Prvé zmienky o Židoch v Košiciach sa datujú na koniec 15.storočia. V roku 1526 ich tu mohlo žiť okolo 500
Rada mesta vydala nariadenie, ktoré tu zakazovalo Židom nocovať
12. septembra skončil starý rok, ktorý sa volá Roš hašána (hebr. Hlava roka), ale hovorí sa mu aj ako Sviatok trúbenia, a o deň neskôr sa začal rok 5768. Aspoň je to tak podľa židovského kalendára. Aj v košickej synagóge na Puškinovej ulici sa v ten deň zišli Židia, aby oslávili svoj nový rok. Povieme si teda teraz niečo o židovskom kalendári aj o košických Židoch.
Roky Židia počítajú od stvorenia sveta, teda od 7. októbra 3761. p.n.l. Ich kalendár je preto zaujímavý, lebo je luno-solárny, čo znamená, že jeho základom je pohyb Mesiaca, ale ho upravujú, berúc do úvahy pohyb Slnka. Jeden mesiac má takto 29 - 30 dní, čo dáva ročne len 354 dní (29,5 x 12), pričom rok má 365,25 dní. My za štyri roky preto pridávame jeden deň k februáru. Židovský kalendár to rieši tak, že občas pridáva ešte jeden mesiac. V týchto prípadoch má prestupný rok 13 mesiacov, čiže dva mesiace Ádár, pričom za pravý mesiac sa počíta druhý Ádár. To znamená, že sviatky pripadajúce na tento mesiac sa slávia v druhom mesiaci. Prvým mesiacom roka je Tišrí a neoslavuje sa len prvý, ale aj druhý deň, lebo podľa ich viery za prvých 10 dní roka Boh rozhoduje o tom, koho zapíše do Knihy života. Takže sú to dni sebaspytovania, kto ako dodržiaval predpisy náboženstva. Ranné služby božie sa začínajú modlitbami, ktorých témou je pokanie.
O tom, kedy sa objavili prví Židia v našom meste, sú len neúplné údaje. V roku 1484 Mandl Jud vystavuje potvrdenie, že od ctihodného a múdreho panstva magistrátu a mesta Košíc obdržal 50 uhorských zlatiek. O osem rokov neskôr do Košíc prichádza prvá duchovná komunita (muselo ich byť aspoň 10, aby mohli slúžiť bohoslužby) na čele s Jakobom Mendelom. Bol razičom mincí a kráľ Matej I. ho ustanovil za berného kontrolóra.
Predpokladá sa, že pred bitkou pri Moháči (1526) mohlo žiť v našom meste asi 500 Židov. Ľudovit II. vymenoval Izáka za vedúceho košického mincového úradu. Sú zprávy aj o židovských lekároch. Dvorný lekár poľského kráľa Žigmunda III. Eleazárus liečil v roku 1606 v Košiciach sedmohradského knižaťa Bocskaiho, ale mu pomôcť nevedel, veď ešte v tom roku zomrel. O 10 rokov neskôr sa v Košiciach zdržiaval dvorný lekár sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena - Riberial. Potom medzi rokmi 1665 - 1765 nemáme o Židoch v našom meste zprávy. Ale museli tu občas prebývať, lebo 1. marca 1765 vydáva Rada mesta nariadenie, že Židia nesmú nocovať v meste. Meirovi Israelovi ale umožnili, aby sa usadil na predmestí.
Jozef II. v roku 1790 okrem iného nariaďuje pre Židov povinné užívanie priezviska. A nakoľko panovník chcel svoju mocnosť zgermanizovať, Židia si zvolili väčšinou nemecké mená. Veľa z nich sa odvodzuje od farieb: Schwarz (Čierny), Weiss (biely), Roth (červený), Blau (modrý), Braun (Hnedý). Tí, čo mali viac peňazí, zaobstarali si krajšie mená. V tej dobe sa zdali takými napr. Grünwald (zelený les), Schönherz (pekné srdce), Rosenthal (Ružové údolie), či Weinwurm (Vínový červík, v prenesenom význame dieťa). V roku 1814 na Zvonárskej ulici, ktorá bola postavená vedľa múru mesta, pani Roth viedla kóšer jedáleň. Tu sa podávali jedlá, ktoré boli vyberané a pripravované podľa židovských náboženských predpisov. Veď väčšina z nás vie, že Židia majú napr. zakázané jesť bravčové mäso a ani krv nesmú konzumovať. O tri roky neskôr z 11 963 obyvateľov mesta sú 6 Židia, v roku 1833 je ich štyrikrát viac.
8. mája 1840 sa v Habsburskej monarchii povoľuje Židom nastálo obývať kráľovské mestá, ale do banských miest ešte nemôžu; a vtedy sa zriaďuje prvá židovská modlitebňa práve na Zvonárskej ulici. Mesto sa síce bránilo prisťahovaniu Židov tým, že Košice sú vraj banským mestom, ale nepochodili. O štyri roky sa na Tatranskej ulici zriadil prvý židovský cintorín a v súvislosti s týmto sa zakladá Chevra kadiša (sväté pohrebné bratstvo, ktoré sa stará nielen o pohreby, ale aj o prestárlych a chorých).
V rokoch meruôsmych sa košickí Židia zúčastnili revolúcie a boja za slobodu. Koncom tohto obdobia segedínsky parlament ich zrovňoprávnil (28.7.1849), ale po porážke revolúcie bol tento zákon odvolaný. Za ich jednoznačné prokossuthovské politické vystúpenie sú kolektívne potrestaní vysokou peňažnou pokutou, ktorú neskôr panovník František Jozef I. poukázal na konto základiny židovských škôl. Okolo roku 1850, keď sa počet košických Židov pohybuje okolo 500, sa vybuduje mikve (rituálny kúpeľ) a byt rabína. Od roku 1852 mohol byť členom Košickej priemyselnej a obchodnej komory (Kassai Ipari és Kereskedelmi Kamara) aj Žid. V roku 1866 začali vychádzať prvé židovské noviny v meste v nemčine, v jiddiši a maďarčine, ako Der Jude [Žid], Schomer Jisrael [Strážca Izraela] a Zsidó Ujság [Židovské noviny]. A 12. apríla 1867 si vysvätili neologickú synagógu na vtedajšej Rákócziho okružnej (dnes Moyzesova), ktorá už dnes neexistuje.
Po rakúsko - uhorskom vyrovnaní, keď Uhorsko konečne znovu dostalo vlastnú vládu, aj Židia sa emancipovali, teda zrovnoprávnili ich (zákonný čl. č. 17 z 22-23. decembra 1867). Pre porovnanie uveďme, že len po nás nasledujú ďaľšie európske krajiny: Nemecko (1869), Švajčiarsko (1874), Španielsko (1876), Portugalsko (1910), Rusko (1917) a Rumunsko (1918).
V roku 1858 Dr. Knopfler založil židovskú právnu kanceláriu, Manó Kulka z poverenia bratov Kohnovcov prvú likérku, ktorú neskôr prevzal Hugó Schönherz. (Z jeho syna Zoltána sa stal komunista, ktorý bol počas 2. svetovej vojny popravený. Jeho otec zdesene sledoval synovu politickú orientáciu a nikdy nepochopil, ako mohol v slušnej občianskej rodine rodine vyrásť takýto syn.)
V roku 1865 sa rabíni zišli Michalovciach pod vedením Hillela Lichtensteina zo Szikszó, kde sa rozhodlo o tom, že ortodoxní Židia sa oddelia od neortodoxných. V deviatich bodoch kodifikovali svoje požiadavky: bolo zakázané používať iný liturgický jazyk ako jiddiš. Je zakázané sa modliť v synagóge, kde almemor (ohraničene miesto, kde sa číta Tóra) nie je v strede. Synagóga nesmie mať vežu. Ženy musia byť v synagóge oddelené mrežami. V synagóge je zakázané vypočuť si spevokol. Do takejto synagógy je zakázané vstúpiť a je to väčší hriech, ako vstúpiť do pohanského kostola. Je zakázané vykonávať v synagóge svadobný obrad (ten sa totiž u ortodoxných koná na voľnom priestranstve) a nakoniec rozhodli o tom, že staré zvyklosti je zakázané akýmkoľvek spôsobom meniť. Oficiálne sa ortodoxní vyčlenili o šesť rokov neskôr.
V roku 1868 na nariadenie panovíka sa v Budíne zišiel Židovský kongres, ktorý mal riešiť otázky späté s ich náboženským životom. Rabíni neboli pozvaní. Na kongrese nedošlo k dohode, ale Židia sa rozdelili na ortodoxných, teda tých, ktorí neboli ochotní modernizovať, resp. liberalizovať svoje náboženstvo a tých, ktorí sa o to zasadili. Tí poslední sa spočiatku volali kongresoví, a spojac sa s opozíciou, ktorá sa vytvorila vo vnútri ortodoxných náboženských spoločenstiev zvaných status quo ante - môžeme podľa ich názvu charakterizovať ako protivníkov doterajšieho stavu - vytvorili neologický smer.
Ortodoxný náboženský svet, ako sme to už napísali, je príliš regulovaný, takže nebolo nikdy ľahké predpisy viery splniť. Tento život predpísal ktoré jedlá je možné konzumovať, ktoré zvieratá sú nečisté, až po takú intimitu, aká sexuálna poloha je jedine prijateľná. A ešte je tu najväčší sviatok, sobota (tá trvá od piatku večera, "keď výjde prvá hviezda" do soboty večera), keď sú predpisy ešte rigoróznejšie a Žid sa musí vystríhať aj tej najmenšej fyzickej práci. Ani vypínača sa nesmie dotknúť. To sa potom riešilo tak, že požiadali na takéto služby Nežidov, čiže gójov, čo však podľa Tóry taktiež nie je prípustné. Ale tak to bolo so zapálením ohňa, či aj s inou činnosťou, lebo ináč sa to nedalo v každodennom živote vyriešiť.
V roku 1893 vzniklo Židovské kasino (Zsidó Kaszinó) a okolo roku 1900 sa nasťahovali do svojej budovy na Bercsényiho (dnes Rooseveltovej) ulici, kde neskôr pôsobilo Bábkové divadlo. Okolo roku 1910 podiel židovských obyvateľov bol okolo 15 percent (6 700).
Za 1. svetovej vojny padlo na frontách vyše 100 Židov z Košíc, mnohí získali vysoké vojenské vyznamenania.
Po vzniku prvej Československej republiky bola zavedená židovská národnosť, čo bolo nóvum. Do tej doby sa pojem Žid vnímal skôr ako náboženstvo.
(pokračovanie o týždeň)
Tohto roku uplynulo 80 rokov od inštalácie kostola sv. Michala Archaniela za Východoslovenským múzeom
Karbolínový roztok narobil viac škody, ako úžitku
Za Východoslovenským múzeom nájdete miniskanzem. Jeho súčasťou je drevený grecko-katolícky kostol Sv. Michala Archanjela z Kožuchoviec. Táto dedina leží pri Stropkove a má len okolo 70 obyvateľov. Pôvodne chceli kostolík zbúrať, ale nakoniec ho práve pred 80 rokmi, teda v roku 1927, previezli do Košíc. Takto ho zachránil vtedajší riaditeľ múzea Dr. Josef Polák.
Obec Kožuchovce vznikla na konci 16. storočia, keď oblasť osídlili Rusíni. Prvýkrát ju spomínajú v roku 1618. Patrila ku makovickému panstvu. Od Rákócziovcov ju získali sobášom Aspremontovci. V roku 1910 mala len 70 rusínskych obyvateľov.
Tak ako je zvykom, pred rozobratím reštaurátori kostolík zdokumentovali. Očíslovali, odfotografovali a zakreslili tak, aby sa potom dal znovu postaviť. Povozmi ho odviezli do Ladomírovej a odtiaľ nákladnými autami za osem hodín - na dnešné miesto, na pripravený kamenný sokel. Z priestorových dôvodov ho však nemohli liturgicky správne orientovať tak, ako tomu bolo na pôvodnom mieste: východo - západným smerom. Oltár má byť totiž vždy na východnej strane. Teraz je orientovaný severo - južne. Samozrejme, keď ho skladali, zničené či opotrebované časti vymenili, ako napr. šindle na streche.
Kostol bol postavený v roku 1741 a teda pochádza z obdobia baroka. Má tri vežičky s cibuľovitým ukončením a skladá sa z troch miestností. Trojdielnosť tohto typu kostolíkov je ich hlavným znakom. V prvej, menšej časti je svätina pre oltár a kňaza, stredná je loďou pre mužov a posledná miestnosť slúžila pre ženy. V prvých dvoch častiach sa vysluhovali obrady.
V roku 1875 neznámy ľudový umelec vyzdobil interiér kostolíka množstvom nástenných malieb so starozákonnou i novozákonnou tematikou. Najviac ich umiestnil do lode.
Kostol slávnostne otvorili v rámci národopisných osláv 12. augusta 1928 a návštevníci sa mohli aj zvnútra pokochať v obrazoch a maľbách. V roku 1963 ho zapísali do štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok. Začiatkom 70. rokov minulého storočia však došlo k pohrome. Vtedy kostol rozobrali a napustili ho karbolínovým roztokom, čím chceli dosiahnúť, aby sa zvýšila odolnosť dreva voči črevotočom, hubám a práchniveniu. Žiaľ, išlo o nepreverenú technológiu, čo sa čoskoro prejavilo. Nástenné maľby začali tmavnúť, a čo je horšie, začali opadávať. A to ešte nestačilo. Zistilo sa, že karbolin je karcinogénny, teda človek môže v styku s ním dostať rakovinu. Do kostolíka sa teda ešte dlho nedostaneme. To, čo sa podarilo zachrániť, sa dá vidieť v expozícii Východoslovenského múzea v budove Divízie. Je potrebné nájsť technológiu, ktorá spôsobenú škodu bude schopná nielen eliminovať, ale bude možné interiér obnoviť v pôvodnej kráse tak, ako ju môžete vidieť zatiaľ len na fotografiách.
Záverom chceme pripomenúť, že tak na internete, ako aj v mnohých publikáciách sa nesprávne uvádza, že kostol je vysvetený Sv. Mikulášovi, ale v Súpise pamiatok na Slovensku II. (1968) sa jednoznačne uvádza, že je to kostol sv. Michala archanjela.
Stranu pripravil Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
