V Košiciach bolo v minulosti niekoľko židovských modlitební a synagóg, ale zostali len štyri
Šesťcípu hviezdu z kupoly Domu umenia dali na pamätník obetiam holokaustu
V predošlej časti sme sa zaoberali dejinami Židov v Košiciach, zvláštnosťami ich kalendáru a ich vieroukou, ktorá aj medzi nimi vyvolala diferenciáciu. Dnes v tejto téme pokračujeme.
Synagógy sa pravdepodobne po prvýkrát objavili v období, keď Židia žili odvlečení v Babylóne. Toto slovo ale označuje v prenesenom význame aj takú skupinu ľudí, ktorá sa stretáva s cieľom vykonávania náboženských zvyklostí a obradov. Dospelí a deti sa v ňom učili zákon, ale bolo to aj miesto, kde mohli prejednať svoje záležitosti. Či už išlo o obchody, alebo o pohreb. A nakoľko sa Židom hovorilo, že sú národom zákona, medzi nimi bola tradične negramotnosť oveľa nižšia, ako u ostatnej populácie. Veď museli študovať Tóru.
Ako sme poukázali, svoje vierovyznanie zakladali na Tóre, ktorá im predpisovala zákony, ktoré museli dodržiavať.
Židia na tieto predpisy dali počas histórie viacero odpovedí. Jednou z nich bolo držania sa stroho predpisov viery. Čiže ortodoxia. Ich synagógu nájdete v dosť zdevastovanej podobe na Zvornárskej ulici. Je to zároveň aj najstaršia synagóga v Košiciach. V období, keď boli hradby mesta odbúrávané, okolo roku 1842, si Židia zriadili v meste modlitebňu. Vtedy spĺňala tri funkcie: miesto na obrady, škola a sieň na prejednávanie vlastných záležitostí. O rok neskôr pozvali Martina Kohna z Rozhanoviec za svojho prvého rabína. V roku 1848 sa v Košiciach odohráva prvýkrát voľba rabína. Počet príslušníkov židovského náboženstva rástol, takže sa rozhodli odkúpiť sklad obylia na Zvonárskej ulici a v roku 1881 postavili ortodoxnú synagógu.
Súviselo to s tým, že aj medzi Židmi existovali rôzne názory na ich náboženský život. Jedna časť sa držala pôvodných predpisov a nestála o žiadnu modernizáciu. Ďaľšiu skupinu tvorili neológovia. Tento prúd chcel modernizovať vieru Židov. Otcom tejto myšlienky bol Moses Mendelsson, starý otec svetoznámeho hudobného skladateľa. Títo používali pri bohoslužbách národný jazyk, takže v Košiciach predovšetkým maďarčinu.
V našom meste mali dve synagógy. Jedna z nich už nestojí. Na jej mieste je teraz parčík, ktorý stojí na ľavej strane od Domu umenia, čo bola taktiež neologická synagóga. Táto bola vybudovaná v maurskom štýle, mala na priečelí dve vežičky. Almemor (miesto, kde sa číta Tóra) nebol umiestnený v strede modlitebne, ale v apside. Aj ďaľšie neologické synagógy potom takto stavebne upravovali svoje modlitebne. Bola vysvetená pred 140 rokmi, 12. apríla 1867. V roku 1911 došlo k ďaľšej prestavbe. Budovu rozšírili a dostala aj organ. Prestavbu uskutočnil budapeštiansky architekt Ottó Sztehlo, rodák z Dobšinej a košicky staviteľ Gyula Répászky. Keď vedľa bola postavená neologická synagóga známa dnes ako Dom umenia, staršia neologická synagóga bola prestavaná na ortodoxnú. Odstránili vežičky aj organ, čo ortodoxia nepovoľovala, almemor bol umiestnený v strede. Túto synagógu zbúrali niekedy začiatkom 60-ich rokoch.
Ešte za 1. svetovej vojny sa do Košíc nasťahovali chasidskí Židia pod vedením Avruma Herscha Kleina a Wolfa Reichmana. Prišli zo severnej strany Karpát. Od košických Židov, ktorí hovorili po maďarsky alebo nemecky sa odlišovali tým, že používali jiddiš a aj svojím odievaním sa líšili od ostatných. Chodili v kaftáne nosili zvláštne klobúky z plsti (tzv. štrejmel). Od Nežidov sa separovali. V roku 1918 si založili aj oficiálne uznané modlitebné spoločenstvo, ktoré volali Chevra Sefardim (Spoločenstvo Sefardov) na ulici Imre Darvasa, na terajšej Krmanovej.
Už za I. ČSR, v roku 1920 si postavili synagógu a celú židovskú štvrť, ktorá bola vybavená kompletnou infraštruktúrou: pracoviskom, bývaním, jedálňou a modlitebňou. Synagóga bola zvonku jednoduchá a pripomínala skôr stredoveký kostol. Celý komplex budov obohnali kamenným plotom. Dnes je na jej mieste Technický a skúšobný ústav stavebný. Budovy boli pre účely ústavu adaptované v 50-ich rokoch minulého storočia. Z ulice vidieť budovu niekdajšej Klausovej-synagógy (od slova klauzura), ktorá bola postavená v roku 1922, ostatné budovy sa zmenili na nepoznanie. V synagóge postavili poschodie, južnú časť necitlivo predĺžili, na východnej strane vysekali nové okná.
V Košiciach bolo viac modlitební a synagóg, ale zostali len štyri. Zdevastovaná ortodoxná synagóga na Zvonárskej, o ktorej sme už hovorili. Ďaľšia ortodoxná synagóga bola postavená neďaleko od nej na Puškinovej ulici. Neologická synagóga stála aj na Moyzesovej, ktorá dnes slúži ako Dom umenia. Na Krmanovej ulici nájdeme ešte modlitebňu, ktorá slúži pôvodnému účelu a kde košickí Židia väčšinu svojich obradov vykonávajú. Je tam aj byt rabína.
Spomeňme aspoň v krátkosti históriu dvoch synagóg. V roku 1924 bol vypísaný medzinárodný súbeh na postavenie neologickej synagógy (dnešného Domu umenia), ktorú vyhral budapeštiansky architekt Lajos Kozma. Stavali ju bratia Bárkányovci. Zmestilo sa do nej 1100 ľudí, 600 mužov mohlo sedieť na prízemí a 500 žien na galérii. Kupola, ktorá je pôvodná, má elipsovitý tvar. Dlhšia os má 24 m, kratšia 21. Na jej vrchu bola šesťcípá židovská hviezda. Na jej mieste teraz nájdete harfu. Hviezda bola premiestená na cintorín na pamätník obetiam holokaustu.
Stavbu odovzdali pred 80 rokmi, teda v roku 1927. Dobová tlač ju prirovnávala ku Bazilike sv. Štefana v Budapešti. Po II. svetovej vojne sa budova využívala ako sklad obylia, potom v roku 1962 pred pôvodnú budovu pristavili novú časť s tanenčným parketom, šatňami, sálami na poschodí, bufetmi a salónikmi. Budova sa takto zmenila v štýle socialistického realizmu. Aj keď sa na nej skvie nápis Dom umenia, dodnes ho väčšinou spomínajú ako bužňu. Stavba ale nebola dokončená tak, ako si ju pôvodné plány predstavovali. Smerom k Moyzesovej ulici mala byť ešte vybudovaná ďaľšia časť a na oboch stranách mala byť promenáda. To však nebolo realizované a tak tam nájdete len parčík.
Ortodoxnú synagógu na Puškinovej ulici, ktorej interier je už reštaurovaný, bola taktiež postavená pred ôsmimi desaťročiami. Projektantom bol Lajos Oelschläger a Géza Boskó. Stavbu realizovala stavebná firma Huga Kabosa. Vedľa synagógy bola hneď postavená aj škola, v ktorej po vojne pôsobila základná škola, po roku 1989 sa tam usídlilo bilingválne osemročné evanjkelické gymnázium. V tomto školskom roku sa však odsťahovalo.
Synagoga i škola boli postavené v jednotnom maurskom štýle. Ako bolo predpísané, muži sedeli dole, ženy za mrežami na galérii. Budova bola onoho času jedna z najmodernejších, lebo sa vykurovala teplovzdušným kúrením, asi prvým v našom meste. Na fasáde budovy je nápis, ktorý bol pred nedávnom obnovený. Citát pochádza z Knihy žalmov: "Je štastný ten, koho si vyvolíš a pripustíš ho do svojej blízkosti, aby býval v Tvojich dvoroch. Nech sa napĺňame dobrotami Tvojho domu, svätosťou Tvojho chrámu!"
Na fasáde, na ľavej strane od vchodu bola pred pätnástimi rokmi odhalená pamätná tabuľa, ktorá pripomína smutnú kapitolu nášho mesta. Deportáciu viac ako 15 tisíc občanov židovského pôvodu na konci 2. svetovej vojny.
Na Jakabovom paláci boli kedysi slnečné hodiny, ktoré namaľoval akademický maliar Gyula Éder
Slnečné hodiny na južnej stene Dómu sv. Alžbety majú 530 rokov
Vertikálne slnečné hodiny na južnej stene Dómu sú úplné a datované rokom 1477. V roku 1548 boli opravované. Obnovené boli aj v roku 1886. Sú obdĺžnikovitého tvaru. Na cíferníku je vyznačený interval 12 hodín, po celých hodinách od 6. do 18. hodiny. Číslice sú goticko-arabské.
Slnečné hodiny boli objavené pred tisícročiami v Egypte. Okrem nich sa používali vodné a piesočné hodiny. V týchto dvoch prípadoch z jednej nádoby "vytekal" piesok, alebo voda, a podľa množstva sa dalo zistiť, koľko času ubehlo. Neskôr sa používala na tento účel aj sviečka. Ako sa skracovala, tak ubiehal čas...
Slnečné hodiny majú výhodu v tom, že nemajú pohyblivú mechaniku. Nemôžeme však povedať, že ich nemuseli opravovať. Veď zub času nahlodával tak omietku, ako aj kovovú žrďku, nehovoriac o iných peripetiách, ktorých nemým svedkom takého hodiny mohli byť. Majú však dve zvláštnosti. Fungujú len za slnečného počasia a sú tiché. To sa ale dalo vyriešiť. V staroveku celé hodiny hlasným krikom ohlasoval otrok, ktorý takto nahradil zvon, alebo kukačku. Jediným pohyblivým "článkom" takýchto hodín je Slnko, ktoré pomocou kovovej tyče vrhá tieň na cíferník a podľa toho vieme, koľko je hodín. Ale pozor! Takéto hodiny ukazujú vždy miestny čas, presnejšie povedané, slnečný čas. Ten sa od stredoeuropského odlišuje a nerozlišuje medzi letným, či zimným časom.
Časomieru, ktorú používame my, vychádza z toho, že medzi dvomi intervalmi, keď je Slnko na poludnie na najvyššom bode oblohy ubehne práve 24 hodín. To však v praxi nie je pravda. Čiže jeden deň v skutočnosti netrvá presne 24 hodín! Nakoľko Zem obieha okolo Slnka po elipse a nie po kruhu, a nakoľko rovina rovníka nie je totožná s rovinou obežnej dráhy Zeme, dochádza k určitým nezrovnalostiam, ktoré si však v dennom živote neuvedomujeme. Takže v polovici februára je deň dlhší o 14 minút, v polovici novembra zas o 16 minút kratší. V máji je o 4 minúty kratší, v druhej polovici júla o 6 minút dlhší.
Kariera slnečných hodín v Európe sa začala r. 263 p.n.l., keď zo Sicílie priniesli prvé. Zdokonalovali ich Arabi. O 99 rokov neskôr sa vyrobili prvé slnečné hodiny v Ríme, ktoré zohľadnili zemepisnú šírku večného mesta. Omar Chajjám, perzský básnik a astronóm okolo 1080 práve pomocou slnečných hodín vypracoval islámsky kalendár. V polovici 15. storočia sa objavili v Nemecku. Podľa toho, ako boli umiestnené sa používali vertikálne, horizontálne a rovníkové. (Tie posledné majú cíferník rovnobežný s rovinou rovníka.) Drvivá väčšina z nich na Slovensku je práve prvého druhu. Čo je samozrejmé, veď južné steny objektov priam sa núkali, aby sa takýmto spôsobom využili. Slnečné hodiny mali dve funkcie. Okrem časomernej aj dekoratívnu. V košickom Slovenskom technickom múzeu môžete vidieť aj niekoľko vreckových slnečných hodín. Tie sú horizontálne. V r. 1686 za obliehania Budína pri jednom ataku, holandský vojak stratil svoje vreckové slnečné hodiny. Pri archeologických výzkumoch v r. 1970 sa našli. Škoda, že sa im majiteľ už nemohol tešiť.
Prvé mechanické hodiny boli skonštruované síce na konci 13. storočia, v 16. storočí sa menšie stroje dostali aj do domácností, ale až do roku 1850 predsa len slnečné hodiny sa používali na určenie presného času. Podľa nich sa mechanické hodiny nastavovali. Dnes však už máme atomové hodiny, ktoré merajú čas s presnosťou až neuveriteľnou. Céziové atomové hodiny za 2000 rokov majú odchýľku 0,0001 sekundu. Ináč povedané, za 20 miliónov rokov sa "zmýlia" o 1 sekundu!
Na Slovensku podľa Pavla Adamuva bolo pred 30 rokmi evidovaných 128 slnečných hodín, z toho na východe 53 a väčšina z nich pochádza zo 17. až 18. storočia. Najviac sa zachovalo v bývalej Spišskej župe (25), Prešporskej (17) a Trenčianskej (16).
V Košiciach sme mali ešte jedny slnečné hodiny, a to na Jakabovom paláci, žiaľ tie už dnes neuvidíte. Namaľoval ich akademický maliar Gyula Éder (1875-1945), syn košického mešťanostu. Na južnej stene sa skveli s bohom Slnka, Héliom. Ale jeho maľba na Strasserovom dome (Hlavná 71) pod názvom "Cassovia a Abudantia", čiže "Košice a hojnosť" boli obnovené. Tento dom každý pozná, veď na ňom stojí dobre známy žobrák s klobúkom v ruke.
Stranu pripravil: Zoltán Balassa
Autor: V PONDELOK 8. 10. 2007
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
