Atletickému trénerovi Radoslavovi Dubovskému sa predstavy s ktorými cestoval do Japonska dokonale splnili

Zo životne dôležitej miestnôstky sa vykľul kokpit formuly jeden

Hoci je dnes Japonsko pre našinca oveľa dostupnejšie ako v nedávnej minulosti, stále preň bude tak trochu iným svetom. Krajinou plnou tradícií, zvykov, ľudí s mentalitou len málo podobnou tej našej, európskej. I keď krajinou náchylnou mnohému cudziemu rýchlo sa prispôsobiť. Čosi viac ako dva týždne, čo mal počas ľahkoatletických majstrovstiev sveta tréner Radoslav Dubovský so svojimi skokanskými dvojičkami Danou a Janou Velďákovými, boli na jej spoznanie príliš málo. Ale aj to málo vraj stálo za to.

Nebola to jeho prvá návšteva v Ázii, s dievčatami si predtým odskočil do Číny i do Kórey, ale Japonsko malo v jeho cestovnom denníku premiéru. "Moja predstava bola asi taká, že na každom kroku stretnem úslužných, ochotných a vzdelaných ľudí žijúcich v modernom, pretechnizovanom svete. To sa mi v podstate aj potvrdilo. Nestretol som azda človeka, ktorý by nemal v ruke mobil a netelefonoval, nevidel som auto v ktorom by nebolo navigačné zariadenie, nenašiel som ulicu, kde by nebola nejaká herňa s hracími automatmi. No nešlo o žiaden hazard, ale o všelijaké hry, zábavu. Hrali mladí i starí, všetko jedno, všade bolo plno," zhrnul Radoslav Dubovský pár čŕt charakterizujúcich dnešného Japonca.

A tí ľudia mu pritom pripadali veľmi jednoduchí, prirodzení, márne by hľadal nejakú, čo i len najmenšiu podobnosť v správaní s Európanom či Američanom. "Mal som pocit, že by pre vás boli ochotní urobiť čokoľvek. A všetci sa furt klaňajú, bez rozdielu kto má aké spoločenské postavenie. Aj ich atletická hviezda, kladivár Murofuši, keď bol potom u nás, v Dubnici, mal takú tendenciu, ukláňať sa pred každým koho stretol."

Pre miestnych boli exoti

Centrom atletického sveta bola na prelome augusta a septembra päťmiliónová Osaka, mesto na ostrove Honšú, ale slovenská výprava postavila svoj tréningový tábor šesť dní pred začiatkom šampionátu o čosi južnejšie, v meste Kochi, na ostrove Šikoku. "Kochi má asi 350-tisíc obyvateľov a letecky je to z Osaky asi pol hodina cesty. V porovnaní s Osakou je Kochi iba mestečko, ale myslím si, že tam sme zažili skutočné Japonsko. Bol to celkom iný svet ako v modernej betónovej džungli zvanej Osaka."

Kochi je v podstate japonský vidiek. "Leží v takom údolíčku, celé je obklopené zeleňou, je to kraj, kde ešte nie sú zvyknutí na zahraničných turistov. Bieli ľudia, ako my, boli pre nich doslova exoti." Ktorých si treba náležite uctiť. "Miestni si na slovenskom veľvyslanectve v Tokiu zistili aké sú naše zvyky, a deťom dali nakresliť nápisy v slovenčine. Takže, keď sme prišli na ubytovňu, ktorá bola priamo v útrobách štadióna, mohli sme sa podľa nich orientovať, bolo tam po slovensky napísané kde je vchod, výťah, či prvé poschodie, v sprchách mala dokonca každá nádobka slovenský nápis - toto je šampón, toto kondicionér, toto zas mydlo. Na podlhovastých umelohmotných kvetináčoch nás vítali nápisy: Welcome to Kochi, Slovakia! Vitajte na Kochi! V angličtine i slovenčine. Steny boli vyzdobené kresbami detí s atletickou tematikou, všade naše vlajky. Ešte aj kuchárky školili na slovenskú kuchyňu, lebo, pravdu povediac, veľa ich vecí by sme asi nezjedli." Toľká úctivosť, až to bolo cudzincom niekedy nepríjemné...

Napríklad počas tréningov na štadióne, kde určili ľudí, ktorí sa budú o všetko starať. Aby aj v tej horúčave mali hostia maximálne pohodlie. "To som ešte nezažil. Keď prídeme doma na tréning, tak si musíme sektor najskôr pripraviť, na začiatku i na konci piesok v doskočisku pohrabať. No tam, len čo som vzal hrable do rúk, hneď boli pri mne dvaja ľudkovia a brali mi ich, že to urobia oni. Nemohol som dokonca ani zmerať pokusy dievčat, aj na to boli oni určení. Ale robili to dobre. Boli tam s nami, v tom strašnom sparne a vlhku, počas celého tréningu. My sme sa aspoň mohli medzi pokusmi utiahnuť pod prístrešok, do tieňa, ale oni, kým sme skákali, museli byť na tom horúcom slnku. Až ich bolo dievčatám ľúto. Janka bola ochotná absolvovať radšej hneď niekoľko skokov za sebou, bez prestávky, len aby sa mohli ísť schovať aj oni. Bol to pre nás doslova šok, ako sa o všetko starali."

Najmä miestna mládež bola celá bez seba, keď ich videla trénovať. "Každý si chcel s vami podať ruku. Podalo vám ju jedno decko a začalo jačať, hneď bolo okolo vás desať ďalších, ktorí sa vás chceli aspoň dotknúť. Ako keby naozaj nikdy predtým nevideli živého Európana. Boli to také trinásť až šestnásťročné deti, najmä dievčatá. Na letisku prišiel ku mne vari pätnásťročný chalan, a keď mi mohol podať ruku, bol z toho doslova hotový. Boli sme atrakciou hlavne pre mladých, starší sa nám ukláňali. Bol to taký balzam na našu psychiku, príjemné chvíle pred ťažkými bojmi, ktoré nás čakali v Osake."

Štadión v Kochi bol na úrovni, aj znalosti miestnych o ľahkej atletike, aj keď bolo zrejmé, že kráľovná športov tam nie je dominantnou pohybovou činnosťou. "Podľa toho čo som videl, japonským národným športom je jednoznačne bejzbal. Pod oknami sme mali dve bejzbalové ihriská, jedno trávnaté a druhé škvarové. Od rána do večera na nich družstvá kmitali, v jednom rytme, ako na vojne, všetci rovnaké čiapky, rovnaké oblečenie." Rušno bolo aj na neďalekom cyklistickom ováli určenom na dráhovú disciplínu zvanú keirin.

S miestnymi sa lúčilo ťažko. Možno aj preto, že rozlúčka prebiehala v duchu tamojších zvyklostí. "Pohostili nás čajom, čo je japonskou tradíciou. Najhoršie však bolo, že ten čaj veľa ľudí nedokázalo vypiť. Mal sýtu zelenú farbu, ako špenát, a bol aj taký hustý, spenený, akoby to bola posekaná tráva zaliata teplou vodou. Aj to chutilo ako tráva. Keby sa dal preglgnúť naraz, bolo by to v poriadku, ale v tej miske ho bolo celkom dosť, aspoň na štyri-päť glgov. Ja som to ešte ako tak zvládol, aj keď mi nebolo všetko jedno, ale otec Libora Charfreitaga, také stotridsať kilové chlapisko, s tým mal velikánske problémy, nedokázal tú misku vypiť ani na trikrát. Hostitelia sa na tom nesmierne zabávali. Ten čaj mal asi niečo v sebe, lebo väčšina z nás mala nepokojnú noc, niekto nemohol vôbec spať, iného bolelo brucho."

A vraj ani to saké nestojí za veľa. "Jednoducho, hnusné. Pre mňa to má nedefinovateľnú chuť. Naši priatelia z Kochi nás ním počastovali, keď nás prišli navštíviť počas svetového šampionátu do Osaky. Piť sa to nedalo, tak sme Liborovu medailu zapili radšej klasickým európskym alkoholom."

Bicykle a miniatúrne autíčka

Z Kochi je do Osaky, na japonské pomery, čo by kameňom dohodil, ale je to celkom iný svet. "Ako vravím, betónová džungľa. Dom na dome, veľký vedľa malého, postavené bez ladu a skladu, väčšinou také škatule. Okrem jedného parku v meste nenájdete jediný strom." Zato bicyklov a áut je tam neúrekom. "Všelijaké značky. Ale mne tie autá pripadali také zrazené a zúžené, malé a nízke, no proste, hrozné tvary. Nemalo to nič spoločné so športovými typmi a peknými tvarmi." Hlavne, že to auto nezabralo veľa miesta, lebo na parkovanie máte v Osake vskutku len pár centimetrov. "Tie parkoviská boli úžasné, štvorposchodové stavby, ako skladačka z lega. Dole je kruhová plocha, ako u nás vo vlakových depách, s autom sa na ňu postavíte a o všetko sa už postará automatika. Zdvihne vám ho na niektoré z poschodí, a odsunie na stranu, kde je ešte miesto. Zaujímavé môže byť, ako sa to auto opäť dostane dole, keď je ´parkovací dom´ plný."

Kam sa však miniatúrne autíčka hrabú na rokmi osvedčený dopravný prostriedok - bicykel. "Tých je tam spústa. Väčšinou staré, ja im vravím ukrajinské typy, vidieť niekoho na modernom, horskom bicykli je takmer zázrak. Aj preto asi parkujú vonku, opreté sú kade-tade, kto by ich kradol? Na každom rohu, pred každým obchodným centrom sú turnikety, a človek, ktorý je na to určený, ho vám tam odloží. Ale videl som, že niekde sa za parkovanie bicyklov aj platí." Chodec a cyklista zdieľajú spoločný chodník. "No neviem, či tam vôbec niekto chodí pešo. Stále som mal pocit, že do mňa vrazí nejaký cyklista. Asi preto, že jazdia po opačnej strane, ako autá. Chodec to má veru ťažké."

Zem pod Osakou je prešpikovaná nekonečnými trasami metra, hojne sú využívané aj klasické mestské vlaky. "Vždy sme ich videli úplne narvané. Ešte aj o deviatej večer, keď sme sa vracali z tréningu, kopa ľudí odchádzala po práci z centra domov, lebo oni asi robia furt."

Na každom kroku automatika, technické vymoženosti uľahčujúce život miestnym i cudzincom. Pravda, ak pri pohľade na japonské hieroglify pochopíte návod na použitie. "Tie ich znaky sa, jednoducho, nedajú naučiť, všetky mi pripadajú rovnaké. Každému z nás dali kartičku, kde bolo napísané naše meno. Dva znaky, vraj: Rado. Ale či ju otočím tak, alebo opačne, stále neviem, z ktorej strany to mám čítať."

Niekde bolo doslova nutné navigovať hosťa latinkou, alebo aspoň nakresliť ´polopatistické´ obrázky. "Trebárs na záchode. Keď si to plnoautomatické zariadenie môj spolubývajúci kolega Pavel Slouka na hoteli vyskúšal, nazval ho ´Formula 1´. To preto, že na všetko boli tlačítka. Čo na čo slúži ste vedeli, alebo aspoň tušili, podľa obrázkov. Do detailov nebudem zachádzať, aby som nebol perverzný, ale vyskúšal som všetko. Bol to naozaj zážitok. Na deklíku bol celý ovládací mechanizmus. Našiel som aj obchod s elektronikou, kde mali vari tridsať druhov záchodových dosiek s ovládaním. Veru, keby som nešiel domov taký nabalený, tak by som si jednu určite kúpil, vedel by som si ju prispôsobiť na naše podmienky. Pre Japoncov to nie je žiadna novinka, pretože také záchody tam majú všade. Ale videl som aj stúpacie, bulharské, kde vám tlačítka netreba. Zbytočne som však nohy posilňovať nechcel..."

Pri opačnej činnosti, teda prijímaní potravy, sa ani Japoncom ešte žiadna automatika neosvedčila. Práve naopak, na vloženie pokrmu do úst stále slúžia jednoduché drevené paličky. "Ale ja som to neskúšal, chcel som sa totiž najesť." Požiadate o príbor, hneď vám ho ochotne prinesú. "Stačí povedať ´arigató´. Slovíčko ´ďakujem´, a úklon, to bolo jediné, čo som sa v Japonsku naučil." A ´sayonara - dovidenia´, lebo Radoslav Dubovský by sa tam ešte niekedy rád vrátil.

Bohuš MATIA

Autor: Režisér režíruje aj účinkuje

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári