Hlbšie si uvedomujem, že za to, čo poviem a urobím, nesiem aj zodpovednosť, vraví Dr. Katarína Čániová

Podnikla cestu do Tibetu a Nepálu, aby pochopila podstatu samej seba

Ľudia sa na cesty do ďalekých krajín vyberajú z rôznych dôvodov. Niekoho priťahujú exotické zážitky, ktoré knihy nedokážu nahradiť. Sú aj takí, ktorí si skladajú mozaiku zo štátov alebo oblastí, ktoré navštívili. No a jedinci, ako dr. Katarína Čániová, si vyberajú cesty, kde sa dá hlbšie načrieť do seba a byť priamo tam, kde sa - možno - dá siahnuť priamo k podstate. Tak Katarína spoznávala nový svet - vesmír vlastnej bytosti, ktorý by pri náhlení sa za vonkajškom ostal potlačený.

Tibet v posledných desaťročiach výrazne zmenil svoju tvár, už to nie je uzavretý, neprístupný priestor plný tajomstiev. Dnes sa do Tibetu chodí s cestovnými kanceláriami, jazdí sa, hoci ešte zriedkavo, v klimatizovaných autobusoch po cestách, ktoré tam Číňania stavajú. Sú tu aj reklamné pútače, veľa obchodov aj reštaurácií. Stále sa však dajú vidieť tradičné hlinené domy s drevenými trámami a aspoň trocha sa dá spoznať aj život týchto prostých ľudí. Tibet sa zmenil, a predsa je tu ešte dosť toho, čo sa oplatí nielen vidieť, ale aj zažiť vo svojom vnútri.

Skôr, ako sa Katarína vybrala do Tibetu, niekoľko mesiacov chodila na stretnutia do budhistickej skupiny Body Path, aby viac porozumela učeniu, ktorým je táto ázijská krajina premknutá. "Usilovala som sa vstrebať spôsob ich myslenia," vracia sa do toho obdobia. "Učila som sa poklony, ktoré precvičia celé telo, ale ich súčasťou je aj želanie dobra všetkým mysliacim a cítiacim bytostiam. Nie je tu sebecký vhľad iba na mňa samotnú, prípadne na mojich blízkych. A to má široký dopad."

Tvárou k zemi v posvätnom okruhu

K. Čániová mala chvíľu pocit, že je v inom svete. Vizuálny a pocitový šok prichádzal jeden za druhým. Najprv Peking, potom Lhasa a k tomu bývanie v hoteli celkom tesne vedľa rituálneho centra chrámu Džokhang. Chrám má hlbokú tradíciu, dostavali ho v roku 641 a okolo neho bola vytvorená malá ulica zvaná Barkor. Jej zmyslom bolo rituálne obchádzanie chrámu. V ďalších storočiach okolo nej vyrástla malá štvrť.

Barkor si napriek zmenám doteraz zachoval niečo zo svojej tradičnej atmosféry, aj keď vôkol neho sú preplnené stánky, kde ponúkajú hlavne rituálne a ozdobné predmety. Tisícky ľudí sem prichádzajú aj dnes aspoň raz do roka. Obchádzajú posvätný okruh Barkor, pričom v rukách krútia modlitebné mlynčeky. Mnohí robia poklony, peniazmi a bielymi hodvábnymi šálmi obdarúvajú budhov. Čínskych strážcov neveľmi berú na vedomie. Množstvo poklôn, keď celým telom aj tvárou doľahnú na zem, je fyzicky vyčerpávajúce, ale všetko dokážu prekonať svojím mentálnym nastavením. "Barkor som obchádzala niekoľkokrát aj ja," priznáva sa Katka. "Chcela som robiť aj poklony, ale nemala som podložku. Šla som tam zavčasu ráno v nádeji, že tam bude menej ľudí, ale vždy ich tam bolo dosť."

Duch Lhasy, ktorej sa hovorí aj sídlo bohov, sa dá zažiť aj teraz. Možno inak, dnes v konfrontácii s technickými novinkami a čínskou prítomnosťou. Ešte na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia to bolo malé stredoveké mesto, ktoré malo sotva 21 tisíc obyvateľov. Doteraz tu stoja tri najväčšie tibetské kláštory. Mesto bolo centrom starobylej spoločnosti, ktorá sa zámerne odvracala od hmotného pokroku a sústredila svoju energiu na duchovný vývoj. Lhasa bola voľakedy pokladaná za skvost tibetskej architektúry a umenia. Každý rok sem prichádzali desaťtisíce ľudí zo všetkých kútov Tibetu, aby sa modlili pred svojimi bohmi. Z jednej strany mesta na druhú sa prechádzalo po malom moste z kameňa a dreva zvanom Tyrkysový most. Od roku 1985 Číňania urobili mnoho stavebných zmien, postavili nové budovy, staré zbúrali, Lhasa zmenila svoju tvár.

Chrám Jokhank je srdcom mesta. Tu je v soche Budhu stelesnená jeho najsvätejšia podoba v celom Tibete. Je pekne stará, má tisíc štyristo rokov. "Keď vojdeš je to ponuré, málo svetla, všetko je lepkavé od sviečok z jačieho masla, ale zrazu pocítiš veľmi priateľskú atmosféru," vracia sa do spomienok Katarína. "Je to živý kláštor. Jeden mních sedí na meditačnom mieste, zrejme aby mali istotu, že všetko bude v poriadku aj po návštevných hodinách. Tu sme zažili, ako mnísi cvičili živé dišputy. Jeden z nich sedí, druhý je v jeho tesnej blízkosti v stoji, ukazuje na neho rukou a dáva mu otázky. Ten druhý musí rýchlo odpovedať. To bol perfektný nácvik interakcií a my sme mohli byť chvíľu pri tom."

Chrám Potala sa týči nad Lhasou, nedá sa prehliadnuť. Komplex má 13 poschodí a je taký rozsiahly, že nikto presne nevie, koľko má miestností. Do roku 1959 to bola rezidencia dalajlámu a doteraz sa považuje za architektonický klenot. Kláštor s desiatkami kaplniek už nie je "živý", je to múzeum, navštíviť ho môže každý. Aj dnes, hoci je dalajláma v exile pod ochranou indickej vlády, Tibeťania rituálne obchádzajú kláštor pri východe aj západe slnka. Do Potaly sa chodí s veľkou úctou a pokorou, vstup obyčajným ľuďom tu nebol povolený. Nakoniec, ani dnes sa sem každý nedostane. Je tam mimoriadne vysoké vstupné, pre Tibeťanov to predstavuje mesačný zárobok.

Medzi najsilnejšie zážitky patril pohľad na najvyššiu horu sveta Mount Everest, ale aj dvojdňová cesta autobusom do Nepálu, keď sa schádzalo cez kľukaté údolia stále nižšie, až kým neprišli do hlavného mesta Káthmandu. Kataríne zostala v očiach najväčšia stupa na svete, aj živá bohyňa kumari, ktorú mali to šťastie vidieť.

Všetci, ktorí tam boli, zažili a videli oveľa viac. A domov sa vrátili s istou skúsenosťou a poznaním. Ako je to v prípade K. Čániovej? "Je celkom prirodzené, že ak chce človek niečo pochopiť do hĺbky, musí to sám v sebe zažiť," uvažuje Katarína. "Kdesi som čítala, že výsledky, ku ktorým dospela západná veda a duchovné poznanie východu, sú si podobné a majú spoločný základ. Keď sa hmota atomizuje do tých najmenších častí, dôjde sa k takej podstate, ako keď sa atomizuje myseľ do jej najdetailnejších častí."

Návšteva Tibetu a Nepálu mohla nadväzovať na túto úvahu, podstatné však je, že pre K. Čániovú mala hlboký zmysel. "Po navsteve Tibetu si viac všímam príčiny a nasledky môjho konania," zamýšľa sa. "Hlbšie si uvedomujem, že za to, čo poviem a urobím, nesiem aj zodpovednosť. Konať mám v súlade so svojím vnútrom, lebo následky vo všetkých rovinách siahajú ďaleko a hlboko."

Katarína si akoby až teraz hlbšie uvedomila, že súčasťou nášho života sú aj veci nepríjemné, lebo inak by sme nevedeli rozlíšiť a poznať ich opačný pól - veci príjemné. Všetko je poznávanie a zážitok z neho tu a teraz. Nekonečný proces stúpania alebo aj klesania po špirále poznania, ktorú si napĺňa každý sám.

Žijúca bohyňa kumari musí mať bezchybnú pokožku, vlasy, oči a zuby

Žije odlúčene v chráme a radšej sama

Súčasná kumari je 10-ročné nepálske dievča menom Sadžani Šakjo. Podľa tradície sa vyberá viac dievčat ako "žijúce bohyne" vo veku dvoch až štyroch rokov po rôznych skúškach. Musia mať bezchybnú pokožku, vlasy, oči a zuby, nemali by mať jazvy alebo rany a nemali by sa báť tmy.

Kumari nosia vždy červené odevy, vlasy majú zviazané do uzla a medzi obočím namaľované "tretie oko". Veriaci sa čelami dotýkajú ich nôh, čo je v Nepále medzi hinduistami najväčší znak úcty. Počas sviatkov dievčatá ťahajú vo vozoch. Titul im obvykle ostáva do prvej menštruácie. Hlavná kumari žije odlúčene v palácovom chráme v metropole Káthmandu. Má niekoľko vybraných kamarátok a von môže ísť len niekoľkokrát do roka počas sviatkov. Iné "bohyne" ako Sadžani môžu bývať doma a chodia riadne do školy.

