Hore trojuholník, dole úzky pás. Žena je pekná, keď je symetrická

Aj posledný svetový amatérsky šampionát v kulturistike, fitnes a bodyfitnes v katalánskom letovisku Santa Susanna potvrdil príslušnosť Sloveniek k absolútnej špičke. Z jedenástich našich pretekárok sa prebojovalo do finále sedem, a štyri z nich sa vrátili domov s cennými kovmi.

Tradičný medailový lesk si udržiavajú aj košické fitnesky, v kategórii bodyfitnes do 163 cm získala titul (už tretí v kariére) Katarína Verbovská, a v kategórii do 158 cm skončila jej oddielová kolegyňa z Veterinary Bodybuilding Club Košice Natália Lenártová - Révajová (obe sú zverenkyne trénera Milana Čížeka) na 2. mieste.

Víťazka Európskeho pohára v roku 2001, druhá v kategórii bodyfitnes do 164 cm na majstrovstvách Európy v roku 2004, v tom istom roku aj majsterka sveta v rovnakej kategórii v španielskej Santa Susanne... A nasleduje medaila za medailou. Pre 27-ročnú Košičanku Katarínu Verbovskú znamenalo tohtoročné zlato zo Španielska už tretí titul svetovej šampiónky v kariére. Aj keď jej vizitka na jednej z internetových adries sa o druhom titule z roku 2005 nezmieňuje. Asi preto, že tých medailových umiestnení je toľko, že sa už iba ťažko rátajú. "Ani som si to nevšimla, tie výsledky ešte asi neboli aktualizované," vraví sympatická tmavovláska.

A pravdu povediac, trochu sa to už aj pletie, lebo rok čo rok sa svetový amatérsky šampionát koná na rovnakom mieste, v Santa Susanne, turistami vyhľadávanej destinácii neďaleko Barcelony. "Majstrovstvá sveta tam boli už šiesty rok po sebe, a oni majú zmluvu s IFBB (Medzinárodná federácia bodybuildingu - pozn. red.) až na desať rokov..." Dr. Rafael Santonja, prezident IFBB je totiž Španiel. Čo v podstate dokazuje, v ktorej hlave sa zrodil tak trochu ´ťuknutý´ nápad. "Je to trochu stereotyp, štyrikrát sme bývali v tom istom hoteli, čo mi už dosť liezlo na nervy. Ale inak je ten šampionát vždy v pohode, súťaže prebiehajú v novej športovej hale, kde je veľmi pekné pódium. A na finále príde vždy aj dosť divákov."

Vo svojej "výškovej" kategórii mala 26 súperiek, a tak ako na jar, na majstrovstvách Európy v srbskom Čačaku, aj na jeseň v španielskej Santa Susanne, o zlato bojovala s Grékyňou Eleni Kritikopoulou. "To jej meno je dlhé a ťažké, nikdy si ho neviem zapamätať," smeje sa Kaťa. Kým je druhá, ani netreba. V Čačaku ju porazila iba o bod, na pobraží Stredozemného mora dostala Slovenka od rozhodcov o desať bodov viac ako blonďavá Grékyňa. "Je to tvrdá konkurencia. Poznáme sa síce dlhšie, ale medzi nami nie je žiadne kamarátstvo. Skôr je to taký obojstranný rešpekt, pretože je to veľmi kvalitná pretekárka. Na nejaké kamarátstvo s ostatnými pretekárkami ani nie je čas. V podstate sa vidíme tri dni, a iba na záverečnom bankete si môžeme trochu pokecať."

Trikrát majsterka sveta, raz majsterka Európy, od roku 2004 sa Katarína Verbovská nevracala naprázdno zo žiadneho vrcholného fitnesáckeho podujatia. Po dvoch svetových tituloch prišlo vlani ´iba´ striebro. "Ale cením si ho rovnako ako tie zlaté medaily. Pravda, dalo sa to na tých majstrovstvách sveta urobiť aj lepšie, ale bola som spokojná, lebo so vedela, koľko energie ma to stálo, a za akých podmienok som sa vtedy na šampionát pripravovala."

Zvykla si na ťažké diéty

Katka bola odmalička všešportovec. "Ale vážnejšie som sa venovala až ľahkej atletike na gymnáziu vo Vyšnom Opátskom. Behávala som dvesto i štyristo metrov, bola som členkou Slávie TU, no nemala som takú výkonnosť, aby som v atletike niečo dosiahla. Počas štúdia na vysokej škole som začala behať po lese, šesť, ba aj osem kilometrov, kvôli kondičke. Ale nevedela som sa rozhodnúť do ktorého športu sa pustiť. Až keď ma jeden kámoš raz priviedol do fitka v Jumbo centre, hneď som vedela, že to bude niečo pre mňa. Tam som spoznala Klaudiu Kinskú. A povedala som si: Do kelu, keď ona, ako bývalá gymnastka, môže byť taká úspešná fitneska, prečo by som ňou nemohla byť aj ja? Klaudia ma inšpirovala, niekedy vo fitnesáckych začiatkoch bola mojím vzorom."

Ujal sa jej tréner Čížek, lebo vedel, že na to má. Dnes už viac-menej maká na sebe sama, pretože vie čo pojem fitnes obnáša. "Tréner na nás už nemusí dohliadať. Iba príde, a povie: ´Mala by si trénovať, lebo priberáš.´ On to povie rovno, bez okolokov, a tak je to správne. Má na to skúsené oko. Dôležité je, že sa o nás postará na svetových súťažiach, kde pôsobí ako reprezentačný tréner."

Každá fitneska vie, že najhoršia je diéta. Aj keď konkrétna hmotnosť nie je súťažnou podmienkou. "V našej kategórii je ideálne, keď vážite okolo päťdesiat kíl. Môže tam prísť aj stopäťdesiatkilová baba, ale prehrá." Samozrejme, rozhodujúca je postava. A pohľad rozhodcov. "Hore trojuholník, širšie ramená, dole úzky pás, ženská je pekná, keď má symetrickú postavu. Myslím, že ja som tak stavaná." Ksicht pri tom nehrá až takú rolu. "Keď nemáte dobrú postavu, vzhľad vám nepomôže. Rozhodcovia sú chlapi, väčšinou bývalí kulturisti a tréneri. Takže u nich vždy vyhrá tá s lepšou postavou," vraví Katarína, ktorá na pódiu, aj s viac-menej povinným bronzovým ´náterom´, pod ktorým vynikajú svaly, pôsobí maximálne prirodzene. A iba sa uškŕňa nad snahou niektorých príliš bielych súperiek riešiť svoj hendikep hrubou vrstvou tmavého mejkapu. "Vyzerá to hrozne neprirodzene. Moja pleť je prirodzene tmavšia, takže si ju nemusím vylepšovať v solárku. Pred šampionátom som tam bola iba desaťkrát."

A to je vari málo? "Pravdaže je to málo," usmiala sa majsterka sveta. Umelé slnko jej vraj škodí menej ako drastická, ale nutná diéta. "Celý rok si musím dávať pozor na svoju hmotnosť. Ale som už zvyknutá na ťažké diéty. Za tých šesť rokov čo pretekám, podstúpila som ich desať. Pred súťažou prakticky tri mesiace v kuse, lebo inak sa vyrysovanosť nedá udržať. Stojí ma to veľa síl, ale má to význam. Priznám sa, že rada jem, ale už som si odvykla od všetkého čo mám rada..."

Nečudo, že plavky, v ktorých má vyniknúť vypracovaná postava, jej vždy padnú ako uliate. "Aj tie čierne, bez ozdôb, ktoré sú pre prvé kolo pre všetky dievčatá povinné. Ale myslím si, že v nich sa dá najobjektívnejšie posúdiť postava pretekárky. Problém je len vtedy, keď je nás na štarte veľa, ako teraz v Santa Susanne. Išli sme na pódium po desiatich, a z tridsiatky dievčat vybrali pätnásť, ktoré postupovali do ďalšej fázy súťaže. Vo finále mám najradšej červené plavky. Aj strieborné. Červená je moja obľúbená farba, a zatiaľ mi prináša úspechy."

Poviete si, plavky... Čo sa výstroja týka, fitnes asi nepatrí k finančne najnáročnejším športovým odvdetviam. Ale, omyl. "Na jednu sezónu potrebujem na plavky desaťtisíc korún. Dvetisíc dám za šitie, dvetisíc za zdobenie. Tie flitre sú riadna babračka."

Môžu ju testovať aj 365 dní v roku

Majstrovstvá Európy a majstrovstvá sveta, špičková fitneska má do roka (okrem domácich súťaží) dva medzinárodné vrcholy. Nie je to trochu fyzicky náročné? "Dva vrcholy v roku sú v pohode. Čím je tých súťaží viac, tým lepšie. Aspoň pre mňa. Na konci sezóny si potrebujem oddýchnuť skôr psychicky ako fyzicky."

Katka by si dokázala na svoje plecia naložiť aj viac. V profi cirkuse, o ktorom uvažuje čoraz vážnejšie, by si určite prišla na svoje. "Chcela by som skúsiť profesionálny fitnes, ale ešte rok asi počkám medzi amatérkami. Predsa len, musela by som vyzerať trošku inak, pretože profíčky majú iné postavy. Sú svalnatejšie, tam sa na to kladie väčší dôraz. Ale ja nechcem vyzerať ako ony, ako kulturistky, aj keď potrebujem nabrať trochu viac svalovej hmoty." Na to je svet kulturistiky a fitnes dosť háklivý. Nie vždy to totiž ide najčistejším spôsobom. "Ja na to určite nie som. Som športovec a pracujem čisto. Pokojne ma môžu testovať aj 365 dní v roku, nikdy by na nič neprišli. Dá sa to robiť i bez toho."

Trojnásobná svetová šampiónka verí, že by sa mohla presadiť aj na profesionálnom pódiu. "Kým my máme štyri kategórie, do 158, 163, 168 a nad 168 centimetrov, v zámorí je iba jediná kategória - Figure, bez výškového limitu. Aké sú tam baby, viem iba podľa fotiek zo súťaží, ktoré som si našla na nete, žiadnu profesionálnu súťaž som ešte nevidela. Ale poznám niektoré Američanky, Litovčanku i Nórku, ktoré prešli k profesionálkam. A tá Litovčanka, ktorú som dvakrát porazila, skončila desiata na Olympii. Preto si myslím, že by som aj ja mohla medzi profíčkami uspieť. Som silná, mám silu, ktorá sa tam vyžaduje. Problém však je, že všetky preteky sú v Amerike, čo je finančne veľmi náročné, peniaze treba najmä na letenky. No nechcela by som tam žiť natrvalo, vždy chcem reprezentovať iba Slovensko."

Zatiaľ je len profesinálnou trénerkou. Tak si zarába na amatérsku kariéru doma, v Košiciach, a nedávno to skúsila aj vonku, vo francúzskom Montpellier. "Som profesionálna cvičiteľka, čo mi veľmi vyhovuje. Neviem ako by som to zvládala, najmä časovo, keby som musela byť v nejakej inej práci osem hodín denne. A myslím, že som dobrá trénerka, veď vo Francúzsku, kde som bola rok a pol, som mala na starosť napríklad špičkových hráčov rugby, francúzskych atlétov - šprintérov, či olympijskú víťazku, zjazdárku Carole Montilletovú. V Lyone, kde ma pozval tréner francúzskej reprezentácie v kulturistike a fitnes René Meme, som mala možnosť trénovať popri profesionálnych majstroch sveta v boxe."

Mimochodom, box jej trochu učaroval. Až tak, že začala uvažovať, že zmení športovú disiplínu. "Tam som totiž zistila, že box nie je bitka, ale šport." A vraj nemá strach, že by jej nejaká súperka rozmlátila sympatickú tváričku. "Pravda, zatiaľ som ešte neboxovala so žiadnym sparringom. Mlátila som iba do mecha, a pri ňom mám istotu, že mi jednu nevrazí. Ale aj tak by som si, niekedy v budúcnosti, rada na nejakú súperku trúfla," nechýba mladej Košičanke odvaha.

Možno potom, keď s ´fitnesom´ skončí. Tri roky pred tridsiatkou o tom ešte vôbec neuvažuje. "Čím sú fitnesky staršie, tým sú kvalitnejšie, majú lepšie vypracované postavy. Ja si myslím, že fitneska by mala skončiť až vtedy, keď sa jej vek odzrkadlí na tvári..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári