MÁRIA ŠIMOŇÁKOVÁ, maria.simonakovakorzar.sk

Pred mesiacom oslávil najznámejší slovenský dirigent Ondrej Lenárd 65. narodeniny. V Tokijskej filharmónii, ktorej je čestným dirigentom, mu k životnému jubileu zahrali a odprevadili ho búrlivým potleskom. Po návrate do svojho bratislavského bytu ho však od jeho niekdajších kolegov nečakala ani len pohľadnica k narodeninám. A hoci svoje dielo i srdce venoval Slovensku, aj v jeho prípade bohužiaľ platí, že doma nikto nie je prorokom. Až na jeden výnimočný okamih. Ten prišiel z rodných Krompách, kde si maestro pred časom prevzal ocenenie Čestný občan mesta. Symbolický kľúč z rúk primátorky si ako sám priznal, s obrovským dojatím prevzal a vychutnal.

Dostať symbolický kľúč od mesta znamená mať aj kľúč od sŕdc všetkých rodákov. To, že rodné mesto nezabúda je poctou pre oceneného. Čo pre vás rodné mesto znamená a aké miesto zaujme popri vašich svetových úspechoch kľúč od dverí rodiska?

"Prvé, čo ma spontánne napadne pri slove rodné mesto, je práve slovíčko rodné. Na to sa nedá zabudnúť. A pokiaľ by to niekto chcel človeku vyhovoriť, tak sa to nedá. Keď prišlo pozvanie od pani primátorky, prečítal som si ho s veľkým dojatím. I napriek pracovnému zaťaženiu som sľúbil, že prídem. Takéto ocenenie sa neodmieta a nedá sa neprísť. I napriek tomu, že som sa neskoro v noci vrátil zo zahraničia a ranné šoférovanie z Bratislavy do Krompách ma stálo veľké vypätie, neváhal som ani minútu, aby som si vychutnal a s dojatím prijal symbolický kľúč od mesta. Ak si vás priateľ ocení a potrasie vám rukou, je to ďaleko viac ako stovka neúprimných darov. Tých kľúčov nie je veľa, ale ak vám jeden dá rodné mesto a takto si vás ocení, nepoznám človeka, ktorý by nebol šťastný. Sú veci, okamihy, zapísané v živote človeka zlatými písmenami a tento je jeden z nich. Je pravdou, že to rodné mesto si na vás spomenie práve v čase, keď potrebujete vzpružiť. O to je to silnejšie a vzácnejšie."

Spolupráca s takými renomovanými orchestrami ako Česká filharmónia, Mníchovská filharmónia, Pražský symfonický orchester, hosťovanie v Národnom divadle v Prahe, Štátnej opere vo Viedni, Budapešti, v neapolskej opere, v Houston Grand Opera, Tokijskej opere,....svetová sláva a úspechy, napriek tomu z vás vyžaruje skromnosť a pokora, s ktorými ste prijali aj spomínané ocenenie. Je to niečo čo sa dá naučiť?

"Môj otec neznášal, ak ma niekto v jeho prítomnosti chválil. Okamžite ho okričal so slovami to sem nepatrí, to nerozprávaj. Vtedy som nechápal prečo. No neskôr som pochopil. To bola tá jeho výchova, nepestovať vo mne falošnú pýchu. Nespyšnieť a nedvíhať nos dohora, aby mi doň nenapršalo. Viedol ma k absolútnej skromnosti a ja som mu za to dodnes nesmierne vďačný. Tomu by ma nenaučila nijaká škola. Ak aj v tomto smere niekedy chybujem, lebo ako človek som tvor omylný, vždy si spomeniem na otca. Aj svojich študentov som k tomu viedol. Vždy som im hovorieval, čo odo mňa chcete, aby som vás neustále chválil?"

Po dlhých rokoch ste sa museli vzdať pedagogickej činnosti na VŠMU.....

"Bohužiaľ. Prišiel prípis a s ním aj stop učeniu starších pedagógov. No ja tie skúsenosti chcem odovzdávať ďalej. Keď som bol pred časom v Prahe, požiadali ma, aby som prišiel učiť na akadémiu múzických umení. Vraj takého človeka potrebujú a nemajú ho. Vravím, prečo nie. Svoje skúsenosti si nevezmem do hrobu. Pravdou je, že doma nie je nikto prorokom, až na výnimky."

Pre dirigentskú dráhu sa len tak človek nerozhodne. Vaša cesta k paličke asi nebola hneď od začiatku jasná. Otázky ako ste sa k dirigovaniu dostali ste určite dostávali často. Predsa len bolo to vnuknutie, rozhodnutie, či náhoda?

"Nemám rád odpovede, ja som to cítil, rozhodol som ta vtedy a vtedy,...nepociťoval som to. Otec nás nútil chodiť do hudobnej školy, no ja som tam chodieval vlastne veľmi rád. Rád som improvizoval na klavíri. Ani som len netušil, kto je to dirigent a nevedel som, čo robí, že vôbec niekto taký existuje. O dirigovaní som nevedel nič. Otec ma vzal k hudobnému skladateľovi Bartolomejovi Urbancovi, ďalšiemu Krompašanovi do Bratislavy. Ukázal mi ako sa diriguje. Bol to 10-minútový kurz. Na prijímačkách na VŠMU nás bolo asi 25 adeptov. Vtedy profesor Strelec povedal, aby si ma vzali. Bolo to jeho rozhodnutie, jeho slovo, možno nejaké božie vnuknutie, že som sa tam dostal. Neskôr som v kine videl film o Bethovenovi a jeho Eroike, až vtedy som pochopil, čo je dirigent. Otec mi vystrúhal drevenú paličku a s gramofónom a Čajkovského koncertom b mol som bol najlepším dirigentom (úsmev). Žil som tým všetkým a dodnes žijem. Bolo to zvláštne pracovať v národnom divadle s platom 700 korún. Môcť pozvať svojich súrodencov, ktorí študovali tiež v Bratislave do cukrárne, kúpiť im darček,....."

Slávne momenty, zahraničné úspechy, ocenenia, tie sprevádzajú roky vašej umeleckej práce, vyžaduje si to celého človeka, vysporiadať sa s tlakom a byť zodpovedným...

"S pribúdajúcimi rokmi u mňa rastie tréma. Pred vystúpením ma nesmie nikto rušiť. Potrebujem sa koncentrovať. Musím sa sám so sebou vysporiadať. Vie to aj moja manželka a pred koncertom ma necháva samého. Vekom jednoducho rastie pocit zodpovednosti. Keď idete do zahraničia, symbolicky nesiete vlajku svojej krajiny. No keď dôjdem k dirigentskému pultu, všetko zo mňa opadne a ja sa cítim ako ryba vo vode. V zahraničí stačí raz pohorieť....Na druhej strane, najlepším honorárom po skončení koncertu je aplauz. Po jednom koncerte v Tokiu som bol už vo svojej šatni. Počul som silné šumenie. V tom prišiel riaditeľ filharmónie a požiadal ma, aby som ešte prišiel na pódium. Vyšiel som iba v košeli a sálou zaznieval silný aplauz. Vtedy sa vo mne ozval akýsi vnútorný plač, ktorý človeka zachváti pri dojatiach. To sú momenty, honoráre, ktoré vám nikto nezdaní, ani nevezme. Vtedy si poviem, predsa sa tá námaha oplatila a stálo to za to."

* * *

Profil Ondreja Lenárda

n absolvent VŠMU v Bratislave

n od roku 1962 bol zbormajstrom opery SND

n od roku 1970 šéfdirigentom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu

n od roku 1984 aj dirigentom orchestra opery SND. n v rokoch 1991 2001 šéfdirigent a hudobný riaditeľ Slovenskej filharmónie

n pedagogicky pôsobil na pôde VŠMU

n roky úzko spolupracuje s Tokijskou filharmóniou, ktorej je čestným šéfdirigentom

n v súčasnosti spolupracuje s Národným divadlom v Prahe

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári