Ak by shinkansen šiel rýchlejšie alebo meškal, nastal by chaos, tvrdí Tomáš Vereb po návšteve Japonska
Aby dostal pečené kurča s ryžou musel podskočiť a kotkodákať...
Približne pred rokom sme na tejto strane priniesli spomienky Košičana Tomáša Vereba na jeho trojmesačný pracovný pobyt v Číne. V prímorskom meste Tianjin bol ako zástupca istej slovenskej firmy zaškoľovať personál jej ázijskej pobočky. Samozrejme, vo voľných chvíľach podnikal výlety do blízkeho i vzdialeného okolia v snahe čo najviac spoznať túto najľudnatejšiu krajinu sveta. Tesne pred návratom na Slovensko sa T. Vereb rozhodol navštíviť i Japonsko. Dnes sa teda spolu s ním vydáme do krajiny samurajov, gejší a shikansenu.
Hneď na začiatku spomienok T. Vereb poznamenal, že Japonsko je krajina iného typu, ako sme v Európe zvyknutí. Už pri prvom pohľade z lietadla, ktoré pozvoľna klesalo k zemi, mal pocit, že pristáva na ploche, pripravenej k hre - piškvorky. Všetko okolo totiž vyzeralo ako jeden veľký zelený papier, rôznymi odtieňmi rozdelený na množstvo štvorčekov. A z dvoch strán túto zeleň obmývali modré vody oceánu...
"Azda každého cestovateľa na potulkách v cudzine zarazí jeden fakt," zamyslel sa Košičan skôr, než sa pustil do skladačky svojich zážitkov. "Ak narazí na niečo, čo už stokrát videl na obrázkoch, alebo o tom počul. Vtedy má pocit, že tam už bol. Tak to bolo v Grécku, keď som po prvý raz zbadal Olymp, v Benátkach, keď som sa plavil kanálmi i v Berlíne, pozorujúc Brandeburskú bránu. Boli to tie najfantastickejšie pocity z cestovania. Nájsť nielen niečo neočakávané, ale aj veľmi známe. V Japonsku som mal taký pocit, keď som uvidel Veľkého Budhu v chráme Todai-ju, Zlatý palác v Kinkaku-ji či mystický shinkansen, keď som v ňom uháňal krajinou. Bol to príjemný pocit, že Japonsko je skutočne japonské a ten ostrov, na ktorom stojím, je krajina vychádzajúceho slnka..."
Tokio - samý betón
Prvý deň pobytu sa Pre T. Vereba začal na letisku Narita, ktoré je asi 80 km od Tokia. Len čo vstúpil do veľkej haly terminálu, s hrôzou zistil, že všetky nápisy sú v Kanji. Sú to znaky, ktoré v japončine reprezentujú slová. Japonci ich v 6.storočí prebrali od Číňanov a dodnes vyše 2 000 používajú v písomnej komunikácii. Našťastie, Narita je medzinárodné letisko a tak Košičan po chvílu rozoznal aj nejaké tie anglické slová. Napríklad EXIT, NO ENTRY, NO SMOKING a podobne. To ho upokojilo, ale aj tak tušil, že s konverzáciou to nebude ľahké. Strach však nemal. Rád sa totiž pohybuje v miestach, kde je odkázaný iba sám na seba. Ak by mu niekto ponúkol tlmočníka, sprievodcu či inú pomoc, určite by ju odmietol.
Už v prvý deň sa Košičan stretol s príslovečnou japonskou pohostinnosťou a ochotou pomôcť. Bolo to v jednej z malých reštaurácií, keď musel rukami-nohami vysvetľovať, že si chce dať pečené kurča s ryžou a oblohou. Dokonca, aby názornú ukážku spresnil, zo trikrát vraj podskočil a zakotkodákal... "Nestihol som do neho ani päťkrát zahryznúť, už sa pri mne pristavilo niekoľko Japoncov, ponúkajúcich pomoc. Zjavne ich zohnala a poslala za mnou obsluhujúca dievčina potom, ako so mnou zviedla ťažký dvojjazyčný dialóg. Ona v japončine, ja v angličtine. Ako prvý prišiel starší muž, z ktorého hatlaniny som pochopil, že sa pokúša o nemčinu. Potom docupitalo nejaké dievča, ktoré zrejme absolvovalo niekoľko lekcií španielčiny a napokon prišiel mladík, ktorý vedel obstojne po anglicky. Potvrdil, že ho zohnalo to dievča spoza pultu, lebo si myslelo, že budem potrebovať tlmočníka. Keďže nevedela, aký jazykom to rozprávam, obvolala svojich známych, ktorí poznali nejaké cudzie reči. Hoci boli všetci veľmi milí, zdvorilo som ich pomoc odmietol..."
Ako prvé si Košičan pozrel Tokio. Mesto, ktoré bolo jednoznačne najväčšie, aké dovtedy videl. "Mal som z neho pocit, akoby sa všetky budovy predháňali v tom, ktorá bude vyššia. A nielen to. Ako som sa neskôr mal možnosť presvedčiť, aj ktorá bude hlbšia. Lebo takmer každý mrakodrap mal minimálne 5 až 15 poschodí aj po zemou. Väčšinou garáže, sklady či archívy. Okrem budov ma zaujali aj cesty, no nielen počtom pruhov. Rôzne nadjazdy a podjazdy boli naskladané na seba a neraz sa stalo, že som z taxíka videl priamo do okien na 8. poschodí vedľa stojaceho mrakodrapu. Doslova som videl, koľko ľudí sedí v kancelárii. Zážitok to bol hlavne pri nočnej jazde..."
Práve v Tokiu Košičan pochopil reči o tom, že naša zemeguľa môže byť niekomu malá. Všade, kam sa pozrel, bol samý betón, siahajúci až k oblakom a budovy sa tlačili k sebe, akoby im bola strašná zima. A takto, v hlavnom meste i na všetkých japonských ostrovoch, žilo vyše 127 miliónov ľudí, ktorí sa každé ráno tlačia v metre cestou do práce a večer zas domov. Pri pohľade na to všetko sa T. Verebovi zdalo, že miniaturizácia zasiahla všetko, čo je japonské. A možno aj preto sú aj samotní obyvatelia vzrastom menší. Aby sa tam všetci vošli...
Sakury kvitnúť nevidel
Tokio, mesto železa, betónu a skla, má aj zelené oázy prírody. Jednou z nich je park Ueno, preslávený alejami sakúr. Sú to zvláštne odrody višne s veľkými kvetmi, aj vďaka ktorým sa stali tieto stromy medzi Japoncami najobľúbenejším. Niet vari jediného romantického japonského filmu, ktorý by do deja nevložil aspoň jednu scénu s týmto motívom. Aj všetky prospekty a reklamné šoty, propagujúce Japonsko, dávajú sakury na roveň hore Fuji. Košičan však to šťastie, aby stromy videl práve rozkvitnuté, nemal a nemohol si preto vychutnať ani atmosféru sviatku hanami.
"Hanami je doslova ´pohľad na kvet´," vysvetľuje T. Vereb. "Tento sviatok je iba na jar, keď kvety sakury kvitnú. Každý Japonec si vtedy pod rozkvitnutým stromom usporiada piknik. Času na to je dosť, veď sakura kvitne aj niekoľko týždňov. No musí to byť zaujímavý pohľad, vidieť milióny Tokijčanov, ako sa napchajú do parku Ueno, aby si aspoň na chvíľu vychutnali jeho vôňu."
Ale nečakajte, že park Ueno je nejaká krása, z ktorej "bolia" oči. Tých niekoľko alejí sakúr je obkolesených širokými asfaltovými ulicami, po ktorých sa 24 hodín denne preháňajú tisíce automobilov. Ak by sa niekto pozrel na Ueno z vtáčej perspektívy, je to iba zelený obdĺžnik, uzavretý v betónovom pralese veľkomesta....
Ďalšou atrakciou, ktorú mal T. Vereb v hlavnom meste v pláne navštíviť, bolo legendárne sídlo japonskej cárskej dynastie Imperial palace. Tešil sa, ako sa poprechádza v záhradách, pomedzi tisícročné paláce a svätyne. Iba mu nešlo do hlavy, prečo dovtedy o paláci počul, no nikdy no nevidel na žiadnej aktuálnej fotografii. Vysvetlenie, ktoré získal až priamo na mieste, bolo pre neho šokujúce. Žiadny cisársky palác, určený pre verejnosť, totiž neexistuje. Počas druhej svetovej vojny až na niektoré menej dôležitých budov zhorel do tla a Japonci, čo je na počudovanie, ho nemali chuť zrekonštruovať.
"Je to asi škoda, ale oni sú už takí. Všetko nechávajú v pôvodnom stave a ak aj niekto niečo opraví, už to pre nich nemá takú cenu, ako pred tým," tvrdí Košičan. "To ale nechcem povedať, že by sa snáď o nič historické nestarali. Množstvo stavieb pekne udržujú, ale práve Imperial Palace k ním nepatrí. Napriek tomu je tam v japonskom štýle upravená záhrada a množstvo miest k odpočinku. Japonci ich hlavne cez víkend využívajú k zrelaxovaniu po uponáhľanom týždni. Ja som tam bol v sobotu a musím priznať, že som nevidel voľnú jedinú lavičku či altánok."
Shinkansen
Pod dvoch dňoch, strávených v Tokiu, sa T. Vereb rozhodol pokračovať v spoznávaní Japonska návštevou mesta Kyoto. Leží približne 350 km západnejšie od Tokia, tiež na najväčšom z ostrovov - Honshu. Ako spôsob dopravy si Košičan vybral, ako inak, legendárny vlak shinkansen.
"Prvá jazda, a vlastne i tie ďalšie, bola pre mňa zážitkom na celý život," spomína Košičan na jeden zo symbolov Japonska. "Shinkansen je skutočne kráľ železníc. Môžem to potvrdiť, lebo vlakom som už cestoval aj v takých vyspelých krajinách, ako Kanada, USA, Francúzsko či Švajčiarsko. Zvonku ladné krivky, vrchol aerodynamiky, zvnútra zas primeraný luxus a pohodlie. Pre každého Slováka, zvyknutého cestovať našimi železnicami, by bol tiež zážitok rútiť sa krajinou rýchlosťou 300 km za hodinu, čo mimochodom, zvnútra tak vôbec nepripadalo. Signalizoval to však ukazovateľ v strede uličky. Okrem teploty vonku aj dnu, tlaku vzduchu i presného času mohli cestujúci sledovať, ako sa po vymanení zo spleti koľajníc a opustení tokijskej stanice zvyšuje rýchlosť až na priemerných 250 km/h. A na niektorých úsekom zľahka prekročila ´tristovku´..."
Nič proti našim železniciam, ale podľa T. Vereba by ich šéfovia mali povinne absolvovať exkurziu do Japonska práve kvôli shinkansenu. Odkukať by mali hlavne, ako sa postarať o cestujúceho tak, aby si vlak vybral za dopravný prostriedok aj nabudúce. Od spôsobu nástupu, kde kvôli presnému značeniu na peróne odpadá zbesilé hľadanie správneho vchodu do vagóna, až po dojazd do cieľa cesty na minútu presne. Presnosť je dôležitá.
"Hoci shinkansen zastaví iba na chvíľu a na vystúpenie či nastúpenie cestujúcich je iba pár okamihov, nikdy som nevidel zhon alebo strach, že niekto zmešká. Už priamo na cestovnom lístku som mal vyznačené, kam sa mám na peróne postaviť, aby sa po príchode vlaku dvere môjho vagóna otvorili priamo predo mnou. Vidieť cestujúcich, ako sa s kuframi tmolia po vlaku a hľadajú voľné miesto, to sa môže stať iba u nás... Lístkov do shinkasnenu sa totiž predalo iba toľko, koľko mal vlak kapacitu. Ďalší sa mohli dostať do ďalšieho, ktorý vyrazil na trať niekedy už o 20 minút."
Niekedy mal T. Vereb pocit, že shinkanseny premávajú tak husto, ako metro. A aj niektoré zastávky sa s dráhou metra pretínali. Hlavne pri prejazde väčšími mestami to bolo úplne bežné. Raz stál shinkansen na stanici, inokedy vošiel do podzemia a vklínili sa medzi súpravy metra. Príchody i odchody mal na sekundu presné. Vyraziť skôr či neskôr a ísť rýchlejšie či pomalšie by mohlo spôsobiť chaos...
Na tomto mieste sa T. Vereb odmlčí. Ale iba preto, aby v svojich spomienkach na "krajinu vychádzajúceho slnka" pokračoval o týždeň. Ak teda chcete vedieť, na čo slúži tatami, čo videl v interiéri hradu Himeji a čo ho upútalo v národnom parku Nikkó, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
