Aby sa zbavil arachnofóbie, rozhodol sa chovať tarantuly
Pavúky sú zvieratká, pri ktorých sa mnohým ľuďom rozochveje žalúdok, naskakuje husia koža a lomcuje nimi strach i hnus. Nájdu sa však medzi nami aj "čudáci", ktorí si tieto príšerky zamilovali. Chovajú ich doma na stovky, spia s nimi v jednej izbe a tešia sa z každého prírastku. Jedným z týchto "čudákov" je aj 24-ročný Košičan Róbert Kulcsár. V zbierke má približne 50 chlpatých tarantúl...
"Môj koníček vznikol preto, lebo som bol arachnofobik. Trpel som panickým strachom z pavúkov. Chcel som s tým niečo spraviť, tak som sa rozhodol, že sa prevychovám," vraví Robo. Je veľkým milovníkom zvieratiek všeobecne. Okrem pavúkov chová gekonov, nejedovaté hady, vodné korytnačky, rybičky, psa i mačku.
"Prvého pavúka som si chytil do sklenenej fľaštičky na záhrade, keď som mal 15 rokov. Pozoroval som ho, staral sa o neho a čím viac som mu rozumel, tým viac strach ustupoval." Pavúka bezpečne uzavretého vo fľaši sa nebál. Horšie bolo nebáť sa ho, keď bol von a mohol na dlhých ôsmich nohách utekať, kam sa mu zachce. Postupne sa Robo naučil nebáť sa ho, aj keď si špacíroval po jeho tele. Akonáhle sa však rozbehol rýchlejšie, Robo sa strhol a strach sa objavil znovu. "Po pol roku sa strach prelomil. Na pavúky som si tak zvykol, že sa mi začali páčiť a zatúžil som po väčšom kúsku." Priateľka o jeho sne vedela, preto mu darovala prvého "vážneho" pavúka - samčeka tarantule.
"Strach z pavúkov je väčšinou vsugerovaný od rodičov. Ja som ho získal od mamy. Treba si uvedomiť, že pavúk človeku nič neurobí. Je to úžasne užitočné zvieratko, ktoré zabíja komáre a všetok hmyz, ktorý nám reálne škodí. Zaujímavé je, že hmyzu, ktorý nás štípe a ubližuje nám, sa nebojíme." Robo dodáva, že všetky pavúky na svete sú jedovaté, ale len mizivé minimum z nich (u nás sa nenachádzajú), smrteľne. Takýmto je preslávená čierna vdova, neveľký pavúk merajúci okolo 15 mm. Odborné publikácie udávajú 9 % smrteľných prípadov.
Jed
Jed tarantúl nie je pre človeka natoľko nebezpečný, aby sa musel obávať o život. Majú ho totiž presne toľko, aby stačil na usmrtenie hmyzu alebo malých stavovcov. No uhryznutie tarantuly je mimoriadne bolestivé. "Niektoré tarantule majú dva centimetre dlhé zuby, ktoré dokážu hlboko zapichnúť. Ich jed nezabíja, ale človek môže na neho reagovať anafylaktickým šokom tak, ako na uštipnutie hmyzom. Okrem toho uhryznutie hrozí skôr od agresívnejších druhov. Aj to len vtedy, keď sa cítia byť ohrozené. Nehryzú z pasie. Najprv zaujmú obrannú pozíciu, zdvihnú štyri predné nohy a tým odkryjú veľké zuby. Dávajú jasne najavo, aby sa k nim nikto nepribližoval, lebo budú zlé. Agresívne sú väčšinou stromové druhy tarantúl, ale aj medzi nimi sú výnimky." Slovenské pavúky majú príliš malé "zúbky" na to, aby rozhryzli ľudskú kožu. Preto sú neškodné.
Sú dva spôsoby kontaktu s jedom tarantule. Jedným je priame uhryznutie a druhým uvolnenie páliacich chĺpkov (neobsahujú jed, sú len dráždivé) na zadočku, ktorým však disponujú len určité druhy. Tarantula ich pri vyrušení mechanicky uvolní, drobné ľahké chĺpky sa potom vznášajú nad ňou a môžu sa zabodávať do kože a sliznice. Majú schopnosť prenikať do tkanív. Bol zaznamenaný prípad chovateľa tarantúl, ktorý trpel zápalom spojiviek a očný lekár mu musel chĺpky pavúka z rohovky mechanicky odstrániť.
Pavúky sú nespoločenské zvieratá. Preto musí mať každý vlastné terárium. Sú nenáročné na priestor, stačí im sklenné nádoba 20 krát 30 alebo 50 cm. Sú to totiž od prírody leniví tvorčekovia. "Snažia sa maximálne šetriť energiu a nevydávať ju na hlúposti, ako sú prechádzky. Niektoré nájdem večer v takej polohe, v akej boli ráno. Pavúk pracuje len vtedy, keď si vytvára hniezdo a na obchôdzku sa vydáva, keď je hladný. A ďaleko od ´brloha´ neodíde. Väčšinou striehne blízko vchodu."
Veľké vzdialenosti prechádzajú len dospelé samce, lebo si hľadajú samicu. Odkedy dospejú, sú stále na nohách. Keď prežijú prvé párenie, hľadajú si ďalšiu samicu. Ich životným cieľom a záhubou zároveň je snaha o oplodnenie čo najväčšieho počtu samíc. Vo voľnej prírode sa veľa z nich nedožije ani druhého párenia. Samica ich totiž skonzumuje. "Preto sú samice vždy väčšie, mohutnejšie. Žijú dlhšie a rastú po celý život."
Mimochodom, párenie tarantúl je mimoriadne zaujímavé. Chovateľ musí vystihnúť, kedy je na "lásku" pravý čas. U samca je to jednoduché, lebo po dosiahnutí pohlavnej zrelosti je takmer stále v stave páriť sa, čo dokazuje vytváraním spermatickej siete. Horšie je to so samicou. "Tá z toho vždy nie je nadšená, preto musí chovateľ dávať pozor, aby zbytočne o samca neprišiel. Páriť tarantuly je adrenalín. K samici sa pripustí samček, ktorý začne nohami klopať po teráriu a tým vysiela signál, že nie je krmivo, ale sexuálny partner. Keď je samica pripravená, klope mu naspäť. Začnú sa k sebe približovať, až sú blízko a vtedy začne samec klopať po partnerke, aby sa ukľudnila. Ona sa dostane ako keby do tranzu a prestane byť taká divoká. Niektoré druhy samcovi pri oplodňovaní dokonca pomôžu, nadvihnú predné nohy, aby sa ľahšie dostal pod ňu..."
Samica musí byť pred párením poriadne nakŕmená, aby sa počas milostného aktu nerozhodla, že by nebolo zlé mať pre zabezpečenie čo najväčšieho počtu detičiek ďalšie bielkoviny... "Samca bránim pinzetou, ale osvedčilo sa aj vkladanie pravítka medzi nich. Ubrániť samca musím, najmä keď je požičaný od ´kolegu´. Určite by nebol nadšený, keby som mu oznámil, že ho zožrala moja samica. Zásadou je pri párení nikdy nezatvárať terárium, aby mal samec únikovú cestu otvorenú." Práve kvôli páreniu žijú samce oproti samičkám krátko. Dožívajú sa troch až piatich rokov, kým samice 20 rokov.
Tarantule nelovia tak, ako naši bežní pavúci, spriadajúci siete do ktorých zamotajú korisť. Na obeť číhajú. Akonáhle sa priblíži, bleskovo ju prepadnú. Veľké zuby zatnú do koristi a vypustia jed, ktorým ju rozložia. Obeť potom úplne vycicajú a to mimoriadne dôkladne... "Z myši zostane suchá, polcentimetrová gulička. Kŕmim ich hlavne hmyzom - kobylkami, cvrčkami. Potrava musí byť živá, alebo s ňou musím aspoň pohybovať, lebo reagujú na vibrácie. Tarantule sú totiž takmer slepé."
Hoci tarantule nelovia prostredníctvom lepkavej siete, aj oni spriadajú pavučiny. Nimi obalia usmrtenú korisť preto, aby do nej nenaliezli parazity a nepriživovali sa na ich úlovku. "Veľa druhov si robí pod sebou pavučinovú vrstvu. Chovatelia to volajú obrúsok, nad ktorým korisť jedia. Je to kvôli tomu, aby si jedlo chránili pred mikroorganizmami." Pavúky sú veľmi čistotné zvieratká. Po skonzumovaní porcie sa dlho a dôkladne čistia. Chelicerami (zubami) si odstraňujú zvyšky koristi postupne z každej nožičky.
Starostlivosť o pavúka nie je veľká, stačí ho raz týždenne nakŕmiť, na druhý deň vybrať z terária zvyšky krmiva a každý pol rok vymieňať pôdny substrát. Toto všetko robí Robo dlhými pinzetami. Ruku vloží len k niektorým (kľudným) druhom. Rukavice neodporúča, lebo ostré pavúčie zuby by ich určite zdolali. "Našťastie, osobnú skúsenosť s uhryznutím nemám žiadnu. Ale od iných chovateľov som počul, že ostrá bolesť po uhryznutí ustúpi až po niekoľkých hodinách. Keďže tento typ jedu organizmus nevie odbúrať, lebo sa viaže v tkanivách, môže spôsobiť niekoľkomesačné zdravotné ťažkosti. Bolesti hlavy, závrate, nevoľnosť. Všetko však závisí aj od odolnosti človeka, od jeho imunitného systému. Niekto nemá žiadne ťažkosti."
V časoch svojho chovateľského boomu choval Robo približne 500 tarantúl. "Mal som odchovy. Tarantule majú od 50 do 1 000 mláďat. Všetky väčšinou neprežijú, ale keď sa oddelia od seba, aby sa jeden druhým nekŕmili, tak sa mi podarí odchovať tri štvrtiny." Keď sa Robo zamestnal, každé popoludnie venoval športu a času na pavúkov bolo menej, ako by si želal. "Toľko pavúkov sa nedalo za jeden deň nakŕmiť. Každý deň som ich kŕmil štyri hodiny a to som ich ešte nenakŕmil všetky. Na druhý deň som musel pokračovať." Chov preto zredukoval.
Cena tarantúl začína 20-timi korunami a končí pri päť tisícoch i viac za kus. Cena je vyššia u samice ako samca, mláďatá, ktoré nemajú určené pohlavie sú najlacnejšie. Určiť pohlavie sa dá len mikroskopom. Každý vážny chovateľ pavúkov ním disponuje. Robo nie je výnimkou. Pohlavie sa určuje zväčšením pavúčej "kože", ktorú si mladé jedince zvliekajú každý mesiac. Čím je pavúk starší, tým rastie pomalšie a kutikulu si zvlieka s väčším časovým odstupom. "Zvliekanie kutikuli je pre pavúka extrémna námaha. Ak v teráriu nie je dostatočná vlhkosť, môže zahynúť, lebo zvliekaná kutikula na ňom zaschne a zasekne sa. U mladých trvá zvliekanie hodinu, u starších aj šesť hodín. Po zvlečení je pavúk veľmi zraniteľný, lebo je mäkký. Ak sa ho vtedy niekto dotkne, zahynie. Vytvrdne približne za hodinu. Zuby im tvrdnú najdlhšie týždeň aj dva. Za celý ten čas neprijímajú potravu."
Rodičia synovým nápadom chovať tarantule nadšení neboli, ale dovolili to. Aj mama sa zo strachu z pavúkov "vyliečila". Dnes, pod dohľadom syna, už znesie tarantulu na svojej ruke. Otec je ťažší prípad. Ten sa pavúkov bojí tak, že Robovou izbu otvára iba v najnutnejších prípadoch. Susedia, ktorí vedia, čo za "roztomilé" zvieratká Robo chová, nespia vždy sladko... "Na ulici ma zastavujú a prízvukujú, aby som na nich dával pozor a dobre ich zatváral," smeje sa. "Aby ušli sa mi ešte nestalo. Dávam na to veľký pozor. Tieto pavúky by však dlho u nás vonku neprežili. Neznášajú zimu, len krátkodobo vydržia teplotu 10°C."
Pestrofarebné chlpaté tarantuly vyvolávajú pocit, že sa ich dá celkom príjemne hladkať... "Pavúk nie je hračka," upozorňuje Robo. "Hladkanie je pre neho stresom - nevie čo sa deje. Pavúka mávam na ruke len z nutnosti, keď vybehne z terária, alebo chcem niekomu prezentovať, že je bezpečný. Na to si však vyberám len tie pokojnejšie druhy. Keď chce niekto zvieratko na hranie, nech si kúpi mačku alebo psa." Pozná tarantula svojho majiteľa? "Na tom sa názory chovateľov rozchádzajú. Sú takmer slepé, ani obrysy nevidia. Tarantule rozlišujú len svetlo, tmu a vibrácie. Vraj podľa pachu poznajú chovateľa, ale to nemôžem potvrdiť, pretože všetky reagujú podobne."
Pred 310 až 240 miliónov rokov v tzv. karbonu, patrili tarantule k najčastejším druhom pavúkov. Keďže sa odvtedy takmer vôbec nezmenili, sú označované ako "živé fosílie". Aj tento fakt Roba na tarantulách fascinuje. Tvrdí, že tieto predhistorické zvieratká bude chovať stále. Obľúbil si ich pre rôznorodosť a špecifickú krásu. Veľmi rád pozoruje ich spôsob života a práve v tom, vidí zmysel ich chovu.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Odstupné, odhady, kobra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
