Od umučenia humanistického básnika, spisovateľa a košického richtára Jána Bocatia uplynulo 400 rokov
Vo Viedni i v Prahe žiadal kráľa, aby zhoreným Košiciam znížil dane
Volali ho Ján, Hans alebo János Bocatius, či Bock, ale pred rokmi si ho jeden z vedúcich slovenských politikov poplietol s Bocacciom. Darmo, asi Dekameron čítal viackrát ako Bocatiove diela. I keď kedysi ho volali "praeceptorom Hungariae Superioris" (Majstrovským učiteľom Horného Uhorska) a v jeho živote ho až nadmieru chválili, potom sa na neho celkom pozabudlo. Pripomíname si jeho osud preto, lebo práve uplynulo 400 rokov od mučenia tohto významného humanistického básnika a spisovateľa. Po 11. januári 1607 o tom spísali zápisnicu, z ktorej budeme citovať.
Svet sa za stáročia síce zmenil na nepoznanie, ale o mučení väzňov sa dozvedáme aj dnes. S tým rozdielom, že sa tento fakt do zápisnice už nezapisuje. Muselo prejsť pol storočia od jeho smrti, aby ho v r. 1668 spomenuli. V 18. storočí ho spočiatku nespomínali, neskôr však bolo uverejnených dosť veľa nepresností. Niekoľko veršov vydal historik a pedagóg Matej Bel, "ozdoba Uhorska".
Košickí autori mali leví podiel na tom, že sa na Bocatia celkom nezabudlo. V Košiciach o ňom po prvý raz písal Mihály Dulházy v časopise Felsőmagyarországi Minerva (1825). Jeho práca sa však nezakladala na vlastnom bádaní a preto obsahovala aj mnoho chýb. Podstatnú zmenu priniesla štúdia Lőrinca Tótha vo vestníku košického premonštrátskeho gymnázia (1884-85). Tóth bol prvým, ktorý sa podujal aj na archívne výzkumy. I keď prevzal niektoré staršie chybné údaje, zostavil zoznam diel Bocatia a podal nezkreslený pohľad jeho osobnosti. Jeho slová sú ešte aj dnes pravdivé: Zachovalé údaje spojené s Bocatiovou celoživotnou činnosťou ho predstavujú ako človeka, ktorý nežil čisto z Uhorska, ale ktorý aj žil pre Uhorsko. Čiže bol nezištným uhorským vlastencom.
Na konci o ňom ešte vyšla jedna dôležitá práca, ale potom dlhé desaťročia nič. V bývalom Československu viacerí autori sa zabývali jeho osobnosťou. A potom nastal zvrat. Vo Švajčiarsku Dr. Barna Nagy objavil dielo v rukopise pod názvom Olympias carceraria (Olympijské väzenie), v ktorom autor opísal svoje peripetie, keď bol dlhých päť rokov väznený. Toto dielo potom v maďarskom preklade vyšlo v roku 1985.
V Košiciach Bocatia pripomína pamätná tabuľa na Hlavnej ulici č. 69. Nájdete ho aj ako voskovú figurínu v Urbanovej veži (na snímke vľavo). Ak sa vám bude zdať jeho podoba povedomá, nemýlite sa. Rudolf Schuster, bývalý primátor a prezident sa mylne domnieval, že jeho podobizeň nepoznáme a nakoľko o ňom napísal knihu, požičal mu svoju tvár. Predtým, ako sa pozrieme do zápisnici o mučení, pripomeňme si jeho život.
Bocatius sa narodil 25. decembra 1569 vo Vetschau (Dolná Lužica). Jeho otec Peter Bock bol obchodníkom, matka sa volala Anna Krügerin. Pravdepodobne po otcovi bol nemeckého, z matkinej strany lužicko-srbského pôvodu. Lužickí Srbi žijú aj dnes v okolí Drážďan a po zjednotení Nemecka dostali širokú autonómiu.
Bocatius mal ešte nevlastného brata a sestru, ktorá sa vydala do Szendrő. O jeho štúdiách sa vie málo. Vysokú školu navštevoval v Drážďanoch potom išiel do Jihlavy. Keď Nicolasa Gäbela, profesora, ktorý učil aj Bocatia, z moravskej Jihlavy pozvali v roku 1590 do Kremnice, medzi ostatnými jeho študentami prišiel do Uhorska aj Bocatius. Potom študoval v Banskej Štiavnici, v roku 1592 je už v Győri a v Trnave. Potom odišiel do Nemecka, do Wittenbergu, a usadil sa v Prešove (od roku 1593). Tu rýchle postupoval po rebríčku. Od 20. januára 1594 bol už riaditeľom školy. Presadzoval myšlienku starovekého Senecu, že učíme sa pre život. On bol prvým, ktorý usporiadal školský výlet do Tatier a napísal aj prvé dielo proti alkoholu. Ako riaditeľ sa mohol oženiť a zobral si za ženu pätnásťročnú dcéru Sikula Jánosa Belsia úradníka Spišskej komory -, Erzsébet (21. júna 1594). Jeho svokor bol vtedy tajomníkom Antala Verancsicsa-Vrančića (1504-1573), jágerského biskupa, ktorý zomrel v Prešove a je pochovaný v Trnave. Stal sa magistrom, lebo tento titul obhájil na wittenberskej univerzite (30. marec 1596), získal titul "poeta laureatus caesareus" (cisársky ovenčený básnik; 1596) a o dva roky ho panovník Rudolf II. pozdvihol do zemianského stavu.
11. mája 1599 Bocatia pozvali do Košíc. Vtedy sa mu narodil syn, ktorý ale ako osemročný zomrel. Dlho však sa nezohrial na tomto mieste, lebo za pol roka ho už vymenovali za notára mesta. Občanom mesta sa stal 8. júla 1600. Mór Jókai, známy maďarský spisovateľ a niekdajší poslanec Košíc v uhorskom parlamente napísal o ňom aj novelu pod názvom A kassai bíró (Košický richtár). Od roku 1601 bol už aj senátorom. V rokoch 1603-04 bol zas richtárom. V ďaľšom roku bol senátorom a do roku 1607 oficiálne notárom. Po tomto roku ho už ani raz nenájdeme medzi členmi samosprávy.
Z titulu svojej funkcie často cestoval. V roku 1601 ho nájdeme a uhorskom sneme v Prešporku a potom šiel s deputáciou do Viedne a Prahy, aby kráľa požiadal o zníženie daní po požiari v Košiciach. Jeho peripetie začali v tomto období. 11. novembra 1603 Rudolf II. vydal nariadenie, v ktorom rozhodol, že protestanti musia odovzdať košický Dóm katolíkom. Nakoľko rada mesta to odmietla, kapitán Barbiano Belgiojoso pohrozil, že delami rozstrieľa celé mesto, ak mu neodovzdajú kľúče Dómu Sv. Alžbety. Bocatiovi pripadla táto ťažká úloha, ktorú niesol s rozhľadom. Násiliu sa podriadil až nasledujúci deň, ktorý zhodou okolností padol na nedeľu. Barbiano sa však neuspokojil a dal vyhnať aj protestantnských kňazov z mesta a potrestal každé protestantské zhromaždenie v Košiciach, ktoré bolo vtedy zväčša protestantské. Navyše zkonfiškoval Košiciam patriacich 28 dedín, čo veľmi sťažilo hospodárenie mesta.
10. januára 1604 rada kráľovského mesta rozhodla, že pošle k panovníkovi trojčlennú deputáciu, ktorej členom bol okrem Thomasa Sambsdorfera a Joachima Magderburgera aj Bocatius. Presne 14. januára odcestovali, 2. februára došli do Prahy, ale pred kráľa sa im nepodarilo dostať, napriek vynaloženému úsiliu a darom, čiže úplatkom. Až 15. júna sa vrátili domov bez výsledku.
Aj ostatne kráľovské mestá pochopili, že sa im môže stať to isté, čo Košiciam a v Levoči sa rozhodli, ak by došlo k pokusu odňatia kostola protestantom, so zbraňou v ruke sa postavia proti. Medzitým pri Álmosde Bocskai porazil košického kapitána Barbiana a 28. októbra 1604 obsadil Košice. Bocatius sa postavil na stranu Bocskaiho. Zúčastnil sa na sneme v Szerencsi, ako aj v Krupine. Tu bolo rozhodnuté, aby Bocatius, ktorý hovoril dobre latinsky a nemecky, ba pozná pomery v Nemeckej ríši, informoval tamojšie volebné kniežatá. Nechcel sa podujať na túto cestu, ale nakoniec bol nútený sa podvoliť. Snemom bl zvolený za posla.
Začiatkom roku 1606 odcestoval a 26. februára ho s porušením medzinárodného práva zatkli. Rudolf sa konečne mohol na niekom vyvŕšiť za rebeliu Maďarov. Bocskai ihneď intervenoval na najvyšších miestach. To isté urobili aj mnohí iní, nie bezvýznamní cirkevní a svetskí pohlavári, no celkom bez výsledku. Snem naposledy intervenoval v roku 1610. Ani jeho manželke sa nepodarilo dostať pred panovníka.
(pokračovanie o týždeň)
Košická ročenka Uj Magyar Museum vyšla iba štyrikrát
Slovenský obsah sa celý nezmestil
Pred 65 rokmi vyšiel 1. diel košickej ročenky Uj Magyar Museum (Nové maďarské múzeum; 1942). Vychádzal do roku 1944. Celkove vyšli štyri čísla, v roku 1943 až dve.
Zvláštny názov toto periodikum dostalo preto, lebo zrejme redaktori aj takýmto spôsobom si chceli pripomenúť význam prvého maďarského literárneho časopisu v Uhorsku Magyar Museum, ktorého prvé číslo vyšlo v Košiciach v roku 1788 a posledné v roku 1792, teda pred 215 rokmi. O založenie tohto časopisu sa zaslúžili tri osobnosti verejného života, ktoré zhodou okolností všetci majú pamätné tabule v našom meste na Hlavnej ulici: literát Ferenc Kazinczy (budova Čierneho orla; č. 25), básnik János Batsányi (Spišská komora; č. 68) a kňaz Baróti Szabó Dávid (rehoľný dom Premonštrátov; č. 67).
Prvé číslo a prvý zošit ročenky publikoval jednak básne a prózu i preklady od slovenského autora, Júliusa Barč-Ivana, či rusinského básnika Fedora Pasičnika, ale i štúdie z oboru histórie, ako napr. minulosť mesta Užhorodu, o nových rákócziovských relikviách múzea
alebo o spôsobe povrchovej konzervácie organických látok. Je tam aj štúdia o úlohe a význame prirodovedeckých výskumov na vidieku. Ďalej naseduje publikovanie rôznych historických dokladov a nakoniec recenzia nových kníh. Nemchýbali ani reklamy, veď tak sa náklady na publikáciu znižujú.
Zaujímavosťou tejto 173-stránkovej publikácie je, že uvádza obsah aj v slovenčine. No nie celý, len toľko, koľko sa zmestilo na predposlednej strane. Vydala ju tlačiareň WIKO, ktorá sídlila na Lutherovej 19, teda na dnešnej Zvonárskej.
Župný hasičský zjazd sa v roku 1927 konal v Košiciach
Slovo "hasič" považovali za urážku
Pred 80 rokmi sa v Košiciach konal župný hasičský zjazd. Samozrejme, že táto udalosť mala svoju históriu. Vtedy ešte žilo župné zriadenie a v Košickej župe v roku 1927 červený kohút vzlietol na 203 miestach. Škoda bola vyčíslená na 9,1 milińov korún.
Po vzniku ČSR bola založená krajinská hasičská jednota pre Slovensko v Turčianskom Svätom Martine. Postupne sa začali na Slovensku zakladať okresné zbory. V roku 1923 až 1924 sa založili Hasičské okresné jednoty (HOJ) hlavne na Spiši a v roku 1925 aj v Košiciach. Táto dostala poradové číslo 58. Mohli by sme si myslieť, že dôležitosť takýchto organizácií každý pochopí bez rozdielu. No nebolo to tak. Pri zakladaní HOJ číslo 75 v Giraltovciach sa starostovia okresu bez výnimky vyjadrili, že hasičstvo nechcú a nepotrebujú.
Župný notár Július Sutoris sa stal okresným veliteľom HOJ číslo 58 v Košiciach a podujal sa zorganizovať hasičstvo na východnom Slovensku. Práca narážala na veľké ťažkosti. Jednak preto, lebo obyvateľstvo nechápalo dôležitosť tejto inštitúcie, na druhej strane bol nedostatok odborníkov. Verejnosť sa dlhé časy pozerala na hasičstvo, ako na niečo podradné a slovo hasič sa považovalo za urážku. Bolo na tom niečo pravdy, lebo predtým hasiči končili svoje každé cvičenie či hasenie v putyke. Veď aj smäd treba uhasiť.
Aby teda tak úrady, ako aj verejnosť pochopili dôležitosť ochrany majetku pre požiarmi, Sutoris pripravil v dňoch 14. a 15 mája župný hasičský zjazd. Urobil tak napriek tomu, že v pokladnici bolo len 38 Kč. Do Košíc prišlo niekoľko tisíc hasičov pod svojimi zástavami a s vlastnými orchestrami. Na čele sprievodu kráčala malá, jednoročná košická kapela, v ktorej hrali myslavskí a kavečanskí mládenci. Verejné cvičenia sa prevádzali v Gajdových kúpeľoch, čiže na Aničke. Tam uspriadali aj hasičskú výstavu.
Hasiči boli odborne školení aj na poskytovanie prvej pomoci pod záštitou Československého červeného kríža. Hovorilo sa tomu samaritánska služba. V košickom okrese bolo do roku 1928 vyškolených 84 samaritánov, ktorí v mnohých prípadoch zachraňovali to najcennejšie: ľudské životy.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
