Ak sa kone rozhodnú kopnúť, vedia namieriť veľmi presne

Kováčstvo je historické remeslo, ktoré nebyť koní, by sa dnes zachovalo len v rámci pestovania ľudovej kultúry. Preč sú časy, kedy každá dedina mala svojho kováča. Odkedy kone prestali byť hlavným dopravným prostriedkom, počet kováčov sa scvrkol na minimum a praktické kováčstvo sa zúžilo do profesie podkúvača koní. Jedným z mála konských "obuvníkov" na východnom Slovensku je aj Košičan MVDr. Oliver Merva. Kone podkúva 29 rokov.

Jazdenie na koni je dnes módou a počet ľudí, pre ktorých sa stáva životným štýlom, z roka na rok stúpa. Profesia podkúvača koní má preto dobré vyhliadky do budúcnosti. Je to však práca náročná, kvôli rizikám, ktoré človek pri manipulácii s poltonovými zvieratami musí podstúpiť. Vyžaduje si odolného a odvážneho človeka. Podkúvači koní môžu kopance, ktorými ich štvornohí "zákazníci" častujú, rátať na stovky.

Pre mnohých ľudí sa predstava kováča spája s veľkým a silným mužom... "Podkúvanie si silu nevyžaduje. Skôr techniku, trpezlivosť a prístup ku koňom," vraví MVDr. Merva. "Podkúvaniu sa venujem od 17 rokov. Doviedlo ma k tomu jazdenie. V Slávii UVL Košice som jazdil od 13 rokov a tam sme mali kováča, ktorého kvalita práce a prístup ku koňom sa mi vôbec nepáčila," spomína na počiatky svojho rozhodnutia naučiť sa podkúvať kone.

S priateľom a medzi koničkármi najznámejším košickým podkúvačom koní, dnes už nebohým Ľubomírom Lisým, začali študovať dostupnú literatúru. Učili sa sami, najprv teoreticky, potom prakticky. Prvým ich pokusom bol huculský kôň Franko. Dali si záležať a pracovali veľmi dôkladne. "Tak sme mu vystrúhali kopytá, že sa tri týždne nepostavil na nohy," smeje sa MVDr. Merva pri spomienke na premiéru. "Časom sme sa zlepšovali. Absolvovali sme podkúvačský kurz a po skončení strednej školy sme túto prácu robili naplno. Kamarát sa ňou živil, ja som podkúval v rámci voľného času popri štúdiu veteriny a neskôr aj veterinárnej praxi." Dnes MVDr. Merva mesačne podkúva približne 20 koní. Zákazníkov má aj v okolí Košíc.

Kopyto v tvári

Veľkou nevýhodou tejto práce je rizikovosť. Podkúvač je totiž vystavený možnému útoku zvierat. Drvivá väčšina podkúvačov končí s prácou v 50. rokoch, kedy idú kvôli problémom s chrbticou do invalidného dôchodku. "Robí sa v úklone a väčšinou kdekoľvek. V prievane a maštaliach, kde sa nevykuruje."

Pri tejto práci sa nedá vyhnúť zraneniam. Keď je konská noha zakliesnená medzi kolenami kováča, kôň nemá možnosť kopnúť. Nebezpečné je dvíhanie nôh. Kopancov, ktoré kone uštedrili MVDr. Mervovi, už nepočíta. Bolo ich požehnane. "Väčšinou do bedrového kĺbu, kolena aj do hrude. Čím som ďalej od koňa, tým je kopanec nebezpečnejší. Vtedy má dobrý rozmach a jeho úder má väčšiu razanciu." Hovorí sa, že kone kopú iba dozadu. Túto vetu však musel vypustiť z úst človek neznalý. Kôň dokáže kopať kam chce. Do strany aj dopredu. "Ak niekto stojí pri jeho prednej nohe, v pohode kopne zadnou."

Podkúvač musí myslieť na všetky zásady, ktorými sa riziko úrazu dá minimalizovať. Prvoradou je pristupovať ku koňovi tak, aby človeka videl. Ďalšou je stáť po jeho boku, nikdy nie pred alebo za ním. "Niektoré kone sú šteklivé a na každý dotyk reagujú kopnutím. Musí sa na ne ísť veľmi opatrne a pomaly ich zvykať na dotyk, kým nezískajú dôveru."

