ZUZANA PANCISYNOVÁ, zuzana.pancisynovakorzar.sk
Pre Petra Pana na korčuliach bolo divadlo na ľade snom
Šou Holiday on Ice videlo doteraz vyše tristo miliónov divákov. Ako jediná šou "zo západu" dostala povolenie účinkovať vo vtedajšom socialistickom bloku. Vo svojom repertoári má viacero ľadových programov pre deti aj dospelých, z ktorých najsúčasnejší je rozprávkový príbeh Petra Pana. Ten uvidíte v košickej premiére vďaka Agentúre Ges už 29. novembra o 19.00 hod. v Steel Aréne. Hlavného hrdinu stvárni francúzsky krasokorčuliar Julien Bouchard, s ktorým sme sa porozprávali nielen o jeho kariére.
Prišli ste z Južnej Ameriky na jeden deň na Slovensko. Čo ste za ten čas stihli?
- Spolu s organizátormi sme navštívili handicapované a ťažko choré deti. Venovali sme im niekoľko lístkov na rozprávku Peter Pan na ľade. Chceme tým vyjadriť, že to nie je iba šou komerčného charakteru, ale snažíme sa, aby mala aj solidárny charakter. Potom som chvíľu učil vaše nádejné talenty v Steel Aréne, ktoré si mohli prísť zakorčuľovať.
Ako dlho už fungujete v Holiday on ice?
- Je to už šesť rokov.
Teraz stvárnite hlavnú postavu v rozprávkovom príbehu Peter Pan. Ako sa v nej cítite?
- Bude na úplne inej kvalitatívnej úrovni ako to, čo som robil kedysi. Choreografom je svetový šampión Robin Cousins. Uvidíte špeciálne efekty, veľmi kvalitných krasokorčuliarov, krásne kostýmy, pekný príbeh a v neposlednom rade dúfame, že táto šou stmelí rodiny, ktoré sa na ňu prídu pozrieť.
Prečo ste sa dali na korčuľovanie v tejto forme?
- Odmalička som bol šoumena. Vždy ma ťahalo robiť šou, predvádzať sa. Hneď ako som stúpil na ľad, som vedel, že sa budem uberať týmto smerom. Fascinovalo ma aj krasokorčuľovanie, ale potom som sa uistil, že práve divadelný charakter ľadovej revue je pre mňa to pravé.
Čo vás na tom baví najviac?
- Vášeň a pocit, keď sa ocitnete zoči voči divákovi a vidíte reakciu. Je to jedinečné. Robí ma to šťastným a verím, že aj publikum. Okrem toho, môžem sa nie len korčuľovať, ale aj hrať divadlo.
Fascinuje vás podobne aj iný šport?
- Kedysi som sa viac menej profesionálne venoval tenisu, čo bolo čosi diametrálne odlišné. Jedného dňa nás však zo školy zobrali vyskúšať si krasokorčuľovanie. Všetci boli viac na zemi ako na ľade a ja som sa celkom statočne držal. Robil som si kolečká, premával som sa hore dole a šlo mi to. Prišiel som domov a povedal som: Mami, toto chcem robiť, to sa mi páčilo! Takto to začalo a pretrváva dodnes.
Pri tomto druhu zamestnania zrejme neostáva čas na súkromie a vzťahy...
- Je to skutočne náročné. Väčšinou sa vzťahy vytvárajú medzi sebou v kolektíve, pretože nikto iný by zrejme netoleroval to, že ste málo doma a neustále cestujete. Nemôžem od niekoho nezainteresovaného čakať, že pochopí, že budem mesiac, čo mesiac mimo. Ale zase, nie je ani veľmi dobré, keď sú partneri dennodenne spolu v práci aj doma. Momentálne som sám, ale mám len 24 rokov a myslím si, že veci podobného charakteru ešte len prídu.
Vyzeráte optimisticky a veselo. Iste ale boli chvíle, kedy ste mali všetkého dosť a chceli ste s celou krasokorčuliarskou kariérou skončiť...
- Iste, prídu aj také dni. Ale som nekomplikovaná povaha a keď mi je ťažko, držím sa hesla, že niet nad dobré ľudské vzťahy. A ja ich chcem aj prostredníctvom šou vytvárať. Kontakt s ľuďmi a publikom je pre mňa veľmi podstatný. Veď pre nich to všetko robím. Keď sme boli na onkologickom oddelení a pri handicapovaných deťoch, hovoril som, že každý má svoj osud. A ak verí a ide si za svojim cieľom, šťastnú hviezdu nájde. Najdôležitejšie je veriť a mať rád.
Koľko zlomenín ste si už počas kariéry pretrpeli?
- Nebolo ich veľa a najmä, nikdy ma to neodradilo.
Čo považujete za svoj domov, keď neustále cestujete?
- Ľad alebo v hotelovú izbu. (smiech) Ale inak bývam v Lione, mám vlastné bývanie neďaleko rodičov. Chcem im byť nablízku. Ich považujem za ozajstný domov.
Počula som, že ste boli pri prehliadke Košíc zhrozený slovenskou sídliskovou architektúrou.
- Som si vedomý, že každá krajina je iná a má svoju históriu. Bolo tu obdobie komunizmu a odzrkadlilo sa to na architektúre. Ale podobný obraz mám aj o Budapešti. No mestá sa vyvíjajú a modernizujú. Nehovorím to ako negatívnu kritiku, ale ako niečo pre mňa veľmi zaujímavé, vidím, ako ľu
dia žijú.
Ale ženy sú tu pekné, či nie?
- Hlavne sú vysoké! Cítim sa byť veľmi nízky.
Tiež viem, že síce ste mestský typ človeka, ale ku lyžovaniu a následne korčuľovaniu ste pričuchli u svojich starých rodičov, ktorí žili na vidieku. Je to tak?
- Máte veľmi dobré informácie. (smiech) Áno, moji starí rodičia bývali v horách. Chodieval som k nim cez prázdniny. No vôbec nie som dedinský typ. Aj počas tejto tlačovej konferencie som bol vždy v pohybe, potrebujem ruch, život. Faktom však ostáva, že je niekedy dobré ocitnúť sa v lone prírody, kde môžete zrelaxovať a vypnúť.
Ako vidíte svoju budúcnosť?
- Budem sa musieť spojiť s mojou vešticou. Som typ, ktorý žije zo dňa na deň, takže je pre mňa ťažké naplánovať si budúcnosť. Podľa mňa treba žiť prítomnosť. Ale pochopiteľne je budúcnosť spojená s krasokorčuľovaním. Je to nekonečný príbeh. Narodil som sa s tým a budem to robiť dovtedy, dokiaľ budem vládať. Keď nebudem na ľade, budem za oponou.
Takže je možné, že sa stretneme na ľade napríklad keď budete sláviť sedemdesiatku?
- Kto vie. Sú aj také prípady...
PROFIL
Julien Bouchard
Narodil sa 1. apríla 1983, býva vo francúzskom Lyone. Stal sa majstrom Francúzska v krasokorčuľovaní, bol nominovaný na Majstrovstvá sveta. Profesionálnu kariéru začal v roku 2002 vo vystúpeniach Holiday on Ice - Romanza a Hollywood. Okrem ľadu miluje tenis a najmä baseball, pre ktorý je ochotný cestovať aj na kraj sveta.
Autor: knm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
