V Linzi si kúpil samolepku so slovenským znakom a nalepil si ju na tričko
Ešte pred týždňom ho nepoznal nik, dnes je v každých novinách. To nehovoríme o novom rekordérovi Medzinárodného maratónu mieru, Keňanovi Williamovi Biamovi, ale o 33-ročnom košickom elektrikárovi Imrichovi Pástorovi, prekvapujúcom majstrovi Slovenska.
Pravda, v atletických kruhoch sa o ňom vedelo, že je to solídny vytrvalec, ale nik netušil, že so svojím trénerom v Obal servise Pavlom Madárom sa v prvú októbrovú nedeľu chystajú vypáliť rybník všetkým domácim favoritom. Veď jeho dovtedajší osobák mal hodnotu 2:28:25. S tým časom bol vlani v Košiciach dvanásty, ale medzi Slovákmi druhý...
"Podľa tréningov sme s trénerom cítili, že za ideálnych podmienok by som mohol bežať niekde medzi 2:21 až 2:24." Ba, skúsený tréner to odhadoval aj na čas pod 2 hodiny 20 minút. A nebyť kŕčov, ktoré Imra chytili na kľúčovom 35. kilometri, tak by asi aj bolo. No aj tých 2:21:59 je super výsledok. Osobák zlepšený o šesť a pol minúty!
A zrazu ide aj o Peking, budúcoročné olympijské hry. Myšlienka, ešte do 7. októbra, tak trochu kacírska. Pre bežca, ktorý má v nohách dokopy štyri maratóny, všetko košické. Ale prečo nie, keď je momentálne lepší ako horúci kandidáti na olympiádu v Pekingu, kluboví kolegovia Matanin s Vankom. "Hneď po pretekoch mi pani Mračnová navrhla, či by som to nechcel skúsiť, že by som sa mohol pokúsiť zabehnúť limit nášho atletického zväzu. Ešte sme to nestihli prebrať na klube, ani s trénerom, ale myslím, že tejto myšlienke bude naklonený. A po nedeli o tom aj ja rozmýšľam čoraz častejšie, musím priznať, že v kútiku duše začínam na olympiádu myslieť, uvažujem, aké mám šance ísť do Pekingu."
Áčkový limit je 2:15, béčkový 2:18. "B-limit by sa dal urobiť," tvrdí maratónec - amatér, zamestnanec U.S. Steel, ktorý trénuje tak, ako väčšina jeho tunajších kolegov - cestou do práce a naspäť. "Keď mám rannú zmenu, vstávam o štvrtej, aby som bol načas v práci. Druhú tréningovú fázu absolvujem cestou domov. Tak to praktizujem najmä v období, keď sa pripravujem na maratón. Tých kilometrov je niekedy viac, inokedy menej, tohto roku bol pre mňa august maximom, zabehol som 640 kilometrov. Ale mesiac pred košickým maratónom som už skôr oddychoval ako trénoval, lebo po náročnej sezóne som bol dosť vyšťavený."
Zhruba tridsať pretekov, na dráhe i na ceste, tritisíc metrov a viac. "Iba šesť z nich som nevyhral. Na majstrovstvách Slovenska na desať kilometrov som skončil tretí, za Magyarom a Puškárom. Vedel som, že na nich mám, ale nezvládol som to takticky. No s trénerom Madárom som sa systematicky pripravoval najmä na košický maratón, to bol pre mňa vrchol sezóny."
Už štvrtý rok po sebe. Imro na tunajší maratón nedá dopustiť. "Bol som už aj vonku, napríklad v rakúskom Linzi, ale tam som bežal iba polmaratón. Štartovalo šesťtisíc bežcov, dvakrát toľko čo v Košiciach, chcel som si vyskúšať tú atmosféru. Ale musím povedať, že ma tam nič nenadchlo. Košický maratón je krajší, má oveľa lepšiu atmosféru. Jediný rozdiel bol v tom, že v Linzi bolo viac hudby, v uliciach bolo viac kapiel ako tu, to sa mi páčilo. No bežcov bolo toľko, až si na trati zavadzali. Preto masové behy nemám veľmi rád. Sú skôr pre ľudí ako pre ozajstných bežcov," vraví Košičan Pástor.
Má čosi po tridsiatke, čo je azda ideálny maratónsky vek. "Vôbec sa necítim na to, že mám už toľko rokov. Niekto môže začať behať maratóny už ako dvadsaťročný, ale pravdou je, že maratónec dozrieva až po tridsiatke. Maratón sa nedá oklamať. Človek naň musí byť pripravený, musí byť vybehaný, a mal by to mať i v hlave usporiadané. Lebo je to aj o psychike. Kedysi som začínal na osemstovke (pred jedenástimi rokmi som bol druhý na majstrovstvách Slovenska), ale viac som inklinoval k dlhším tratiam, v kútiku duše som uvažoval o maratóne. Rýchlostne som bol celkom slušne vybavený, no zdalo sa mi, že oproti maratóncom som stále pomalý, že sú oveľa rýchlejší ako ja. Preto som začal trénovať aj rýchlosť."
Nemá vysnívaný Boston, New York, Londýn, ani Amsterdam. Žiaden z veľkých svetových maratónov. "Možno preto, že som ešte na žiadnom veľkom maratóne nebol. Zato láka ma zabehnúť si na majstrovstvách sveta či olympijských hrách, reprezentovať Slovensko. Podľa mňa nič nemôže byť krajšie. Aký to je pocit, vyskúšal som si už v Linzi. Kúpil som si samolepku so slovenským znakom a nalepil som si ju na tričko. Tak trochu som sa cítil ako slovenský reprezentant. Nič väčšie podľa mňa nemôže byť."
Dal si za cieľ z roka na rok sa zlepšovať. "Každý rok by som chcel na maratónskej trati stlačiť nižšie svoj osobák. Aj preto som sa presťahoval z Vyšnej Myšle do Košíc, do rodinného domu na Kalvárii, ktorý som postavil za štyri mesiace, aby som mal bližšie k trénerovi, i na jeho masáže. Lebo bez neho by to nešlo. A som mu za to nesmierne vďačný, lebo mi venuje viac času ako svojim dvom chlapcom," vraví nadšený maratónec, a zároveň amatérsky umelecký rezbár, obdivovateľ Michelangela a jeho zmyslu pre detail.
Pripili si bez neho
Po tom slávnom maratóne ho čakali chlapi, kolegovia z práce, na Bukovci. "Mali sme tam dojednanú nejakú oslavu. Ale už vopred, nebolo to kvôli mne. Ja som však nešiel, lebo som vedel, že by ma nútili dať si nejaký pohárik, a ja vôbec nepijem," predvídal Imrich Pástor, že by zdravý z ´bašávelu´ asi nevyviazol. "Oni si však na môj maratónsky úspech určite pripili." Aj majster, ktorý je jeho veľkým fanúšikom, a šichty mu upravil tak, aby sa mohol dobre pripraviť. "Bol aj na trati, zaregistroval som ho pri Dóme svätej Alžbety, aj keď som nevnímal čo na mňa kričí. Povzbudzovala ma aj jedenásťročná dcérka, ktorá si zabehla minimaratón, spolu s manželkou. Tá vraj okrem mňa nevidela nikoho, fandila mi tak oduševnene. Manželka je môj fanúšik, a zároveň i šofér. Nemám totiž vodičák, tak ma na všetky preteky vozí ona. Nemá s tým problém, lebo je nezamestnaná."
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