Najhorší kopanec utŕžil MVDr. Merva pred rokom. V maštali na "veterine" mali ustajnenú kobyla so žriebäťom. Študenti prišli za ním, aby sa pozrel na zadné kopyto, lebo nechce dvihnúť nohu. Začal jej dvíhať jednu, druhú, tretiu a potom štvrtú nohu, keď ho zložil prudký a presne namierený kopanec do tváre. "Pri tom všetkom, že som stál, ako sa má stáť, že som robil všetko tak, ako sa má robiť, si našla priestor medzi mojím zadkom i rukou. Trafila ma veľmi presne. Niektoré kone keď sa rozhodnú kopnúť, tak si kopanec vypočítajú. Chvalabohu, obišiel som len s modrinami a zápalom okostnice. Môj priateľ podkúvač mal od takýchto kopancov rozbitú tvár. Lekári mu museli robiť plastiku."

Podkúvači a pribíjači

Nie je podkúvač ako podkúvač. Koničkári rozlišujú dva typy majstrov - podkúvačov a pribíjačov podkov. Podkúvači sú profesionáli, ktorí ovládajú nielen výrobu podkovy, ale aj anatómiu kopyta, stavbu zvieraťa, jeho pohybový mechanizmus a reč koní. Lebo podkova musí na kopyte sedieť ako uliata. A nielen to. Musí vyrovnávať jeho disproporcie. Iba tak bude pohyb koňa ladný a nebude mu poškodzovať kĺby a šľachy. Sú aj takí "majstri", ktorí okujú koňa tak, že jedno kopyto má ostrouhlé a druhé tupouhlé. "Tým pádom je jedno viac zaťažované ako druhé a kôň začne o chvíľu krívať. Je to veľmi dôležité, lebo asi iba jeden zo 100 koní má pravidelné kopytá. Podkúvač by sa mal pri jeho tvarovaní podkúvaní snažiť aspoň priblížiť k tomu, aby boli kopytá rovnako zaťažované."

Podkúvanie sa začína predvedením koňa na vôdzke. Podkúvač sleduje jeho pohyb v kroku a potom aj v kluse. Zisťuje nepravidelnosti postoja a chodu. Posúdiť treba aj tvar kopýt. Podľa všetkých týchto vecí sa zisťuje, či bolo predchádzajúce kutie vyhovujúce. "Kopyto samotné nie je stabilný útvar, lebo sa po každom došliapnutí roztiahne a potom zase stiahne. Podkova musí mať dostatok priestoru na to, aby mohlo pracovať. Ináč môže kopyto otlačiť, alebo naopak, môže byť väčšia a druhou nohou ju kôň zošľapne."

Základom práce je otestovať si koňa pred podkúvaním a nadviazať s ním vzťah. Podkúvač ho musí objať, hladkať, dotýkať sa ho, aby si zviera zvyklo na manipuláciu cudzím človekom. Na koňa, ktorý je nekľudný, nervózny a bojazlivý, sa musí ísť opatrne. "Niekedy stačí napodobňovať konské správanie. Kone, ktoré majú medzi sebou dôverný vzťah, sa navzájom hryzkajú na šiji. Na väčšinu koní preto na upokojenie platí škrabkanie šije a hrivy." Ak to koňa neupokojí, existujú medikamenty, ktoré odbúravajú obranné mechanizmy zvieraťa, vyplývajúce zo strachu z manipulácie. Narkóza je pre kone riskantná záležitosť, sú na ňu veľmi citlivé. "Nielen na narkózu, ale keď dlhšie ležia na jednom mieste, resp. v jednej polohe, môže dôjsť k poškodeniu periférnych nervov. Z toho dôvodu treba všetko, čo sa dá, robiť na koni v stoji."

Podkovy vyrába MVDr. Merva zo železnej pásoviny. Keď zmeria obvod kopyta a podľa neho vyreže pásovinu. Nahreje ju vo vyhni, ohne ramená a vyrobí žliabok, ktorý je miestom pre podkováky. Potom upravuje konce ramien podľa potreby. Ďalším úkonom je kopyto "ostrúhať" od prerastenej rohoviny. Tento úkon je veľmi dôležitý, lebo od neho závisí, aký bude mať kôň postoj, ako sa bude pohybovať. "Pri strúhaní treba zároveň vyrovnávať nepravidelnosti kopyta."

Koňa možno okuť za studena i za horúca... "Každý má svoj spôsob, ktorý uprednostňuje. Ja som za kutie za studena, lebo je viac šetrné. Je však pracnejšie. Nerovnosti na kopyte sa musia viac obrusovať, musí to presne sedieť. Žeravá podkova si na kopyte sama urobí miesto, lebo rohovinu roztaví. Nevýhodou však je, že rohovina vysokou teplotou mení konzistenciu a stráca na kvalite."

Kutie žeravou podkovou koňa nebolí, je však pre neho nepríjemné, lebo páliaca rohovina vydáva špecifický praskavý zvuk, dymí a smrdí. Podkúvanie je činnosť podobná manikúre, ktorá koňovi nespôsobuje bolesť. "Bolí len vtedy, keď sa rohovina prestrúha, alebo pri kutí, ak sa nechtiac, zarazí podkuvák do živej kopytnej škáry. To sa občas ´podarí´ každému podkúvačovi." To je pre podkúvača nebezpečné, lebo kôň so sebou trhne a veľakrát podkúvača aj kopne.

Časové rozpätie podkúvania koňa závisí od zručnosti majstra aj povahy koňa. "Môže trvať od polhodiny do hodiny a pol. Nie každý kôň túto činnosť obľubuje a preto sa ju podkúvačovi snaží všelijako znepríjemniť." Aj kľudné kone nestoja vždy bez pohnutia. Keď ich v lete štípu muchy, zákonite so sebou mykajú.

Kone s ním spolupracujú

Kone, ktoré sú pravidelnými "zákazníkmi", MVDr. Mervu poznajú. Sú na neho zvyknuté, preto sa nevzpierajú a dokonca s ním spolupracujú. Najviac sa zapotí pri mladom koni, pre ktorého je podkúvanie premiérou. V takomto prípade sa musí mať naozaj na pozore. Kone, ktoré nevedia čo sa s nimi bude diať, sú splašené a kopú odušu.

"Treba na nich ísť ako na malé deti. Naučiť ich na to, že keď im zdvihnem nohu, tak sa nič nedeje. Všeobecne platí, že sa treba vyvarovať toho, aby mali kone z manipulácie negatívny zážitok. Potom je ťažké prinútiť ich, aby sa na druhýkrát nebáli." Životu nebezpečné sú aj bojazlivé kone. "Často sú nebezpečnejšie ako agresívne, lebo v panike človeku ublížia viac, ako tie, ktoré to robia zámerne."

Prečo sa kone vlastne podkúvajú? Divo žijúcim koňom predsa žiadne podkovy netreba... "Tie jazdia na mäkkom povrchu a nenosia jazdca na chrbte. Ich rohovina sa na rozdiel od našich ´pracovných´ koní neodiera rýchlejšie ako rastie." Rohovina vyrastie za mesiac asi 8 až 10 mm. Na tvrdých povrchoch sa opotrebúva rýchlejšie. Kamenistý terén olamuje okraje rohoviny a koňom takto môžu vznikať bolestivé zranenia, ktoré ich vyradia z práce. Aj športové kone, hoci behajú po mäkkej tráve, musia byť okuté, lebo anglický trávnik je klzký a kone bez okutia by sa na ňom šmýkali. Pre koňa je podkova topánkou, ochranou kopyta.

Kone by sa mali podkúvať každých šesť až osem týždňov. "Za prvej československej republiky bol na to zákon. Kočiši, ktorí to nedodržiavali, mohli dostať pokutu, prísť o licenciu a mohli byť aj zavretí," Nie všetci majitelia koní to však dodržujú. Šetria, kde sa dá, aj keď tento typ šporovlivosti nie je najvhodnejší. Skracujú tak životnosť svojho koňa. Keď kopyto prerastie podkovu, mení sa jeho uhlovanie, na čo doplácajú šľachy a kĺby koňa. "Podkúvači majú aj klientov, ktorí dávajú podkúvať koňa raz za pol roka. Ide o to, že po fyziologickej stránke väčšina váhy koňa je na predných končatinách. Keď 500 kg kôň preskakuje 50 cm vysokú prekážku, pri doskoku dochádza k zaťaženiu na šľachy, kĺby a kopyta až 5 tisíc kilogramov. Preto je tvarovanie kopyta tak dôležité."

Základom práce s koňmi je nebáť sa ich. Kôň intuitívne vycíti, kedy má navrch, čo okamžite zneužije. "Kone sú stádové zvieratá. Stádu velí najskúsenejšia kobyla a každý člen v ňom stojí na určitom hierarchickom stupienku. Každý kôň chce v hierarchii postupovať. K ľuďom sa správajú tak, ako vo svojom stáde. Životu nebezpečné kone pochádzajú z prostredia, kde sa im umožnilo prejaviť svoju silu. Zviera v človeku číta lepšie ako človek v ňom."

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári