Debutovala novelou "Chcem len tvoje dobro", ktorú pokrstila v deň svojich 33. narodenín. Za tú získala ocenenie Debut roka a prezentovala ju i v USA. Aj ostatné knihy rodenej Košičanky Petry Nagyovej-Džerengovej si veľmi rýchlo získali priazeň čitateľov a patria medzi najúspešnejšie tituly na Slovensku. Na vianočnom trhu by mala byť už aj jej štvrtá kniha, ktorá sa volá "Nepýtaj sa, kde som".
Hoci v zásuvke máte aj triler a horor, čitatelia vás zatiaľ poznajú ako autorku románov pre ženy. Prečo?
- Jednak by autor nemal skákať zo žánru na žáner a zatiaľ je pre mňa ako manželku, matku a priateľku najjednoduchšie písať o tom, čo ma ako ženu prirodzene zaujíma - o vzťahoch.
Vaše knihy sú o malých ľudských tragédiách, ale i o domácom násilí.
- Rada píšem silné príbehy. Sama rada čítam knihy, ktoré majú na mňa silný emočný dopad. Keď som napísala túto knihu, pár mojich známych sa mi priznalo, že má skúsenosť s násilím. Bola som v šoku, pretože toho chlapa poznám 30 rokov a nikdy by som to naňho nepovedala.
Boli ste inšpirovaná príbehmi svojich známych, alebo sa vám zdôverili až po prečítaní knihy?
- Pri písaní som nečerpala zo skúsenosti žiadnej svojej kamarátky, ale kedysi som písala scenáre do televíznej talkshow. Tam som si tiež vyberala hraničné témy - smrť dieťaťa, násilie, osamelí rodičia, veľa detí... Vtedy som stretla viac žien, ktoré nevedeli nájsť východisko zo svojej situácie. Preto ma to vždy, keď v médiách ľudia hovoria, že týraná žena si za to môže sama, pretože by mohla odísť, veľmi mrzí. Myslím si totiž, že ten problém je omnoho komplexnejší a riešenie nie je také jednoduché.
Keď píšete o týranej žene, neprenášate si jej bôle aj do súkromného života?
- Keď píšem, úplne sa do svojej hrdinky vžijem, pretože mám pocit, že sa mi tak píše ľahšie a je to aj uveriteľnejšie. Vtedy sa s ňou chvejem, plačem s ňou. Ale v okamihu, ako zaklapnem notebook, som mimo a žijem si svoj vlastný život.
Nerobí vám problém vžiť sa do takých rozličných charakterov, ktoré vytvárate?
- Ani nie. Myslím, že vlastnosť, vedieť sa vžiť do pocitov iných, je mi daná. Nemám problém vcítiť sa aj do pocitov odo mňa diametrálne odlišných ľudí. Moje hrdinky sú väčšinou chudery vychované v prostredí, ktoré spôsobilo, že sa v dospelosti nevedia presadiť a trpia. Ja som pritom vyrastala v úplne iných podmienkach.
S akými ambíciami sa púšťate do písania kníh? Chcete čitateľkám skrz svoje knihy niečo povedať?
- Myslím si, že tak, ako každý autor, aj ja sa snažím prepašovať k nim nejaký odkaz, svoj názor. Poznám ženu, ktorej moja kniha pomohla ukončiť 20-ročné fyzické trápenie, o ktorom som ani netušila, hoci som jej muža poznala.
Je to radosť, alebo aj pocit zodpovednosti?
- Pocit zodpovednosti i šok, pretože som to nepísala s tým zámerom. No tie ženy sa v tom nájdu a v konečnom dôsledku je každá zodpovedná za svoj život. Tak dúfam, že keď sa tak rozhodla, vedela, čo robí.
Okrem slovenského trhu ste sa "prepracovali" už aj na český. Teší vás to?
- Ja tam len začínam a začiatky sú veľmi ťažké. Ale, samozrejme, veľmi ma to teší, pretože človek je tvor, ktorý chce stále viac. Keď som si 8 rokov písala do zásuvky a odrazu sa mi ozvalo jedno vydavateľstvo, že vezme môj rukopis, skákala som od radosti. Ale už o pár minút vo mne hlodala myšlienka, čo keby o moje diela prejavil záujem aj Ikar, ktorý je predsa len väčšie, medzinárodné vydavateľstvo. A myslela som si, že mi to bude stačiť. No z mojej knihy sa predalo 23-tisíc kusov a zrazu som si povedala - a čo ďalej? Nie je Slovensko predsa len primalé? (Smiech) Mojím snom je zarezonovať ešte aj v Maďarsku a Poľsku.
Vraj by ste chceli napísať aj knihu pre deti.
- S mojimi deťmi máme rituál - každý večer si hodinu čítame. Keď za sebou v detskej zavrieme dvere, ja si dám pohár vínka alebo horúci čaj, oni sa usalašia a ja im recitujem, je to úžasná chvíľa. Veľmi ma baví pozorovať, ako sa v ich tvárach zračia emócie, ako sa usmievajú do vzduchoprázdna, alebo skrývajú slzičky. Zaujímavé pritom je, že im čítam knihy, ktoré som ako dieťa čítala ja. Keď vidíte, že kniha napísaná pred 80 rokmi je stále platná, to je pre mňa umenie. A napísať takúto detskú knihu je môj veľký sen.
Máte už niečo konkrétne?
- Nie. V podvedomí sa mi niečo kvasí, no zatiaľ sa venujem svojej ďalšej knihe, mám pravidelný stĺpček v novinách, množstvo práce okolo detí, domácnosti a predtým chcem ešte spísať rodinnú kroniku. Chcem vyspovedať všetkých rodinných príslušníkov, ktorí ešte žijú, aby som deťom zapísala zážitky, pofotila im miesta hlavne tu na východe, pretože moji rodičia sa už presťahovali do Bratislavy, a tak sa sem dostanem zriedka.
Ako vznikol nápad vytvoriť rodinnú kroniku?
- Vždy ma fascinovala história. Keď som bola mladá, stále som od svojej prababičky čosi vyzvedala a chodila domov s historkami, ktoré nepoznala ani moja mama. A raz som si uvedomila, že mnoho detí ani nevie, čo robili ich starí rodičia, alebo dokonca rodičia predtým, ako sa narodili. To je škoda, lebo človek by mal poznať svoju históriu. Bez nej totiž niet budúcnosti. Chcem im teda vytvoriť kroniku na pamiatku, aby vedeli, kde sú ich korene. Nejaká tradícia by v rodine mala byť.
Profil
n Petra Nagyová-Džerengová sa narodila 3. 3. 1972 v Košiciach.
n Vyštudovala Ekonomickú univerzitu, žije v Bratislave.
n Pracovala ako letuška, moderátorka a redaktorka Slovenskej televízie.
n Na svojom konte má doposiaľ tri knihy - "Chcem len tvoje dobro", "Za to mi zaplatíš" a "Pozri sa na seba".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
