ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

Vlastnou mytológiou reaguje na spoločenské pomery

Patrí medzi najznámejších košických výtvarníkov, no skromne priznáva, že je so svojou tvorbou večne nespokojný. Otec chcel, aby pokračoval v jeho šľapajach a venoval sa dekoratívnej nástennej maľbe, on si zvolil neľahkú cestu výtvarného umelca. Podarilo sa, jeho diela ľuďom rozdávajú radosť a veriaci v nich nachádzajú i liečiteľské aspekty. Attila Duncsák svoje obrazy počúva, vedie s nimi dialóg a prihovára sa nimi okoliu.

Patríte k veľmi pracovitým výtvarníkom, ktorí sú na seba tvrdí. Prezraďte, ako vyzerá váš pracovný deň?

- Začínam vždy veľmi ťažko. Ráno prídem do ateliéru a nie som veru ešte ani zďaleka pripravený pracovať. Pripravujem štetce, prelistujem knižky, ponevieram sa. Až odrazu buď zacítim ten správny moment, alebo sa sám pred sebou zahanbím, že sa dlho zbytočne točím. Človek nikdy dopredu nevie, ako sa deň podarí. Sú šťastnejšie, keď sa tvorí jedna radosť, nikto nezavadzia a dobre sa cítim, a sú veľmi ťažké dni, keď sa nedarí. Večer potom so sebou psychicky nie som spokojný a do rána nespím.

Čo vás tak trápi?

- Môžu to byť aj maličkosti, nejaký kútik nemám na obraze vyriešený, farba nesedí... Všetko to závisí od toho, akým Božím darom umelec disponuje, koľko toho dostal od prírody do vienka. Nie každý pracuje ako ja, sú šikovnejší, ktorí rýchlo pracujú a veľa vystavujú. Občas ich obdivujem, ako veľa stihnú. Ja všetko robím pomaly. Mám totiž jednu veľkú chybu. Svojimi obrazmi veľa rozprávam.

Možno práve to je však vaším veľkým plusom. Ľudia si cenia, že vaše obrazy nie sú povrchné a ukrývajú niečo hlbšie.

- Neviem, keď ale na výstave vidím dobrý obraz od niekoho iného, vo vnútri ticho závidím. Rád pozerám v galériách na diela veľkých majstrov. V obraze podľa mňa treba vždy ukázať len to najdôležitejšie. Ja tam vkladám zbytočne veľa rozprávok.

Zrejme to ale má istý dôvod, niečo vás k tomu vedie...

- Vždy začínam s tým, že tentoraz dám do obrazu len to najdôležitejšie. Rozkladám na bielom plátne farby, robím si na ňom poriadok. Postupne sa objavujú jednotlivé motívy a nálady. Najlepšie je, keď obraz dôjde do štádia, že mi sám začne ukazovať, čo kde treba. Vtedy ho už len počúvam a dopracúvam detaily. To je to pravé šťastie. Keď však obraz mlčí a ja len pracujem a nič krásne z toho nevzniká, vtedy sa duševne rozpadávam a trpím. To sú také moje malé osobné katastrofy, s ktorými musím každodenne zápasiť.

Mladí umelci však svoju tvorbu často až takto dopodrobna neanalyzujú. Čo vás najviac irituje na rýchlo kvasených výtvarníkoch?

- Umenie je univerzálny fach. Krásne maľovať sa dá, aj deti v škôlke to dokážu. Pravému umeniu sa však treba veľa učiť a venovať tomu celý život. Mladí sú odvážni, myslia si, že to ide raz dva, vezmeš veľké plátno a poriešiš to. Nestačí však vedieť maľovať, duševne treba byť natoľko bohatý, aby sme obrazom dokázali tomu, kto má záujem, čosi povedať. Vtedy nastupuje ten zázrak, keď sa postavíte pred obraz a medzi vami a ním začne diskusia. Vtedy sa slovami nedá vyjadriť, čo človek cíti.

Čo by ste začínajúcim maliarom poradili?

- V dielach sa odráža duševný stav človeka, jeho psychika, to, koľko číta, čo prežil a ako bol vychovaný. Keď začínaš maľovať, musíš do toho ísť s tým, že niečo chceš povedať, nielen ukázať, že viem rozmazať množstvo farieb. Každý si musí prejsť svoju cestu. Vždy treba tvrdo pracovať, inak človek nedôjde do výšok. Ja už som z minulého storočia, nemám právo hodnotiť, ale rýchla a ľahká cesta k umeniu neexistuje. Mládež často ešte nenašla svoju cestu, nemá svoj štýl, ale svoj jazyk musíš nájsť a nájdeš ho len prácou. Dôležité podľa mňa totiž je, aby ľudia môj obraz medzi tisíckou iných spoznali.

Označujete sa za smutného klauna, z čoho to vyplynulo?

- Dvadsiate storočie bolo veľmi dramatické, ja som sa narodil v prvej polovici počas vojny a po vojne bolo veľmi ťažko. Šesťdesiate roky boli priam katastrofické, samé ťažkosti. Formoval som sa ako umelec, trápil sa, v noci som nespal a pracoval, aby som si zarobil na najnutnejšie. Videl som, čo sa deje, nemohol som proti tomu však nič urobiť, jedine vkladať do svojich diel humanizmus. Nezmeníme totiž vojny, hlad ani klamstvo. Otvorene som nemohol na ulici vystúpiť a kritizovať dobu, nie som politik, len ticho sedím v izbe a pracujem. Ale cez svoje rozprávky a svoju mytológiu, ktorú som si postupne vytvoril, na to všetko reagujem.

Máte svojský vyhranený štýl a ako každý výtvarník v dnešnej dobe robíte veci i na objednávku. Nezaskočia vás napríklad z času na čas požiadavkou na krajinomaľbu?

- Ja by som mohol stáť v horách, zobrať štetec a príroda mi sama nadiktuje, čo mám urobiť. Fachovo to vyriešim, zarámujem, predám a prepijem. To však nie je riešenie. Krajinka má tiež dušu, každú chvíľu je iná, ráno je rozkvet, večer tajomstvo. Mám rád krajinky veľkých majstrov, nie dnešné presné kópie prírody. Kopírovať môže každý, preto je medzi amatérom a profesionálom taký priepastný rozdiel. Pravý umelec vidí to, čo je dôležité a aj z toho si vyberie len to, čo na obraz potrebuje. Potom si môže dovoliť dve-tri čiary, ale tie si naplno prežil, nielen šmahol do farby a nechal ju tiecť.

Nemáte však občas pocit, že dnešným ľuďom to stačí?

- Nepatrí sa to povedať, ale niekedy naozaj príde publikum, pre ktoré to úplne postačuje. Ľudia si nelámu hlavu, nepotrebujú nič hlbšie. Minimálne veci, akými sú hudba, staré umenie, náboženstvá, grécka mytológia a história Európy, to človek musí ovládať, bez toho nemôže stáť pred plátnom a niečo normálne urobiť, pretože to bude povrchnosť. Pred obrazmi Goyu či Velasqueza som vždy v šoku, nikdy nezostarnú a ukrývajú také majstrovstvo, čo ja, žiaľ, nikdy nedosiahnem. Ľudí môžem v dnešnej dobe šokovať inštaláciami či happeningami, ale to, čo ostane večným, je klasika, ktorá sa buduje na všeobecnej kultúre ľudstva.

Dopriali ste si občas ako umelec bohémsky život?

- Treba si zachovať rovnováhu medzi zárobkom a umením. Vždy je to tenká cesta. Keď niekomu sláva udrie do hlavy a dobre zarába, na obrazoch to hneď vidieť. Bohémsky život totiž núti míňať. Ja sa preto niekedy teším, že nie som bohatý. Boli časy, keď som trošku žil bohémskym životom, ale to prejde. Človek dospeje. Aj medzi umelcami sú pokojnejší blbci ako ja, čo sedia doma a dumajú nad obrazmi, ako ich urobiť čo najlepšie. Rýchlosť života je však najmä v mladosti veľmi zábavná vec.

* * *

Profil

Attila Duncsák

n narodil sa v roku 1940 v Užhorode

n tam vyštudoval nástennú maľbu

n v St. Peterburgu ukončil štúdiá na Applied Arts College - odbor keramika a umelecké sklo

n od roku 1982 žije a tvorí v Košiciach

n vystavoval v Rusku, Francúzsku či na Kanárskych ostrovoch

n inšpiráciu nachádza najmä v gréckej mytológii, v divadelnom a cirkusovom prostredí i v histórii.

Autor: tp

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári