v ktorom si on i jeho rodina zriadili druhú domácnosť

Stratu strechy karavanu si všimol, až keď sa za ním ozvalo trúbenie

Slovo karavaning je dnes úplne bežné. Boli však časy, keď znelo na slovenské pomery príliš západne, a hoci sa základy tohto spôsobu presúvania položili už v roku 1946, výraz ako taký sa takmer nepoužíval. Počiatky karavaningu v Košiciach sa na začiatku v podobe cyklistického oddielu viažu ku TJ Lokomotíva. Od prvých chvíľ bol jeho členom i Július Vágáši, dnes prezident Auto-mototuristického camping caravaning klubu TJ Lokomotíva Košice a neprekonaný nestor karavaningu u nás. Dušou športovec, vyučením obchodník s koloniálnym tovarom u známeho Júliusa Meinla, ktorý mal dokonca prevziať vedenie obchodu na dnešnej Hlavnej ulici. Prišiel však rok 1948 a z predavača sa stal zásobovač.

"Jeden z veľkých Meinlových zákazníkov riaditeľ Československých automobilových opravovní Štefan Lukáč ma pri jednej debate upozornil, aby som sa naučil remeslo. Také, čo by súviselo s motorizmom, lebo ten všetkých a všetko prežije," rozhovoril sa J. Vágáši. I keď s mladým rozumom, no počúvol tieto slová a začal sa podúčať v autoopravárenstve. Hoci spočiatku ako učeň - automechanik musel i metlu do rúk chytiť, robil to rád, nikto mu nič nemusel prikazovať. Snažil sa tiež, aby boli veci po zmene odložené na svojom mieste. Po dvoch mesiacoch ho vedúci zobral do veľkoskladu s náhradnými dielmi na autá a predstavil ho ako nového zásobovača. "Skladníkom, kde som chodil po súčiastky, som sa stal veľmi skoro tŕňom v oku. Každú škatuľu som otvoril a skontroloval, či je v nej naozaj toľko kusov náhradných súčiastok ako je na výdajke. Jednoducho to muselo sedieť."

Najprv to bol bicykel

Popri práci sa venoval cyklistike. Keďže dvojkolesový dopravný prostriedok v tých časoch nebol taký ako dnes, každé dobré umiestnenie v súťaži sa cenilo. "Na jedných z prvých pretekoch v Košiciach som došiel do cieľa tretí, pritom som jazdil na maminom, teda ženskom bicykli. Už vtedy otcovi viacerí naznačili, že vo mne niečo je, a tak by nebolo od veci, keby ma v športovaní podporoval. Počúvol ich, kúpil mi pretekársky bicykel."

S príchodom roku 1950 stále viac a viac začali frčať motorky. J. Vágášimu sa páčili, ale keďže na takúto mašinu nemal, nepovažoval za tragédiu, že sa na motorkársku súťaž dotrepal na bicykli. Jedného dňa mu vedúci autodielne nakázal, že sa má hlásiť v autoškole, aby si urobil na motorku vodičák. "Po jej úspešnom absolvovaní som od firmy dostal krásnu sivú ČZ 125, takže zásobovanie som už zariaďoval na nej. V tom čase už existoval u nás krajský automotoklub. Jeho funkcionári boli presvedčení, že krajská pôsobnosť je dobrá, ale zišla by sa aj mestská pobočka. V Košiciach teda vznikol automotoklub a mňa ustanovili za jeho predsedu. Motorkári ma dobre poznali. Vedeli, že aj jazdiť viem, aj jazyk mám podrezaný a keby bolo treba čosi vybaviť, i s Luciferom sa stretnem..."

Prvá zahraničná súťaž, na ktorej už ako organizovaní motocyklisti bojovali so sekundami, mala byť v Poľsku. "Keď sme prišli na hranice na nových jawách 250 a v kožených bundách, colníci si mysleli, že sme policajná hliadka. Vďaka vzhľadu sa nám podarilo prejsť do Poľska hraničnú čiaru za pár minút, i keď pred nami bol asi päťkilometrový rad čakajúcich..." Odvtedy motorkári často chodili za hranice. Snažili sa poznať i to, čo je v meste a v jeho najbližšom okolí. Preto sa rozhodli vydávať sa po stopách histórie a o tom, čo videli, robili si záznamy do pracovných zošitov. Že takto dávajú základy budúceho karavaningu, nemali ani zdanie.

"O tom, čo karavan ako dopravný prostriedok je, som sa po prvýkrát na vlastné oči presvedčil v roku 1966. Pri Balatone bolo 27. svetové stretnutie motorizovaných turistov F.I.C.C a my sme sa tam ako jediný klub motorkárov zo Slovenska dostali. Vďaka tomu, že sa chcel so mnou rozprávať vtedajší prezident svetovej organizácie kavaranistov, na vlastné oči som videl obydlie na štyroch kolesách. Vtedy som po prvýkrát pocítil - zle je, aj ja chcem mať niečo také..."

Od dvoch k štyrom kolesám

J. Vágáši si po čase skutočne prvé auto upravil tak, že mohol spať "pod strechou," nie v stane. I keď to ešte zďaleka nebol karavan, lebo toto vozidlo slúžilo hlavne ako prepravné, čiže do neho ostatní uložili to, čo im zavadzalo. K prvým odvážlivcom - mototuristom sa postupne pridávali ďalší. Pre všetkých platili dve zásady. Jednou bola rovnosť v klube a druhou brať na akcie rodiny, nech sú aspoň občas rodičia s deťmi a naopak. "I v časoch, keď sa za hranice Slovenska nedalo dostať tak ako dnes, my sme každý rok kdesi vyrazili a nikdy sme z toho žiadne problémy nemali. Hoci sme navštevovali aj ´západné´ krajiny." Prvou takou bolo u J. Vágášiho Francúzsko.

Odvtedy, aj vďaka tomu, že sa v roku 1990 Košičanom podarilo založiť Slovenský camping a caravan club, precestovaný majú takmer celý svet. Boli aj v Číne, Hong-Kongu, Japonsku. Medzinárodné stretnutia sú zväčša masové akcie, na ktorých ani účasť 10 až 12-tisíc ľudí nie je ničím zvláštnym.

V karavane síce nie je tanečná sála, ale to najpodstatnejšie - priestory na spanie, aj malá kuchynka, ktorá funguje na elektrinu i plyn tam je. Jeho súčasný karavan je dokonca skladací, takže ho rozťahujú a sťahujú podľa potreby a miesta, kde ho odstavia i počtu spachtošov.

Keďže organizovanej mototuristike sa J. Vágáši venuje od roku 1958, za ten čas sa jemu, aj ostatným, dostalo do krvi, že karavaning to nie je len "nalodenie" domácnosti a hajde, ide sa na niektoré medzinárodné stretnutie. Je to i bodovanie za miesta, na ktorých sa počas vopred vytýčenej trasy zastavia, aj plnenie podmienok, aby získali možnosť účasti aj o rok.

Čo je teda podstata karavaningu? Podľa popisu J. Vágášiho sa štartuje z nejakého miesta, zväčša z materskej organizácie. V knihe, ktorú má každý účastník pri sebe, si začiatok cesty zapíše. Rovnako zaznamenáva aj to, čo počas cesty do cieľového miesta v tej-ktorej krajine navštívil. Nech už je to múzeum, hrad, divadlo, historická pamiatka alebo iná kultúrno-spoločenská ustanovizeň. Ku každému miestu sa podľa dôležitosti stavby dávajú body. Dosť významný je i počet členov z rodiny, lebo body získava každý z nich. Bodíky sa dávajú aj za ujazdené kilometre, takže, znovu, čím viac kilometrov, tým viac bodov pribudne. Na konci súťaže sa spočítajú a určí sa, kto splnil stanovené podmienky.

"Klamať, či si niečo prihodiť, sa nedá. Pri návštevách sa stanoví napríklad aj to, a teraz vymýšľam, čo je v niektorom hrade v tretej komnate sprava na druhej tabuli. Cestovateľ musí teda konkrétne napísať, čo videl. A to môže len vtedy, keď na určenom mieste skutočne bol. Úlohy sú tak postavené, aby sa ľudia aj niečo nové dozvedeli, vždy teda ide o podujatia kultúrno-poznávacie. Inými slovami, nestačí byť len dobrým šoférom, aj do hlavy človek musí pri karavaningu niečo dostať..."

Zatiaľ vždy všetko zvládol

Kravaning poskytuje členom pomerne veľké výhody a zľavy na strave či ubytovaní. Hlavne však ponúka dobrodružstvo, putovanie, stretávanie sa so starými známymi, aj úplne novými vyznávačmi tohto spôsobu prepravy. Ponúka aj možnosť byť s rodinou, niečo vidieť, prejaviť zručnosť, šoférske schopnosti, duchaplnosť, okamžité reagovanie, nové zážitky, dokonca aj obrovské životné poistenie. Treba menovať ďalej? Podľa J. Vágášiho nie.

Putovanie s karavanom prináša aj vypäté situácie, no spoločnými silami sa dajú zvládnuť. Osobne s karavanom za tie roky takmer žiadne problémy nemal. Zrejme aj preto nie, že J. Vágáši je majstrom všetkých remesiel, vrátane postu automechanika. A predsa sa dostal do úzkych, keď ho raz žigulík 1500 zradil na jednej z križovatiek v Španielsku. Čosi v ňom začalo tlieť. Ukázalo sa, že "odišlo" ložisko. Pomaly, pomaličky došiel s autom do kempingu a potom i do servisu.

Stalo sa mu aj to, že mu vo Veľkej Británii silný vietor strhol strechu z karavanu. Našťastie, ďalšie vozidlo išlo za ním s dosť veľkým odstupom, vzduchom letiaca strecha ho nezasiahla. "Najväčšou ´srandou´ je, že ja som si stratu strechy nevšimol. Len keď sa ozvalo zúrivé trúbenie šoféra za mnou, zastavil som a šiel po strechu. Keďže špagát je súčasťou povinnej výbavy, zašiel som s autom a karavanom pomaličky na jedno z parkovísk v najbližšom mestečku a strechu sme popriväzovali."

"V Nemecku ho zase na autostráde zastavila policajná hliadka, lebo nemal na karavane stabilizátor. "I keď sa mi v prvom momente na tvári určite objavili všetky farby dúhy, pretože ma uniformy predsa len trošku vystrašili, aj túto situáciu som zvládol. Dokonca na prvý pohľad k ich spokojnosti." Dobre vedel, že presviedčať ich o zbytočnosti stabilizátora, keďže má odskúšané akou maximálnou rýchlosťou môže ísť, aby bolo vozidlo s karavanom na ceste stabilné, v tomto prípade nemalo význam. "Radšej som privítal ich ´gentlemanskú pomoc´ a doprovod po najbližší výjazd z diaľnice. To, že sme potom na ďalšom možnosť vjazde znovu na diaľnicu vyrazili, radšej pomlčím," šibalsky dodal J. Vágáši.

Je o ňom známe, že napriek veku, prehupol sa cez sedemdesiatpäťku, je to nezmar. Zapája sa do všetkého, do čoho sa dá a má toľko plakiet, ocenení a odznakov o získaní výkonnostných tried, že sa ani zrátať nedajú. Neexistuje ani to, aby vynechal niektoré dôležité karavaningové stretnutie. To neprichádza do úvahy.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári