Alenu som počkal pri výťahu," blížil sa Peter k opisu deja, ktorý sa mu celkom vymkol z rúk... Keďže dievča na jeho konci prišlo o život, verzia jej expriateľa mohla byť účelovo upravená. "Bola zjavne prekvapená, že som doma. Pýtala sa, či som ušiel a ja, že prečo mi nepíše. Tvrdila, že má veľa učenia a málo času. Tak som sa opýtal, či namiesto chodenia po vonku nemohla radšej napísať list. Neodpovedala..."

Samozrejme, Peter bol zo stretnutia s Alenou poriadne nervózny. Dievča, s ktorým zažil veľa pekného a ktoré vyše dva mesiace vídaval iba na fotkách, polepených vo svojej skrinke, stálo odrazu pred ním. A zdalo sa mu oveľa krajšie, ako keď sa s ňou lúčil na stanici. Rozum mu napovedal, aby ju nechal tak, že to nemá význam, no telo a hlavne hormóny bolo proti. Dokonca v jasnej prevahe... "Opýtal som sa jej, kto je ten chalan a ona povedala, že iba kamarát. Tak ma zaujímalo, či som už iba kamamrát aj ja. Vtedy povedala, že by bola rada, aby som ním ostal..."

Táto odpoveď zrejme Petra "vytočila" natoľko, že sa prestal ovládať. Čo sa dialo potom, už opísať nechcel a tak sa dá iba vydedukovať, že medzi ním a Alenou došlo k zápasu. On si z neho odniesol len škrabanec pod okom, no dievčinu stál život. Peter jej stisol krk a držal, kým vydržala s dychom. Pustil ju až vtedy, kým sa prestala metať... "Neviem, čo to do mňa vošlo," tvrdil neskôr. "Mal som nejaké zatmenie. Veľmi to ľutujem. Keby sa to dalo vrátiť späť, konal by som inak," povedal na súde v tzv. poslednom slove.

Fakt, že sa Peter hneď po vražde pobral na políciu, vojenských sudcov vôbec neobmäkčil. Dostal 12 rokov, ktoré si už stihol aj odsedieť...

rob

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári