Pokračujeme v spomienkach na osudy humanistického básnika, spisovateľa a košického richtára Jána Bocatia
Šesťkrát ho vytiahli na škripec, z toho päťkrát pálili sviečkou
Minulý týždeň sme sa venovali osudom humanstického básika, spisovateľa a košického richtára Jána Bocatia, od ktorého umučenia uplynulo 400 rokov. Dnes v spomienkach na tohto významného človeka v košických dejinách pokračujeme. Naposledy sme spomínali rok 1606
kedy Bocatia zatkli.
Bocatiovi sa podarilo 30. novembra 1610 utiecť a na druhý rok, 10. januára došiel do Košíc. Tu ešte čakal na neho proces rehabilitácie. Palatín György Thurzo vydal pre neho list imunity, tzv. protectionalis. 28. marca ho rada mesta prijala s tým, že musí zložiť prísahu vernosti, k čomu došlo 7. apríla. Bocatius takto sa stal znovu slobodným občanom.
Potom prevzal v roku 1613 druhýkrát vedenie košickej školy, v tom roku, kedy Gabriel Bethlen začal vládnúť v Sedmohradsku. Školu viedol päť rokov. Knieža prišiel do Košíc 5. septembra 1619 a Bocatius sa vtedy stal jeho dvorným historikom, ale do samosprávy mesta sa mu už nikdy nepodarilo dostať. Musel mať vplyvných nepriateľov, hlavne medzi katolíkmi. Staroba a choroba ho prinútili, aby sa vzdal pedagogickej činnosti (21. novembra 1619). S Gabrielom Bethlenom sa zúčastnil snemu v Banskej Bystrici, kde stavy zvolili Bethlena za kráľa Uhorska (korunovaný však nikdy nebol) a bol prítomný aj na mierových jednaniach v Mikučiciach na Morave.
Gabriel Bethlen sám oznámil svojmu košickému kňazovi Péterovi Alvinczimu, že "Ten úbohý Bochatius dnes zomrel, ktorého sme tak usilovne liečili, napriek tomu sme od neho smrť neodvrátili, ale muselo sa stať to, čo o ňom rozhodol velebný Boh." Stalo sa tak v Uherskom Brode 12. novembra 1621. Na akú chorobu zomrel, nevieme. Pravdepodobne mal problémy so žalúdkom, lebo celý život sa ponosoval na problémy tohto druhu. O tom, kedy a kde ho pochovali, tiež nič nevieme. Začínalo nebezpečné obdobie 30-ročnej vojny, kedy osud, či zmiznutie jedného človeka málokomu chýbalo.
Jeho spisy a listiny prevzal košický protestantský kňaz Alvinczi, a zrejme aj jeho spomienky na päť rokov väzenia. Od neho sa ako dostali do Holandska a potom do Ženevy to zostáva zahalené ešte rúškom tajomstva.
A teraz sa pozrime, čo je v zápisnici o mučení, ktorá už má štyristo rokov. Na začiatku sú zdvorilostné frázy venované panovníkovi. Píšu, že z dekréta panovníka z 27. decembra 1606 pochopili, že "Vaša Výsosť nám týmto najmilostivejšie rozkázala, aby sme prezreli písomnosti niekdajšieho košického richtára Hansa Bocatia, už vyhotovené zápisnice o výsluchu vzájomne porovnali, nakoľko je potrebné, urobme z nich súhrn, všetko to oznámme pánovi Giovanniovi Giacomovi Barbianovi, grófovi Belgiojosa a v jeho prítomnosti menovaného Bocatia podrobili mučeniu, akonálhe to vyriešime, o tom podajme podrobnú správu." Teda Bocatius nemohol očakávať žiadnu milosť, veď ho mučili za prítomnosti jeho odporcu, ktorý zabavil kostol protestantom a keď ho Bocskai porazil, ten ho už do mesta nepustil späť.
V správe sa ďalej píše, že písomnosti a ostatné listiny Bocatia boli prezreté a potom na žiadost Belgiojosa aj protokol o vypočúvaní. Bocatius potom prehlásil, že sa vzdal svojho protestantského náboženstva a katolizoval, o čom napísal aj knížočku, ktorú odovzdal svojim mučiteľom. Požiadal o papier, pero a atrament, aby mohol opísať uhorskú rebeliu a svoju vlastnú rolu v nej. Dostalo sa mu odpovedi, že o tom sa ešte bude rokovať. O niekoľko dní dostal, čo potreboval, aby mohol písať.
Výsluchy pokračovali aj ďaľšie dni, ale 9. januára na okraji spisu bolo pripísané: nechcel vyjsť s farbou von, i keď sa ho vypytovali od 9-tej ráno do druhej poobede, ale hovoril veľmi kvetnato, preto nariadili jeho mučenie. Trikrát ha natiahli na škripec, v treťom prípade mu sviečkou pálili podpazušie.
"Pretože sme nevedeli zistiť, či na otázky, ktoré najviac zaujímajú Vašu cisársku Výsosť vypovedal celú pravdu, odpustili sme mu na tento deň ďaľšie mučenie, a do druhého dňa, do 11-tej sme mu dali čas na rozmýšľanie, veď už čas bol veľmi pokročilý. Nuž, v ďaľší deň nám síce povedal niekoľko vecí, ktoré podľa jeho výkladu ho napadli, a ktoré sú obsiahnuté v spomínanej správe, predsa sme neboli s ním spokojní, a preto sme nariadili ďaľšie mučenie. Šesťkrát sme ho vytiahli na škripec rôznymi spôsobmi, a to najprv bez pálenia, v ďaľších piatich prípadoch pálením sviečky, ako v predošlý deň, dosť dlho sme ho pálili, asi tri celé hodiny za sebou sme ho mučili…"
Ďalej sa dozvedáme, že mučenie neprinieslo želaný výsledok, lebo v "najdôležitejších otázkach v každom prípade hodnoverne nevyšiel s farbou von, predsa sme zistili, ak ho aj naďalej budeme vyťahovať na škripec a mučiť ohňom, jeho telo sa môže prípadne roztrhnúť alebo vypustí dušu, preto sme ho od ďaľšieho mučenia oslobodili." Potom ešte povedal niekoľko vecí, prejavil ľútosť a žiadal od panovníka milosť a odpustenie. Toľko zápisica.
Bocatiovi sa nakoniec podarilu utiecť, tak ako sme o tom už vyššie písali. No nie tak, ako sa po stáročia tradovalo. Legenda hovorila, že jeho manželka zistila, kde je areštovaný. A tak nahovorila jedného pekára aby do chleba zapiekol lano. "Lanový" chlebík sa dostal k Bocatiovi a podarilo sa mu utiecť. Táto historka bola potom ďalej rozvíjaná. Spomínaný Dulházy už aj to "vie", že Bocatiova manželka sa stala v Prahe kuchárkou a v prezlečení vyhľadala svojho manžela, presvedčiac sa pri tom o jeho vernosti. Do prvého chleba mu zapiekla návod, ako sa dosatane von a aj to, že preto zviedla jedného pekára, aby ho vyslobodila. Do chlebíka sa potom dostalo lano a ešte "iné potrebné veci". Túto romantickú kovbojku prevzal do svojho diela aj Jókai v Bocatiových dobrodružstvách (Bokáczius kalandjai) a ďaľší. Je zaujímavé, že túto milostnú zápletku využila len maďarská beletria, nemecká, lužicko-srbská, česká, či slovenská spisba už nie.
Bocacius síce svoj útek opísal, ale nepovedal všetko. Nevieme, ako sa dostal do jeho cely pílnik, či ako sa našiel ako zázrakom - v rohu rozbitý rebrík. Všetko nasvedčuje tomu, že jeho útek bol zvonku pripravovaný a nakoniec sa vydaril. Medzi jeho pomocníkov musel patriť aj knieža Zsigmond Báthory, ktorý sa vtedy zdržiaval na pražskom hrade. Útek sa podaril na oslavy Andreja. Medzi zosnovateľov teda musel patriť aj András Katona, Bocatiov bývalý žiak. Asi on tak bujaro oslavoval svoje meniny, že sa útek vydaril. Týmto, aj ďaľším ľuďom Bocatius venoval verše, z ktorých sa dá dedukovať, že práve títo páni mu museli pomôcť k úteku. Musel to byť husársky kúsok, lebo sám Bocatius tvrdil, že z tureckého zajatia sa dá oveľa ľahšie utiecť, ako z pražského hradu.
Po smrti panovníka Mateja Korvína poznačil koncom pätnásteho storočia boj o moc aj Košice
Dvaja bratia bojovali o jeden trón
Ján Albert, poľský kráľ pod menom Jan I. Olbracht, brat uhorského panovníka Vladislava II., v roku 1492 porušil košický mier. Vtrhol do Horného Uhorska, čiže do severovýchodných častí krajiny a spôsobil veľké škody. Stalo sa to práve pred 515 rokmi.
Expedícia Jána Alberta (na snímke vpravo) začala o rok skôr. Vladislav bol v Stoličnom Belehrade 18. augusta 1491 korunovaný za uhorského kráľa. Matej Korvin, predošlý panovník, totiž v roku 1490 zomrel, o čom kráľovná Beatrix upovedomila aj mesto Košice. Ján Albert, vtedy ešte poľské knieža, videl príležitosť, aby získal uhorský trón. So 4 000 pešiakmi a 8 000 jazdcami obsadil Sabinov i Prešov.
Kráľovná poslala na pomoc Košiciam 400 jazdcov, lebo korunu chcela ponúknúť bratovi Jána Alberta, Vladislavovi II. (na snímke vľavo). Mala v pláne sa za neho vydať. Balázs Magyar, prívrženec Alberta, však jazdcov rozpŕšil. Mesto ale nezúfalo, svoje brány zavrelo a Albert sa pustil do obliehania. Jeho brat pri Hatvane zozbieral svojich prívržencov a prišiel na pomoc Košiciam. Keď sa dozvedel, že palatín István Szapolyai mu ide pomôcť, prišiel ho podzraviť do Košickej Belej. Palatín uvidiac kráľa, chcel zostúpiť zo sedla, aby pozdravil svojho panovníka, ale Vladislav mu v tom zabránil. Chytil ho za ruky a tak sediac v sedle sa rozprávali. Potom sa vrátili do tábora, kde bola strašná zima. Prišla taká víchrica, že sa nedalo odísť z táborov ani na koni, ani povozom. Dokonca v jednu noc vial taký silný vietor, že všetky stany poprevracal. Kráľa chránili proti zime jeho verní tak, že ho vlastnými telami zohrievali.
Akonáhle sa príroda utíšila, obe strany sa pripravili na boj. Nakoniec Albert ponúkol bratovi mier, čo on 20. februára 1491 s radosťou prijal a v spomínaný deň bol aj mier uzavretý. Albert sa zaviazal, že sa vzdá svojich nárokov na uhorský trón, Vladislav mu zas ročne bude platiť 3 000 zlatých a svojmu mladšiemu bratovi odovzdá aj niekoľko sliezských miest. Kráľ sa potom odobral do Košíc, kde pochválil občanov a ich predstavených za vernosť. Dokonca mestu venoval hrad v Nižnej Šebastovej aj s majetkom, ktoré patrili Miklósovi Lapispatakimu, ktorý sa pridal ku kráľovým odporcom. Nakoniec predniesol peknú reč a odobral sa do Budína. Na západnej strane Dómu Sv. Alžbety bol vtedy umiestnený latinský nápis, ktorý pripomínal túto udalosť. Mier však dlho nevydržal. Ján Albert nasledujúceho roka, čiže pred 515 rokmi, sa zase pustil do vojenskej výpravy. Z Tokaja si odniesol 2 000 sudov vína s Košice znovu obsadil.
Kráľ poslal proti nemu osvedčeného palatína Istvána Szapolyaiho, ktorý ho neďaleko od Košíc porazil. Albertovi sa len s dvadsiatkou verných podarilo uniknúť do Prešova. Celú vojenskú výzbroj a výstroj i s delami sa palatínovi podarilo ukoristiť. Akonáhle sa Szapolyai dozvedel, že Albert má okolo seba len hŕstku vojakov, pustil sa za ním, obsadil Prešov a Alberta prinútil prijať prímerie.
Samotné Košice boli vojenskými udalosťami predošlých rokov dosť spustošené. Jednak bol poškodený Dóm Sv. Alžbety ale aj pevnosť mesta i bašty. Nicolaus Crompholz de Nissa musel vykonať opravy, čo bolo taktiež pripomenuté latinským nápisom vyrytým pred 510 rokmi na Dóme.
Udalosti, ktoré sa odohrali pred viac ako 500 rokmi mali ďaľší dozvuk roku 1502. Vladislav rozšíril a ozdobil erb Košíc, čím mesto odmenil za ich vernosť. Tento erb používa mesto dodnes.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
