Keď ukončila modlitbu z Koránu, deti zaujímalo, či je ježibaba

Ak ste počas ostatných dvoch rokov stretli niekde v meste mladú ženu, ktorá oblečením pripomínala moslimku, určite ste si pomysleli, že je to manželka niektorého arabského podnikateľa. Dlhá sukňa po členky, rukávy až po zápästia a niekedy aj šatka na hlave. Takto sa táto dievčina oblieka a aj v ostatnom sa správa v duchu posvätnej knihy moslimov - Koránu. No nie však kvôli manželovi, ale z vlastnej vôle. Ide o rodenú Slovenku žijúcu v Košiciach Janu Švihlovú, ktorá pred dvoma rokmi prestúpila na moslimskú vieru.

Na začiatku i počas štúdia na Prírodovedeckej fakulty UPJŠ bola Jana ako iné dievčatá v jej veku. Moderne sa obliekala, chodila do spoločnosti a športovala, dokonca hrala prvú ligu vo volejbale. O islame vedela toľko, ako každý iný mladý človek. Že jeho "bibliou" je korán, Boh má meno Allah, muži nepijú alkohol a môžu mať až štyri manželky. Posun vo vzťahu k tomuto náboženstvu nastal približne v čase, keď sa jej spolužiakmi stalo niekoľko študentov z moslimských krajín. Konkrétne z Arabského polostrova, kde tvoria moslimovia až 95 percent obyvateľstva.

"Páčilo sa mi na nich, ako sa správajú, aký majú vzťah k rodine a tradíciám," spomína Jana na časy, kedy bola klasickou ateistkou, no s tým rozdielom, že si neužívala život tak, ako súčasná mládež. "Mala som pocit, že ja som takým istým životom žila dovtedy a akoby som patrila k nim. Zrazu som našla zmysel, prečo by som mala žiť tak, ako som žila. Názory a životný štýl tých spolužiakov bolo pre mňa niečo vzdialené a predsa blízke. Veľmi dobre som si s nimi rozumela. Oni cítili, že som úplne iný človek, než s akými sa u nás bežne stretávali. Preto ma tiež mali radi."

Stačilo vysloviť jednu vetu

Aby ešte lepšie spoznala život v duchu učenia Allaha, prijala Jana v roku 2005 pozvanie spolužiakov na návštevu Ománu. Všetko, čo tam videla, ju doslova nadchlo a očarilo. Počas dvoch týždňov navštívila niekoľko rodín, kde ju vždy pekne prijali a ona sa každým okamihom viac a viac zbližovala s islamom. Výsledok bol taký, že po návrate na Slovensko bola rozhodnutá stať sa moslimkou.

"Moji spolužiaci cítili, že mám o islam väčší záujem, no do ničoho ma nenútili. Muselo to byť moje rozhodnutie a preto čakali, až kým za nimi prídem a opýtam sa na ďalšie podrobnosti. Keď už videli, že som pevne rozhodnutá prestúpiť na moslimskú vieru, ako najvhodnejší termín sa im zdal začiatok Ramadánu. Predpokladali, že počas tohto mesiaca sa mi budú môcť viac venovať, rozprávať sa so mnou a učiť ma..."

Samozrejme, o takom vážnom rozhodnutí vo svojom živote informovala Jana aj rodičov. Neboli vraj prekvapení, lebo si všimli, že s tými ľuďmi trávi veľa času. Navyše, o mnohom zo života moslimov sa dozvedeli aj od syna, ktorý bol so sestrou v Ománe tiež. "Povedali mi, aby som si uvedomila, že ide o vážnu vec na celý život. A že žijem na Slovensku, kde to rozhodne ako moslimka ľahké mať nebudem. Neodhovárali ma, lebo vedeli, že aj tak by som urobila po svojom. Iba mi prízvukovali, aby som si tento krok dobre zvážila."

Jana si však vážnosť svojho rozhodnutia uvedomovala. Poznala ľudí, ktorí také niečo urobili kvôli niekomu inému. Napríklad z lásky k partnerovi. Po čase to oľutovali a cesta späť nebola ľahká. Ona však bola rozhodnutá prestúpiť na inú vieru z vlastného rozhodnutia a pre seba. Aj preto strach z budúcnosti nemala. "Samotný akt bol jednoduchý. Podmienkou bolo, aby bol pri tom ako svedok moslim, ktorý to dosvedčí," spomína Jana na oktober 2005. "Vyslovila som vetu Šahadu, ktorá v preklade znamená Prehlasujem, že niet boha okrem Allaha a Mohammed je jeho prorokom. Nemusela som sa učiť žiadne modlitby, úryvky z koránu či históriu islamu. Stačilo vysloviť tú vetu a stala som sa moslimkou..."

Ako je to zvykom aj u kresťanov, Jana dostala moslimské meno. Samozrejme, mohla si vybrať. Priatelia jej ponúkali rôzne pomerne známe. Od Ajši až po Zajnab. Jane sa však zdali čudné a žiadne ju neoslovilo. Chcela také, ktoré by aspoň trochu znelo ako naše. Napokon zavolali do Ománu, kde navrhli meno Maryam. Tu ho príliš nepoužíva, ale za hranicami áno. Keď bola naposledy v Ománe, inak ako Maryam jej už nikto nepovedal.

Mnohé sa zmenilo

Od tohto okamihu sa Janin život radikálne zmenil. Vnútorne i navonok. "Tí, čo ma poznali aj pred tým, tvrdili, že som sa stala jemnejším človekom. Akoby som sa obmäkčila. Kedysi som ťažko dokázala niečo odpustiť, no odvtedy odpustím takmer všetko. Veď ak človek každý deň žiada Allaha o odpustenie, prečo by sám neodpúšťal? Zlepšil sa aj môj vzťah k rodičom a kamarátom, ktorých si vážim ešte oveľa viac, ako pred tým."

Jana prešla aj vizuálnou zmenou. Dovtedy moderné dievča odrazu diametrálne zmenilo štýl obliekania. Kraťasy a tričká bez rukávov vystriedali sukne až po zem a tričká, z ktorých trčia iba dlane s prstami. Žiadny výstrih či zvýraznené krivky tela. Všetko ženské musí byť zakryté. Nohavice sú povolené, no cez ne musí nosiť dlhšiu tuniku. Ak vycestuje za hranice, kde je islam oveľa rozšírenejší a moslimky nevyvolávajú na ulici väčší záujem okoloidúcich, nasadí si aj šatku.

"Na Slovensku ju nenosím. Niekoľkokrát som ju mala a hneď som vzbudila záujem," spomína na úsmevné okamihy. "Napríklad v obchode. Keď som vošla, predavačka hneď kričala na kolegyňu niekam dozadu, aby sa prišla pozrieť. Alebo deti. Keď som sa raz modlila v parku, lebo iná možnosť nebola, prišli ku mne nejaké deti a pýtali sa, či som ježibaba. Keď som bola s otcom na basketbale, mala som pocit, že ľudia, ktorí sedeli okolo nás, si viac všímali mňa, ako zápas." Všeobecne Janu ľudia zaraďujú niekam do Indie alebo Ázie. Keďže netušia, že vie po slovensky, často si vypočuje aj ich komentár. S negatívnymi reakciami sa však doteraz nestretla.

Ako sme už spomenuli, Jana sa odmalička venuje športu a hlavne volejbalu. Je rada, že kvôli svojmu náboženstvu a určitým obmedzeniam, ktoré musí dodržiavať, sa ho nemusela vzdať. "Ak som na tréningu alebo hrám len priateľské zápasy, môžem byť oblečená, ako chcem. Problémy nastávajú na oficiálnom zápase v rámci ligy, kde musí byť celé družstvo oblečené rovnako. Výnimku môže udeliť len rozhodca po dohode s trénermi. Doteraz som oblečenie riešila cez tzv. zdravotné problémy a zatiaľ to vychádza. Hrám v dlhých teplákoch a na tých mám dres."

Kvôli novému štýlu obliekania musela Jana vymeniť väčšinu vecí vo svojom šatníku. Krátke sukne a blúzky či tričká bez rukávov museli ustúpiť "dlhším" strihom. "Prvý rok som sa obávala, že si nebudem mať kde kupovať dlhé sukne. No práve vtedy prišli do módy. Na druhý rok ich vymenili zase moderné tuniky, či dlhšie košele. Nebolo by zlé, keby v roku 2008 prišli do módy abáje..." smeje sa Jana. "Vždy, keď mám možnosť navštíviť nejakú arabskú krajinu, zájdem do obchodov a niečo si kúpim. Dokonca som uvažovala, že by som si v Košiciach otvorila obchod s odevmi pre moslimky. Len neviem, či by som mala dosť zákazníčok. Viem, že tu moslimky žijú, ale určite si nakupujú počas návštev rodín svojich manželov. Ale možno by takéto dlhšie strihy zaujali aj iné ženy. Nie kvôli viere, ale ako určitá móda..."

Zmenou prešiel aj Janin jedálny lístok. Ale iba v tom, že z neho musela vypustiť bravčové mäso, keďže ho moslimovia považujú za nečisté a nezdravé. Pozor si však musí dávať aj na rôzne mäsové výrobky. Mnohé šunky, salámy a už aj obyčajné hydinové párky či hydinové paštéty totiž obsahujú bravčovinu. Ešte šťastie, že na každom výrobku musí byť uvedené jeho zloženie. Alkohol Jana tiež nemôže. S tým však problém nemá, lebo mu na chuť neprišla ani "pred tým". Ak je na nejakej oslave alebo s partiou v podniku, pije "nealko". Pozor si však musí dať na zákusky, obsahujúce aj malé množstvo alkoholu. Napríklad tzv. šuhajdy a iné dobroty. Zjesť nemôže ani bažanta či pstruha na víne...

Našla si priateľa

V čase, keď Jana konvertovala na islam, nemala vážnu známosť. Hoci tušila, že ako moslimka môže mať s jej hľadaním v budúcnosti problémy, tento scenár sa našťastie, nepotvrdil. Momentálne má priateľa, ktorý jej na slovenské pomery netradičné náboženstvo akceptuje. Má ju rád takú, aká je. A to je pre Janu najdôležitejšie.

"Je pravda, že podľa Koránu by som tento vzťah mať nemala. Je to jedna z mála vecí, ktorým sa v rámci islamu priečim a prispôsobila som si ju tunajším podmienkam. Viem, že keby o tom vedeli moji moslimskí známi v Ománe, určite by boli pohoršení a sklamaní," priznáva Jana. No povedala si, že žije na Slovensku, nie na Arabskom polostrove. A ani sa tam nechystá presťahovať. "Podľa Koránu si moslim môže vziať kresťanku alebo židovku. Moslimka iba moslima. Ale to teraz neriešim. Až to bude aktuálne, potom sa tým budeme s partnerom zaoberať. A až budem mať deti, aj tie sa samé rozhodnú, ktorá viera ich bude sprevádzať životom..."

V zamestnaní sa Jana so žiadnymi problémami či výhradami nestretla. Je kolegom vďačná, že akceptujú jej náboženstvo i niektoré javy, ktoré ho sprevádzajú. "Keď moji najbližší cítia, že začínam byť nervózna a takmer nevnímam, čo sa okolo deje, už vedia, že je dávno čas na modlitbu. "Á, Jana sa potrebuje pomodliť´, vravia s úsmevom."

Keďže sa musí modliť päťkrát denne (za úsvitu, na obed, popoludní, pri západe slnka a v noci), pravidelne sa stáva, že Jana musí odriekať modlitbu z Koránu aj v zamestnaní. Vo svojej kancelárii má koberček, ktorý si rozprestrie na zem a nasmeruje na juhovýchod. Presne tým smerom, kde je Mekka. Potom si na hlavu nasadí šatku a modlenie môže začať. "Ranné trvá iba 5 minút, iné, napríklad nočné, oveľa dlhšie. Keď je človek na ceste môžu sa modlitby aj spojiť. Pri modlení odriekam verše z Koránu. Samozrejme, po arabsky. Mám však i jeho preklad, aby som vedela, čo sa modlím. Dá sa kúpiť v niektorých kníhkupectvách, ale rozširujú ho aj moslimské nadácie."

Pred niekoľkými dňami sa moslimom skončil pôstny mesiac Ramadán. Dodržiavať jeho obmedzenia musela aj Jana. Tým základným bolo zriecť sa od úsvitu do súmraku všetkých pôžitkov. Jedením a pitím, ale aj zábavou, počúvaním hudby či prejavovania náklonností k tomu najbližšiemu. Jana tvrdí, že sa to dá zvládnuť. Najťažší je prvý a druhý deň, kým si organizmus na úsporný režim zvykne. Potom to už ide samo. Počas Ramadánu by sa mal každý moslim sústrediť na očistu duše a aspoň raz prečítať celý Korán. Hoci má okolo 500 strán, Jane to nerobilo žiadny problém...

Nič neľutuje

Mladá Košičanka je moslimkou už vyše dva roky. Pravda, boli aj takí, ktorí ju kvôli tomu považujú za zradcu a myslia si, že jej preskočilo. Dokonca sa jej jeden opýtal, kedy a kde môže čakať nejaký bombový útok... Väčšina známych však pri Jane stojí, teší sa s ňou a to jej dáva silu držať sa svojej cesty.

"Čím ďalej tým mám zo seba lepší pocit a som spokojnejšia. Za ten čas, čo som moslimka, som napríklad nič nestratila. Či to boli hodinky, peňaženka alebo čokoľvek iné. Všetko, čo som stratila, sa nakoniec záhadne našlo. Akoby nado mnou Allah držal ochrannú ruku," nazdáva sa Jana a na záver dodáva: "Doteraz som nemala jediný dôvod, aby som svoje rozhodnutie zo septembra 2005 oľutovala. A dúfam, že ho ani nikdy v budúcnosti neoľutujem..."

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári