Vravia, že je falošný nepočujúci, lebo vie čítať z pier i rozprávať

Príroda niekomu nadelí, inému uberie a s ďalšími sa pohrá... Začať svoj život s handicapom, nie je práve najlepším štartom. 33-ročnému Frankovi Németovi dali sudičky do vienka všetko, okrem schopnosti počuť. No narodiť sa bez sluchu, znamená naraz dve nevýhody. Nepočuť, ale ani nevedieť rozprávať. Frank sa však so svojim osudom dokázal úspešne vysporiadať. HOVORÍ a raduje sa zo života...

Frank sa hnevá (s úsmevom), ak mu niekto povie, že je hluchonemý. Preto nás hneď na začiatku rozhovoru na to upozornil. "Viem, že normálni ľudia to nerozoznávajú, ale nepočujúci, ktorí už vedia aj hovoriť, sa urazia. Veď poctivo chodili do školy, aby neboli nemí. Preto to pre nich nie je jedno a to isté," vysvetľuje pomaly, aby sme jeho reči rozumeli.

Uši majú v prípade priateľského a spoločenského Franka len estetickú funkciu. Narodil sa ako tretie dieťa zo štyroch. Nikto v blízkej i vzdialenej rodine problémy so sluchom nemá a nikto sa nenarodil ako nepočujúci. Frank si však myslí, že príčina jeho handicapu tkvie v matkinom tehotenstve. "Mama problémy na začiatku tehotenstva nemala. Medzi siedmym a ôsmym mesiacom jej však prišlo zle, začala krvácať. Keďže sme doma nemali telefón, aby si zavolala prvú pomoc, musela ísť k susedke. Stihla zaklopať na dvere a zrútila sa na zem. V nemocnici musela odrodiť cisárskym rezom. Lekár jej povedal, že sme obaja mali ´na mále´," vysvetľuje Frank, čo sa dozvedel z rozprávania mamy.

Svoju "inakosť" si začal uvedomovať až vo veku 11 rokov. Vyrastal totiž medzi deťmi, ktoré boli ako on. "Dovtedy mi nemal kto vysvetliť, že som iný. Až potom som začal vnímať to, že deti na ulici sa mi smejú preto, lebo nepočujem. Deti sa mi síce smiali, ale pri opakovaných stretnutiach stále menej a menej, až napokon zistili, že to nie je nákazlivé," smeje sa.

Fakt, že nepočuje, lekári zistili rýchlo. Nasledoval rad vyšetrení, podľa ktorých skonštatovali, že má veľké predpoklady na to, aby sa naučil nielen posunkovú, ale aj normálnu reč. Žiadalo si to však cielenú prácu. Franka odporučili do Materskej školy pre nepočujúcich v Prešove. "Tam ma naučili posunkovú reč. Pamätám si, aká bola moja mamka rada, keď mi deň čo deň začala lepšie rozumieť. Vedel som sa jej posunkovo opýtať, napríklad čo varila. Predtým to nebolo možné. Za tie dva roky, čo som tam chodil, som sa veľa naučil."

Prvé roky

Materskou školou sa príjemná kapitola Frankovjo života skončila. Nasledovala Základná škola pre nedoslýchavých v Levoči. Bola a ešte je pre neho nočnou morou. "Tam začala moja katastrofa," zopne ruky a chytí sa za hlavu. "Môj život sa stal peklom na zemi. Na objasnenie opíšem len jeden jediný deň na tejto škole, pretože na to nerád spomínam."

Do tejto školy chodili deti z celého Slovenska, preto bola na to prispôsobená. V škole sa bývalo aj učilo. Každé ráno začínalo budíčkom. Deti, ktoré nevstali okamžite, dostali od vychovávateliek po hlave. Po raňajkách sa presťahovali do tried, kde na nich čakali nemilé učiteľky... "Zviazovali nám ruky za chrbát, aby sme nimi nemohli ukazovať posunkovú reč. Nútili nás načúvať, aby sme sa naučili rozprávať. Ak má však niekto len jedno percento sluchu, je nemožné niečo počuť... Učili nás rozprávať. Ak mal niekto tú smolu, že sedel pri stene, ako ja, tak po každom nevydarenom pokuse, mu chytili hlavu a doslova búchali o stenu," názorne ukazuje. "Za zlú výslovnosť, čo bolo veľmi často, nás švihali pravítkom po ústach."

Poobede sa vrátili do tried, aby si robili domáce úlohy. Tie boli väčšinou formou písomiek a testov, ktoré kontrolovali vychovávatelia. Ak ich deti nezvládli na prvý raz, museli ich opakovať dovtedy, kým sa nepodarili. "V jednom kole nás bili. Ak sa nám úlohy nepodarilo spraviť, nepustili nás na večeru. Koľkokrát sme jedli studené jedlo..."

Večierka bola o 21. hodine. Po nej už nechceli vychovávateľky počuť z izieb ani jediná šramot. Deti sú však deti a občas sa zabudnú... "Vychovávateľky nás vyhodili na chodbu a so vzpaženými rukami sme tam stáli dve hodiny. Samozrejme, potom sme si už na to dávali veľký pozor. Boli sme ticho ako myšky." Frank veľmi dlho nechápal, za čo dostáva bitku. Nechápal, čo robí na hodinách zle, keď sa snaží ako môže. Bál sa všetkých fyzických trestov, ktorými ich učiteľky a vychovávateľky častovali, preto sa rýchlo snažil naučiť hovoriť.

XXXXXXX

Na celú túto etapu svojho života spomína ako na basu a mučiareň. Nevie zabudnúť najmä na incident, ktorý sa stal, keď mal 13 rokov. "Raz moja spolužiačka a najlepšia kamarátka, sirota, odpovedala zle a učiteľka ju začala strašne mlátiť po hlave a chrbte, až skončila pod lavicou. Nemohol som to vydržať a skočil som medzi nich. Začala nás biť oboch a vtedy som jej dal facku. Mal som toho dosť. Jednoducho som sa bránil."

Kvôli tejto "afére" sa ocitol na "koberčeku" pred riaditeľom. Ten nebol o nič lepší ako personál, ktorý riadil... "Bol strašne škaredý. Od nervozity sa škľabil a stále sa ma pýtal, ako som si mohol dovoliť udrieť učiteľku. Túto otázku mi položil snáď tisíckrát a každým opakovaním zvyšoval hlas. Od strachu som stuhol a nevypustil zo seba ani hlásku. Moje mlčanie ho muselo riadne rozčúliť, lebo zdvihol telefón, ako keby sa chytal niekomu zavolať a slúchadlom ma buchol po hlave."

Frank sa vtedy zosypal a s plačom utiekol zo školy. Podarilo sa mu trafiť z Levoče domov do Košíc. Mama ho potom do školy nechcela pustiť. Po mesiaci jej zavolal riaditeľ, že ako si to predstavuje... "Povedala mu, že ma do školy pustí len vtedy, keď ma nebudú biť. Riaditeľ ten buchnát so slúchadlom odtajil a nepriznal ani to, že nás bijú učiteľky. To mamu rozhnevalo ešte viac a nepustila ma ďalší mesiac do školy. Veľmi ju to všetko bolelo, veľmi sa kvôli mne trápila a často plakala."

Po skončení základnej školy Frank vyštudoval odbor pánsky krajčír na Učilišti pre sluchovo postihnutých v Prešove. "Do tejto školy som chodil rád, lebo sa tu dalo dorozumievať aj posunkovou rečou. Nikto nikoho netrestal za to, že sa pri komunikácii používajú ruky."

XXXXXXXXXX

Frank trpí poruchou nervového systému. Je presvedčený, že je to dôsledok krutých učebných praktík, ktoré sa používali na levočskej základnej škole. Napriek všetkým negatívnym skúsenostiam však priznáva, že práve tejto škole vďačí za to, že sa dohovorí aj s počujúcim človekom. Dnes hovorí tak, ako máloktorí nepočujúci. Trpezlivosť je však pri komunikácii s Frankom nevyhnutná. Ak sa však s ním hovorí pomaly, s dôrazom na artikuláciu, rozumie všetkému.

"Čítam z pier. Ľudia si myslia, že môžu o mne rozprávať, lebo nepočujem. Ale takto veľakrát odhalím aj to, čo nechcú aby som vedel." Niektorí ľudia si kvôli jeho schopnosti čítať z pier a celkom dobre rozprávať myslia, že simuluje. "Nadávajú mi, že som falošný hluchonemý," smeje sa Frank.

Ovláda päť verzií posunkovej reči. Aj tento typ komunikácie má totiž svoje "dialekty". Nepočujúci ľudia z Bratislavy majú niektoré znaky odlišné od nepočujúcich v Košiciach. Aj rómska posunková reč sa odlišuje od tej, ktorú sa naučil v škôlke. Momentálne sa zdokonaľuje v medzinárodnej, ktorá je jednotná pre nepočujúcich na celom svete.

Nepočujúci majú v bežnom živote určite veľa praktických problémov... "Ja to nepovažujem za problém. Nepočujúci majú len iný životný systém. Napríklad, namiesto zvončekov pri dverách majú namontovaný svetelný signál. Do práce má ráno budí televízor, ktorý si načasujem tak, aby sa sám zapol v určitú hodinu. Svetlo a mihanie obrazov ma zobudí tak, ako iného budík." Zvyčajne to býva tak, že ľudia, ktorým chýba určitý zmysel, majú viac rozvinutejšie ostatné zmysly.

Nepočujúci majú veľmi citlivé oči a veľmi dobre vnímajú vibrácie. Vďaka nim sa naučia hovoriť. Už ako malé deti sa učia vnímať vyslovovanie písmen nie sluchom, ale vibráciám. Držia si miesto pod bradou, aby zacítili, aký typ vibrácie výslovnosť jednotlivých písmen vydáva. "´P´ sme sa učili tak, ako keby sme mierne fúkali do papiera. Pri písmene ´B´ sme si mierne plesli po líci," vysvetľuje Frank, ako sa hluchý človek, ktorý nepočuje znenie toho, čo hovorí, naučí rozprávať.

XXXXXXX

Doteraz vystriedal 10 zamestnaní, ktoré mu sprostredkoval úrad práce. Bol krajčírom, strihačom, žehliarom, modelárom i baličom kníh. Momentálne pracuje dva a pol roka vo firme, kde šije autopoťahy. Spokojný nie je, platia ho mizerne, preto od budúceho roka ide pracovať do Čiech, kde už má sľúbenú prácu. Akú, to nechce prezradiť, aby si neodplašil šťastie.

Moderná technika pomáha aj ľuďom s handicapom. Videotelefóny sú ich nádejou na komunikáciu v budúcnosti. Zatiaľ využívajú web-kamery, cez ktoré sa posunkovou rečou môžu rozprávať s ľuďmi z celého sveta. Ako každý moderný človek, ani Frank sa nezaobíde bez mobilu. Napriek tomu, že sa s volajúcim nemôže počuť. Najčastejšie ho používa na písanie "esemesiek". Občas aj na to, aby niekomu niečo oznámil, hoci odpoveď z druhej strany linky už nečaká. Ale na to sú všetci volaní už pripravení. "Väčšina nepočujúcich mobil nepoužíva, lebo nevie ´esemeskovať´. Neovládajú dobre slovenčinu. Málokto vie dobre čítať. Nerozumejú tomu, čo si prečítajú."

Keďže Frank je nezávislej a odvážnej povahy, je za každý úlet... V minulosti, keď mal finančné problémy, neváhal prijať možnosť účinkovať v travesty šou v Košiciach i Bratislave. Väčšinou napodobňoval českú herečku Ivanu Chýlkovú. "Nemám problém nosiť avantgardné veci. Nevadí mi, keď sa za mnou ľudia obzerajú," tvrdí Frank. Ako krajčír si privyrábal šitím spodného prádla pre erotické salóny a striptérov. Šije oblečenie aj pre seba, svoju rodinu i kamarátov. Nudu zaháňa vyšívaním obrazov a vymýšľaním rôznych šiat. Baví ho fotografovanie a pozeranie filmov. Doma má bohatú filmotéku.

Už odmalička je zvyknutý na to, že púta pozornosť. Možno aj preto, je Frankovi extravagancia vlastná. Z tejto povahovej črty pramenia aj jeho plány do budúcna. Sníva o tom, že si raz bude mať vlastný módny salón a stane sa módnym návrhárom extravagantných modelov pre účinkujúcich v travesty šou.

XXXXXXX

Absencia sluchu nie je Frankovi na príťaž ani pri nadväzovaní známostí. "Mal som sedem vzťahov a všetko len s osobami počujúcimi. Nepočujúci ma nepriťahujú, lebo s nimi nie je sranda. Ja som spoločenský typ, mám rád ľudí a chcem sa baviť." Frank žije životom, ktorí sa málo odlišuje od života súčasných mladých ľudí. Chodí do kina na filmy s titulkami a aj keď nepočuje, na diskotékach tančí. Nie vždy sa trafí do rytmu, ale na parkete sa rád hýbe. "Cítim, kedy je pomalá muzika a kedy rýchla. Od hudby sa totiž otriasa stôl, steny, zem. Toto všetko veľmi dobre vnímam."

Nepočujúci ľudia sa väčšinou od spoločnosti izolujú. Okrem práce sa veľmi málo stretávajú s počujúcimi. Frank je presným opakom. Srší z neho dobrá nálada, najradšej má okolo seba veľa ľudí a vtipkuje spôsobom jemu vlastným. Jednoducho, má rád život. Taký bol aj ako dieťa. Núdzou o kamarátov netrpel. Dodnes ich má mnoho. Zrejme aj to prispelo k tomu, že sa so svojim handicapom vedel dobre vyrovnať. Najviac mu však pomohli rodičia.

"Mama mi stále hovorila, aby som neplakal a nič si z toho nerobil. Mám vraj veľa kamarátov a to je pre život veľakrát podstatnejšie ako sluch. Aj touto cestou jej chcem za všetko, čo pre mňa spravila, poďakovať. Mám ju veľmi rád," dodáva Frank na záver.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Za tri roky zrušili polovicu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári