Prvý zvládol s bolesťou v nohách,

ale s úsmevom víťaza na tvári

Poznám tri kategórie maratóncov. Do prvej patria tí, pre ktorých je kráľovská atletická disciplína obživou, teda profesionálni bežci, v druhej sú takí, pre ktorých je maratón akýmsi životným štýlom, aj keď zaň nedostávajú nič, a v tretej takí, čo si chcú jeho zabehnutím iba niečo dokázať.

Štyridsaťosemročný Košičan (ale rodák z neďalekých Krompách) Peter Buc patrí medzi nadšených amatérov. Pred 27 rokmi sa postavil na štart prvého maratónu v živote, nedeľňajší 84. ročník Medzinárodného maratónu mieru bude už stým v jeho kariére. Oba, prvý i ten posledný, majú spoločného menovateľa - Košice. "Od roku 1980 som tu nevynechal žiaden ročník, až na tri roky, keď sa nedalo, pretože som pracoval v Spojených štátoch amerických."

Na základnej škole v Krompachoch začínal ako dráhový atlét. "Mali sme dobrého učiteľa telocviku, bývalého gymnastu, ktorý mal blízko k ľahkej atletike, a venoval sa nám aj po vyučovaní. Reprezentoval som školu na športových hrách, a spočiatku som skúšal rôzne disciplíny. Mohol som byť vari piatak, keď som vyhral majstrovstvá okresu Spišská Nová Ves v skoku do výšky. Pamätám sa, že to bolo výkonom 115 centimetrov."

Na Odbornom učilišti Hutníckom v Šaci si ho získali stredné trate. "Boli tam rôzne krúžky, a ja som sa prihlásil do atletického, na vytrvalecké disciplíny. Atletika, a najmä tie dlhšie trate, ma vždy fascinovali. Už keď som ako malý žiačik chodieval doma pozerať preteky ´Beh ulicami Krompách´, kde som videl prvých vytrvalcov. Zaumienil som si, že aj ja raz budem tak behať."

Obdivoval Emila Zátopka, Fína Lasseho Viréna, ale aj Kubánca Juantorenu, hoci ten žiaril najmä na osemstovke. "Čítal som všetky knihy o Zátopkovi, hltal som všetko k čomu som sa dostal. Samozrejme, nikdy som ho nemohol vidieť bežať naživo, stretol som sa s ním až oveľa neskôr, na štafete z Wuppertalu do Košíc, keď som vybavil návštevu priamo uňho doma. Chlapi na to doteraz spomínajú. Bol to úžasný vytrvalec. Voľakedy som nevynechal ani jeden televízny prenos z Behu Rudého práva, boli to špičkové preteky, na ktorých štartovali najlepší vytrvalci. Dnes obdivujem najmä Etiópčana Haile Gebrselassieho, ako s úsmevom na tvári zabehol ten svetový rekord v Berlíne. On je typickým príkladom toho, ako sa dajú využiť vynikajúce základy na dráhe v ďalšej kariére maratónskeho bežca."

Aj Peter Buc mal základy z dráhy, ale vedel, že z neho špičkový bežec nikdy nebude. "Nikdy som nebol v špičke, skôr v takom druhom slede. Ale bol som usilovná včielka, vždy som mal snahu dotiahnuť sa na tých lepších." Keď vyberali na škole do bežeckého krúžku, medzi vyvolenou dvanástkou skončil šiesty. "Aj tak z nás napokon zostali len dvaja, čo sme chodili trénovať. Vtedy boli veľmi populárne Beh Smeny či Beh Práce, preteky pre mladých atlétov, na ktorých som učilište často reprezentoval. Ale najväčší úspech som dosiahol na majstrovstvách ČSSR učňovského dorastu v cezpoľnom behu, ktoré som vyhral."

V čase, keď slúžil vlasti počas vojenčiny v Havířove, svetom sa šíril maratónsky boom. "Aj tam som trénoval, i keď som hútal nad tým, čo budem robiť po vojne, v akej disciplíne by som mal pokračovať. Tam som zatúžil zabehnúť si maratón, len som nevedel, ako sa naň prihlásiť, lebo keď ste chceli štartovať doma, v Košiciach, museli ste niekde zabehnúť limit. A ten bol voľakedy na tunajší maratón dosť krutý. Asi rovné tri hodiny, ani som si naň netrúfal." No do karát mu zahralo, že práve v tom roku sa bežal jubilejný 50. ročník Medzinárodného maratónu mieru, a organizátori otvorili stavidlá pre najširšiu verejnosť, a limit zrušili. "Tak som sa rozhodol, že to skúsim. Aj keď som s maratónskym behom nemal žiadnu skúsenosť, bol som samouk. Na rote sme mali dobrého veliteľa a v kasárňach asi kilometrový okruh z mačacích hláv. Na nich som si tréningovo skúsil jeden maratón, štyridsať kolečiek po dlažobných kockách, dva týždne pred košickým maratónom."

Domov dorazil v uniforme, prezliekol sa do zeleného trička a čiernych trenírok, obul obyčajné botasky. "Na tričku som mal trinástku, moje obľúbené číslo, a naň som si pripol štartové číslo. Čosi cez tisíc, presne si ho nepamätám, ale doma ho mám, prirodzene, odložené. No oči boli väčšie ako moje schopnosti. Čo na tom, rozbehol som to dobre, asi na 2 hodiny 50 minút, ale nič som nepil, nenutkalo ma k tomu, kašľal som na občerstvenie. Lebo s tým som veru nemal žiadne skúsenosti, s nikým som o maratóne nekonzultoval, lebo v Košiciach som veľa bežcov nepoznal. Subjektívny pocit bol dobrý, ale čože som ja vedel o tom, čo ma čaká po tridsiatom kilometri..."

Organizmus povedal svoje, ozval sa smäd i hlad, keď Peter mylne očakával, že najhoršie je už za ním. "Darmo som to potom na občerstvovacích stanovištiach doháňal, telo to už nebolo schopné tak rýchlo vstrebať. Ale predsa som dobehol, napokon ani ten čas nebol na prvý raz až taký zlý - 3:33:46. Bol som nesmierne šťastný, že som to dokázal, aj keď s mukami od 35. kilometra. Sily mi dodala aj frajerka, terajšia manželka, ktorá ma pri dobehu na štadión Lokomotívy povzbudzovala. Dorazil som tam síce s bolesťou v nohách, ale s úsmevom na tvári, asi ako Haile Gebrselassie pri svojom svetovom rekorde... To si ani neviete predstaviť aký je to fantastický pocit, neopakovateľný zážitok z toho, že ste v takom mladom veku zdolali maratónsku trať."

Nikdy sa nevzdávaj

Na košickej trati nikdy nevzdal. Ba neurobil to ani na jednom z 99 absolvovaných maratónskych behov, nech bolo to nutkanie akékoľvek silné. "V živote som nevzdal žiadne preteky. Dávno som sa zaprisahal, že tak nikdy neurobím. Moje bežecké krédo je - nikdy sa nevzdávaj. Košický maratón som dobehol aj v roku 1999, so zranenou nohou, keď som mal na päte bolestivý výrastok." Zabehol to so zaťatými zubami za 4:19, ani mu nenapadlo stratiť sa nenápadne niekde v dave divákov. "Nemohol som predsa prerušiť kontinuitu štartov na košickom maratóne. Nerátalo by sa to, keby som nedobehol."

On tak urobil, aj keď postaviť sa na štart maratónu bez odbehnutých tréningových dávok neodporúča nikomu. "Mám zopár takých maratónov, na ktoré som neabsolvoval potrebnú prípravu. Dá sa to zabehnúť, ale je to veľmi ťažké. Ten povestný 35. kilometer, pre mňa je to už tridsiaty, ťa určite preverí, či máš na maratón natrénované."

V sumári výsledkov na tunajšom MMM má Peter Buc podčiarknutý 4. október roku 1992, keď bol klasifikovaný na 29. mieste za výkon 2:36:48. Predtým, ani potom, nebežal v Košiciach rýchlejšie, neobsadil lepšiu priečku. "Mojím najväčším úspechom tak zostáva víťazstvo na Michalovskom maratóne v roku 1990, s osobákom 2:36:48. Je to pre mňa jediné maratónske víťazstvo v kariére."

Stále bol iba amatérskym bežcom, pre ktorého bola práca na prvom mieste, a maratón popri nej koníčkom. "Ale aj ten amatérsky bežec má túžbu aspoň trošku sa zlepšovať. Mojím prvým cieľom bolo pokoriť hranicu troch hodín. A to sa mi podarilo už v roku 1984 v Michalovciach. Dovtedy som na maratóne štartoval iba raz do roka, vždy v Košiciach. Dnes si dám za rok päť-šesť maratónov, to je pre mňa ideálne."

Ale mal aj bláznivejšie nápady. "To keď som išiel za rok všetky slovenské maratóny, bolo ich tuším dvanásť. No môžem povedať, že to nie je príliš zdravé, neodporúčal by som nikomu, aby si to skúsil. Na niektoré som išiel aj týždeň po týždni, a to už bol extrém, hraničilo to s maximálnou vyčerpanosťou. Dnes som už opatrnejší a hľadím aj na svoje zdravie. Nemôžem však povedať, že by som sa nejako zvlášť šetril, aj keď manželka, moja veľká fanúšička a podporovateľka, mi vraví, že by som tak mal robiť."

Mal sen o Honolulu

Turín, Rím, Londýn, Paríž, Mníchov, Monako, Štokholm, Boston, New York, Chicago, ba aj Honolulu... Či to nie je dostatočná odmena za tú celoročnú drinu? Ale bez nej by na tých chýrnych maratónoch do cieľa sotva dobehol. "Maratónsky klub robí každý rok pre svojich členov zájazd na taký maratón, kde sme ešte neboli. Prvým bol turínsky v roku 1993, o rok neskôr sme sa mohli tešiť na Londýn. V Bostone som štartoval päťkrát, ale to najmä vďaka tomu, že som pracoval v neďalekom New Yorku. Dvakrát som absolvoval newyorský maratón, raz som bežal v Chicagu, a v roku 2003 sa mi splnil veľký sen, keď som sa zúčastnil na maratóne v Honolulu. Už vo svojich maratónskych začiatkoch som o tom sníval, hoc som nemal ani potuchy, kde to Honolulu vôbec je. A zrazu sa mi ten sen splnil. Ešte aj počas pretekov som sa v duchu sám seba pýtal, či je to pravda, že tam bežím. Bol to úžasný maratón, trať viedla vedľa chýrnej pláže Waikiki. Raritou bolo, že štart musel byť o piatej hodine ráno miestneho času. Bol síce december, ale teploty sa tam cez deň šplhali až k tridsiatke. Všade milí, srdeční ľudia, a spústa Japoncov. Majú to tam blízko a ich letecká spoločnosť bola hlavným sponzorom honolulského maratónu. Na štarte bolo asi dvadsťšeťtisíc ľudí, a ja som skončil celkom slušne, umiestnil som sa do tretej tisícky. Ani čas nebol na zahodenie."

Najnovšie mu však učaroval Štokholm, na ktorý má najčerstvejšie spomienky. "Boli sme tam tohto roku v júni. Predpokladali sme, že na severe bude ešte chladno, ale šokovalo nás, že už ráno, na štarte bolo tridsaťštyri stupňov. Organizátori však dokázali to počasie eliminovať, na každom druhom kilometri bolo auto so studenou sprchou, takže tá páľava sa dala prekonať. Nečakal som, že Švédi dokážu vytvoriť takú fantastickú atmosféru, sú to veľmi príjemní ľudia."

Pritom veľa nechýbalo, aby košický vytrvalec necestoval nikam. "Pri poslednom tréningovom výbehu na Jazero ma pichlo v stehne. Domov som iba dokráčal. Do štartu štokholmského maratónu zostávali štyri dni, a ja som nemohol pobehnúť ani sto metrov. Ale stal sa malý zázrak. Tam ma raz pichlo na prvom kilometri, potom ešte raz na druhom, a zrazu bolesť pominula. Vydržalo mi to až do cieľa, a ešte som dosiahol aj celkom dobrý čas. Cieľ na historickom olympijskom štadióne bol pre mňa ohromným zážitkom. Keď som o pár dní neskôr videl odtiaľ prenos atletického mítingu, mal som úžasný pocit, že som tam bol tiež."

Peter je podpredsedom Slovenského bežeckého spolku a klubovú príslušnosť má v BK Steel Košice. "No behávam aj za svojho zamestnávateľa, za košickú záchranku, rýchlu zdravotnícku pomoc. A veru, že dobrá kondícia sa mi v práci niekedy aj zíde. Keď pri výjazde musíte vybehúť na šieste poschodie, alebo máte nejaký zásah v lese."

Často sa ho pýtajú, dokedy ešte bude tie maratóny behať. "Ja im na to, dokedy budem stačiť. Pokiaľ fungujem, žijem, tak aj behám. Nad ďalšími cieľmi nerozmýšľam. Mojou prvou métou bolo zabehnúť maratón pod tri hodiny, potom pod 2:50, a už som si myslel, že na viac nemám. A dostal som sa aj pod 2:40. Viem, že v tomto veku to už ďalej nejde, ale dá sa udržať na dobrej úrovni. Teraz je mojím cieľom skôr to, aby som si raz mohol povedať, že som bežal maratón na každom kontinente. Už mi chýba len Ázia, Austrália a Afrika...," smeje sa maratónsky jubilant.

Bohuš MATIA

Autor: Režisér režíruje aj účinkuje

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári