"Nechcem byť nikomu a ničomu podriadený"
Košický výtvarník dielami rád rozdáva optimizmus a radosť
Meno Martin Račko sa vo výtvarnej obci radí na popredné priečky významnosti. Jeho nositeľ žije a tvorí v Košiciach a do svojich diel vkladá výraznú pečať dôležitosti medziľudských vzťahov. Nemá rád, ak jeho kolegovia do svojej práce zbytočne vnášajú negatívne pocity. Je presvedčený, že umenie má človeka povznášať, nie ubíjať a deprimovať.
Vyštudovali ste dizajn. Nakoľko obsah vášho štúdia ovplyvňuje v súčasnosti váš život?
- Po škole som sa snažil pracovať v oblasti, ktorú som vyštudoval. 90-te roky minulého storočia pre výtvarníkov neboli veľmi priaznivé. Nestál som však v pozadí so založenými rukami, ale snažil som sa prežiť a zároveň ostať výtvarníkom. Pracoval som v oblasti interiérovej tvorby a tá ma aj nasmerovala viac ku komornej maľbe. Ľudia sa ma často pýtajú, prečo si pred menom píšem akademický sochár a pritom maľujem. Stále však odpovedám, že pre mňa je titul len formálna záležitosť. Som jednoducho výtvarníkom.
Prečo ste vôbec chceli byť umelcom? S akými očakávaniami ste sa do týchto bohémskych vôd vrhli?
- Platí také porekadlo: "Komu nie je zhora dané, v obchode to nekúpi".
V istom období môjho života som si uvedomil, že by som mal naplno využiť svoj talent. Okrem túžby ďalej študovať a nasávať čo najväčšie množstvo skúseností bola jednoznačne jedným z hlavných dôvodov sloboda. Neviazanosť, sloboda prejavu, času a vzťahov.
A podarilo sa?
-Môžem povedať, že áno. Kedysi boli umelci istými vazalmi ideológie a museli sa správať podľa určitého diktátu skupiny ľudí, ktorá ich viazala zákazkami. Našťastie, ja som dnes len vazalom samého seba, svojho myslenia a chápania a snažím sa nepodriaďovať nikomu a ničomu. Klamal by som však, keby som vás presviedčal, že idem nekompromisne svojou cestou, nehľadiac vôkol seba. Napriek všetkému musíme vždy dokázať spraviť aj zopár kompromisov a prispôsobiť sa dobe, v ktorej žijeme.
Čo tvorí nevyčerpateľný zdroj vašich inšpirácií?
- Pojem domov je pre mňa veľmi dôležitý, zrejme aj preto, že som ho na istý čas stratil. Je sumarizáciou množstva faktorov. Vzťahov, väzieb, vzájomných vzťahov medzi ľuďmi i k tomu, čo sme nadobudli, vytvorili, či stratili. V samotnej charakteristike mojej tvorby môžeme vychádzať práve z problematiky medziľudských vzťahov, väzby človeka k človeku, k prírode i k samotnému vesmíru. Láska a nenávisť, priateľ kontra nepriateľ, alebo dotyk či odpudenie.
Ako mnohých umelcov vás však fascinuje i svet divadla.
- Či chceme, či nie, všetci divadlo hráme každý deň na jednej veľkej scéne. Tá hra sa volá život. Niekedy hráme dobre, inokedy slabšie. Herci na javisku svoj prejav len trošku preexponujú a zhustia čas a dej. Umelci svojou schopnosťou vyjadriť všetko lepšie ako bežný človek dostanú veci do naakumulovanej podoby, ktorá v nás zarezonuje, niečo v nás zachová a sprostredkuje nám jedinečný zážitok.
Vaše diela vyžarujú pokoj a vytvárajú atmosféru čohosi príjemného, čo hreje pri srdci. Nikdy do procesu tvorby nevnášate zármutok?
- Život nám veľakrát prináša toľko smútku a bolesti, že osobne nepovažujem za správne deliť sa prostredníctvom obrazov o každý takýto negatívny zážitok ešte s niekým iným. Snažím sa na svet hľadieť optimistickejšie a farebnejšie. Nemám rád kolegov, ktorí vnášajú do výtvarného umenia smútok a vlastné depresie. Nemám rád ľudí, ktorých prejavom je vytváranie zloby, nenávisti, alebo utrpenia a nútia iného sa na to ešte aj dívať.
Spomenuli ste, že vám je občas v ateliéri samému smutno...
- Problém je v tom, že každý výtvarník potrebuje mať svoj nerušený kľud a svoje ticho. Ale keď som dlhší čas zavretý v ateliéri, tak sa mi žiada hľadať aj kontakt s okolím, či s prírodou. Využívam každú možnosť stretnutia s priateľmi, alebo sa idem len tak prejsť po meste. Pozorujem ľudí, ich pohyby, reakcie. Vnímam ich gestá, mimiku tváre, pohyby rúk, objatia, ale i nervózne reakcie. Je to vlastne také moje malé špehovanie prostredia okolo mňa a nikto si asi ani neuvedomuje, že sa stáva modelom v mojej ďalšej obrazovej kompozícií.
Disponujete ´fantami´ pravého umelca?
- (Smiech.) Je priam nebezpečné prezrádzať všetky moje prejavy!
Až tak?
- Ale nie. Keď sa však človek otvorí, veľakrát úplne odkryje svoje ja a potom by ste to začali hľadať aj v mojej tvorbe. A okrem toho, kým človek žije, ľudia naňho majú iné zrkadlo. Nehodno, kým žijeme a kým sme na tomto svete, aby sme sa priznávali k svojim nerestiam a svojmu tajnému bohémskemu životu. Nesnažím sa vykúkať svojím životom, či správaním z davu. Stelesňujem asi toľko neresti, ako každý iný zdravý chlap v našom meste.
Je podľa vás dnešná doba voči umelcom prajná?
- Vidím veľký posun najmä medzi 90-tymi rokmi a dneškom. Národ sa finančne zmohol, no postavil sa aj do inej polohy. Ľudia už prišli na to, že kultúra a umenie nepatrí len na námestia, ale vstupuje i do ich osobného života. Ja osobne sa nesťažujem, som spokojný. Teší ma, že ľudia ma vyhľadávajú a prichádzajú za mnou do ateliéru.
Aký je váš vzťah ku kritikom výtvarného umenia?
- Vcelku dobrý. Uvedomujem si, že ich potrebujeme a oni potrebujú nás. Sú veľakrát hybnou silou a motorom, ktorý umenie a kultúru posúva dopredu a odhaľuje nové smerovania. Divákovi odkrývajú zašifrované správy tvorcu a určite aj pomáhajú k zmene nášho myslenia. Na druhej strane irituje a hnevá ma to, ak sa určitá skupina ľudí postaví do polohy všeobecných kritikov a diktuje národu. Musím povedať nahlas, že tak ako v 70.-80. rokoch boli ľudia, ktorí vytvárali diktát smerovania umenia a kultúry, tak aj dnes sa objavuje presadzovanie názorov z opačného konca a v opačnom garde. Podľa môjho názoru to prechádza až do určitého neopodstatneného extrémizmu.
Ako by ste ale potom odlíšili kvalitu od gýčov?
- Nemal by vznikať diktát toho, čo je dobré a čo nie. Nemôžeme ale ani čakať, že nám to ukáže trh. Kultúra sa nemôže riadiť trhovým mechanizmom, potom by veľa tvorcov, ktorí sa snažia o nejaké nóvum, bolo postavených do zlej pozície. Stále si myslím, že hlavne čas nám ukáže, kto uspel.
Popýšte sa trošku na záver svojimi cenami a najväčšími úspechmi.
- Nerád rozprávam o oceneniach a ani neudávam sumár zabsolvovaných výstav. To nie je podľa mňa zrkadlom toho, akí sme dobrí a k čomu sme dospeli. Najviac ma teší, že sa moja tvorba ľuďom páči a majú z nej radosť. Pre mňa osobne však bolo jedným z najväčších ocenení v poslednej dobe to, že tohto roku som sa zúčastnil na spoločnej výstave so Slovenským národným múzeom na zámku Vianden v Luxemburgu. V rytierskej sále zámku bola prezentovaná história a kultúra slovenského národa od 16. do 19. storočia. Veľmi ma potešilo, že v druhej časti expozície som mal práve ja možnosť predstaviť svoju tvorbu a sprostredkovať tak vo svete odraz súčasnej slovenskej kultúry.
Andrea NITKULINCOVÁ
andrea.nitkulincovakorzar.sk
Citát:
"V istom období môjho života som si uvedomil, že by som mal naplno využiť svoj talent. Dôvodom bola sloboda."
MARTIN RAČKO
Profil
Martin Račko
narodil v roku 1959
absolvoval štúdium na VŠVU v Bratislave, odbor dizajn
od roku 1985 tvorí a pôsobí v Košiciach hlavne v oblasti maľby, ale i dizajnu, interiérovej a exteriérovej architektúry a voľného výtvarného umenia,
na svojom konte má množstvo individuálnych i kolektívnych výstav.
je členom Spoločnosti voľných výtvarných umelcov pri Slovenskej výtvarnej únií a členom Umeleckej Besedy Slovenskej.
Autor: Hrabušice vedú, ale...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