Vláda minulý rok oznámila, že súčasné aj niekdajšie kumari dostanú mesačný dôchodok vo výške 40 dolárov. Dosiaľ hlavnej z nich dávali len zlatú mincu počas výročného festivalu, ostatným dary od veriacich. V Nepále sa hovorí, že muž, ktorý sa ožení s bývalou kumari, zomrie mladý. Mnohé tieto dievčatá preto ostávajú slobodné a majú ťažký život.

Podľa informácií z miestnych médií "živú bohyňu" Sadžani zbavili jej titulu. Odcestovala totiž do zahraničia propagovať dokument o tejto stáročia fungujúcej tradícii. Ako jedna z troch hlavných kumari nemala opustiť kráľovstvo. V máji však odišla na cestu do USA a iných krajín v rámci propagácie dokumentu BBC. Predstavitelia chrámu ju nahradia inou kumari. Žijúce bohyne uctievajú hinduisti aj budhisti.

Stupa je relikviou Budhu, ale má niekoľko skrytých významov

Zobrazujú makrokozmos v podobe mikrokozmu

Stupa pochádza z Indie a pôvodne to bol náhrobný pomník. V súvislosti s budhizmom sa stupa stala náboženským pomníkom s vlastnou symbolikou. Spĺňala funkciu relikvie Budhu Šákjamuniho a ostatných svätých. Stará indická stupa sa skladala z obrovskej kupoly spočívajúcej na podstavci. Na kupole boli menšie nástavby, vrchol tvorili štíty.

Rané texty aj archeologické pamiatky spájajú uctievanie stúp s Budhovým životom, hlavne s kľúčovými miestami jeho pôsobenia. Stupy sa stavali aj pre minulých budhov a najvýznamnejších Budhových učeníkov. Vďaka budhizmu sa stupy rozšírili po celej Ázii. Z pôvodných stúp sa neskôr vyvinuli schránky na sväté písomnosti.

Stupy majú aj svoj skrytý význam, ktorý súvisí s vplyvom Kálačakra-tantry, ktorá sa v roku 1027 dostala do Tibetu. Rôzne časti stupy sa tu priraďovali k piatim kozmickým prvkom, ale tiež k piatim čakrám.

Stupy sú chápané aj ako plastické mandaly, ako zobrazenie makrokozmu v podobe mikrokozmu.

Boris rád riskuje a je v neustálom kolotoči

Ak máte vo svojom okolí niekoho kto sa volá Boris, v nedeľu mu nezabudnite zablahoželať. Jeho osobné číslo je 4, čo reprezentuje silu.

Ten, kto sa volá Boris, je vraj "ostrý" chlapík. Má v sebe prirodzenú iskru a chuť popasovať sa s akýmkoľvek problémom. Jeho život je plný aktivít, zbožňuje dynamický spôsob života. Netúži po istotách, pokoj a pohoda sú síce fajn, ale iba občas, lebo iba vo víre práce, riskovania a budovania čohosi nového má pocit, že žije.

Aj v rodinnom živote, ak sa preň rozhodne, musí stále niečo robiť. Vo chvíľach tichého oddychu, ale tých nebýva veľa, sa mení na milého, príjemného a šarmantného spoločníka. Napodiv, dokáže si urobiť čas pre blízkych a vypočuť si ich problémy, či ponosy. Navonok pôsobí tak, akoby v ňom boli spojené dve odlišné osoby. To je pre ľudí, ktorí ho menej poznajú, mätúce. Jednoducho, v Borisovi sa ťažko dá vyznať. Pri ňom neplatia obvyklé pravidlá, on si všetko robí po svojom. Výsledok je však pozitívny, väčšinou sa stane uznávaným a aj bohatým človekom. Vychádza to tak, že aj keď nie vždy musíme pochopiť jeho konanie, život s ním je pestrý a rozmanitý. Boris nikdy nezabudne na to, čo mu človek urobil - či už v dobrom alebo zlom.

Toto meno sa najviac hodí pre znamenia: Baran, Blíženec, Váhy a Škorpión. Vhodnou farbou je zelená.

Drak s perlou je symbolom úspechu

Najčastejšie používanými zvieracími symbolmi sú draky a psy s perlami, alebo aj bez nich. Čínsky drak je divý, ale zriedka je zlý. Predstavuje východ, slnko a bohatstvo zeme.

Každý cisár bol považovaný za vtelenie draka Ju, bájneho zakladateľa dynastie Sue. Dlhý drak s piatimi pazúrmi bol symbolom cisárskej moci (päťka mala mystický význam). Drak so štyroma pazúrmi reprezentoval pozemskú moc (štvorka bola číslom zeme). Drak je jedným z najsilnejších a najšťastnejších zvierat čínskej mytológie. Podporuje harmóniu, šťastie a úspech.

V roku 2007 si podľa feng - šui jeho symbol treba umiestniť na juhozápadnú stranu v byte, kde sa nachádza šťastná hviezda hojnosti a bohatstva. Drak sa pozerá na bielu perlu, symbol peňazí a úspechu. Osvetlením tohto symbolu sa povyšuje jeho účinok.

Stranu pripravila: Lea Gallová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári