Keby žil o dve storočia skôr, patrila by mu polovička Tatier
Cestujeme s nimi v MHD, pracujeme, nakupujeme v supermarketoch. Sú nenápadní, obyčajní. Takí ako väčšina, ale predsa iní. Ľudia, ktorým v žilách koluje tzv. modrá krv. Mnoho ľudí o svojom šľachtickom pôvode nevie, ale sú medzi nami aj takí, ktorí majú svojich predkov dokonale preštudovaných. Medzi nich patrí aj 58-ročný Košičan Peter Máriássy.
Keby sa narodil o dve storočia skôr, patrila by jeho rodine polovička Vysokých Tatier, hrad, kaštiele, mnoho obcí a pozemkov. Bol by si užíval výsady urodzeného stavu a bol by nám pánom. Namiesto toho však musel spolu so svojou rodinou pretrpieť príkoria, ktoré bývalej šľachte bohato nadelilo najmä 20.storočie.
"História nášho rodu je preskúmaná do 27 generácií dozadu," začína svoje rozprávanie P. Máriássy. Uhladený distingvovaný pán s výzorom intelektuála alebo vysokoškolského profesora. Neubránime sa myšlienke, že takto nejako sme si dnešného šľachtica predstavovali. Hoci dnes tak vyzerá každý, kto je oblečený do dobre ušitého, ale nenápadného saka a má jemné spôsoby. Rozdiely medzi príslušníkmi bývalej šľachty a dnešnými "obyčajnými" ľuďmi sa rapídne stierajú. Správanie a vyjadrovanie ide vo väčšine prípadov ruka v ruke s výškou dosiahnutého vzdelania a to je v súčasnej dobe prístupné každému.
"Ale rozdiely nie sú zotrené úplne," myslí si P. Máriássy. "To, čo sa kultivuje niekoľko storočí, nemôže byť dobehnuté za niekoľko rokov. Je veľa vzdelaných ľudí, ktorí sa správajú neprístojne a vulgárne. Vzdelanie nedáva automaticky človeku inteligenciu a platí to aj naopak..."
Tisícročná história rodu
Rod Máriássy patrí medzi najstaršie písomne doložený rod Uhorska. Predkovia rodu boli šíritelia kresťanstva, už v roku 1057 postavili na Spiši drevený kostol. Na ochranu hraníc vybudovali strážne veže pri ktorých vznikli kopijnícke osady napr. Abrahámovce, Betlanovce, Hozelec, Gánovce a ďalšie. Vlastnili brzotínsky hrad, ktorý v roku 1573 zrovnali so zemou Turci, gemerský, ktorý prešiel v rokoch 1300 až 1400 do iných šľachtických rúk a markušovský, z ktorého sa dnes zachovali múry siedmich stavieb, tri strechy a dve veže. Okrem hradov rod vlastnil na Spiši 27 obcí, v Gemeri 12 obcí, v Šariši 7 obcí a v Pešťskej stolici 5 obcí. Donačnou listinou v roku 1264 daroval král Béla IV. rodu Máriássy polovicu Vysokých Tatier, do ktorých patril štít Vysoká, Gerlachovský a Slavkovský štít, vrátane priľahlého územia až po rieku Poprad. Toto územie patrilo rodu až do roku 1890.
K rodu Máriássy, konkrétne k vzniku tohto priezviska, sa viaže legenda. Za čias panovania kráľa Béla IV. sa Štajersko, ktoré bolo súčasťou uhorskej ríše, odtrhlo a pripojilo k Česku. Kráľovič Štefan V. napadol české vojská, ale bitka sa nevyvíjala tak ako očakával. Musel sa dať na ústup až pokiaľ neprišiel predok rodu Máriássy - bojovník menom Comes Batyz. "Oddiely mali na zástavách Pannu Máriu. Správa o ich príchode sa bleskovo rozšírila, vojaci kričali - nebojte sa, sú tu máriáši, Boh je s nami- a bitku vyhrali. Od roku 1436, sa začalo používať priezvisko Máriássy v tejto podobe." Dovtedy mali ľudia len krstné mená, preto vypátrať predkov pred týmto obdobím je syzifovská práca.
Sledovanie starých rodových koreňov je veľmi náročné a dopátrať sa k uspokojivému výsledku či úplnému počiatku rodu je nemožné. Listín z ranného stredoveku sa zachovalo veľmi málo, veľa z nich bolo pri požiaroch, alebo tatárskom plienení zničených. A z obdobia pred ranným stredovekom sa cirkevné matriky o ľuďoch neviedli. "Mal som to značne uľahčené, lebo bádaním po stopách predkov sa zaoberali už štyri generácie predo mnou. V roku 1741 sa príslušníci rodu dohodli, že zozbierajú všetky listiny týkajúce sa rodu." V putovaní po stopách predkov pokračoval P. Máriássy hľadaním ženskej rodovej línie, ktorá sa v starých rodokmeňoch neuvádzala.
Hľadal aj v cirkevných matrikách. "Štátne matričné záznamy existujú len od roku 1863, cirkevné sú staršie. V mojom pátraní mi veľmi pomohla bývalá kolegyňa, vyštudovaná archívnička." Z levočského archívu si požičal mikrofilmy matrík a z knižnici UPJŠ čítačku, potrebnú na ich rozlúštenie. Tak objavoval starobylé rodinné súvislosti a nachádzal mnoho zaujímavých vecí... "Najviac ma prekvapil fakt, že jeden náš predok mal až 18 detí. I keď - s dvoma ženami."
Ako prišli o majetky
V živote nie je nič isté. Mnoho faktov z histórie svedčí o tom, že ani bohatí ľudia si peniazmi nemôžu zabezpečiť doživotnú istotu. Stačí zmena režimu a človek môže prísť v sekunde o všetko. Šľachta prišla o časť majetkov v roku 1918, keď im prezident T. G. Masaryk odobral šľachtické tituly i rády a zaviedol pozemkovú reformu. Benešové dekréty v roku 1945 skonfiškovali šľachte nehnuteľný majetok, každá rodina si mohla ponechať iba 50 hektárov pôdy. O tri roky neskôr celý proces dovŕšili komunisti. Zhabali aj posledný zvyšok pôdy a uvrhli ich na okraj spoločnosti. Najväčším previnením šľachty voči režimu bol ich majetok, šľachtický pôvod, maďarská národnosť a vysokoškolské vzdelanie...
"Šľachta sa posudzovala negatívne. O dobrých veciach, ktoré šľachtici pre národ urobili sa mlčalo. Šľachta bola vždy nositeľkou kultúry a vzdelania," tvrdí P. Máriássy. Jeho predkovia boli prvými šľachticmi na Slovensku, ktorí založili vyššiu zemiansku školu v Markušovciach, na ktorej sa učilo aj slovenským nárečím. Prednášal na nej aj Ján Amos Komenský.
O tom, že P. Máriássymu v žilách koluje modrá krv, sa dozvedel už v útlom veku. Rodičia o šľachtickom pôvode však nerozprávali, ale zdôrazňovali, že má byť pyšný na svoj rod, lebo má tisícročnú históriu. "Za socializmu sa o tom ťažko hovorilo. Rodičia sa tomu vyhýbali všade kde mohli. Aj pred nami deťmi," spomína.
Do štyroch rokov P. Máriássy býval s rodičmi a tromi súrodencami v kúrii v Markušovciach. Klala však oči niektorým komunistickým funkcionárom, preto sa sedemčlenná rodina presťahovala do malého, dvojizbového bytu v Poprade. Neskôr sa k nim nasťahovala aj babička z Maďarska. Prežívali veľmi ťažké časy. Komunisti sa bývalej šľachte škodoradostne mstili ako mohli. Jeho otca, právnika z Karlovej univerzity, degradovali na pomocného robotníka. Nikdy nemohol vykonávať vyštudované povolanie. Absolvent práva pracoval v lesnom závode - značil stromy určené na výrub. Neskôr bol zamestnaný ako kolaudátor v Pozemných stavbách.
"Otec bol veľkým optimistom. Napriek všetkému príkoriu, ktoré zažil, bol toho názoru, že všetko na svete má svoj evolučný vývoj. Veril, že vývoj ľudstva bude smerovať k lepšiemu, že sa všetko zmení a naše krivdy sa napravia. V podstate aj mal pravdu. Vedel, že Benešové ´prezidentské´ dekréty sú neplatné, pretože ich vydal v čase, keď nebol prezidentom a veril, že raz sa to preskúma. Veril, že tieto krivdy raz Boh napraví." Mama, ktorá ovládala tri cudzie jazyky, pracovala v záhradníckom podniku. Plela kvetiny. Občas vypomáhala Červenému krížu.
V spoločnosti vládla celková nepriateľská atmosféra namierená proti bývalej aristokracii. Verejnosť jej príslušníkov rada označovala posmešným, dehonestujúcim slovíčkom "buržoázia". Výsmešky, urážky počúvali na každom rohu. Najmä deti v škole. "Ako nás volali, o tom nechcem ani hovoriť, ale bolo to veľmi, veľmi ponižujúce. Veľakrát som sa kvôli tomu so spolužiakmi aj pobil, dokonca som chránil aj staršieho brata," nerád si vybavuje tieto časy.
Komunisti svoje utláčateľské dielo dokonali tým, že šľachtickým deťom neumožnili získať vzdelanie. Brány vysokých a dokonca aj stredných škôl, boli pred nimi neúprosne zavreté. Mala im stačiť základná škola... "Na strednú sme sa však rôznymi okľukami a cestičkami nakoniec predsa len dostali. Ale vyštudovať vysokú sme nemali šancu," hovorí P. Máriássy, ktorý napokon ukončil stavebnú priemyselnú školu v Košiciach. Ani jednému z jeho súrodencov sa na vysokú školu nepodarilo dostať. Najstarší brat si sen o univerzitnom vzdelaní musel splniť až v Amerike, kde vyštudoval prírodné vedy. V súčasnosti je profesorom a doktorom vied na lekárskej fakulte na Floride.
"Modrá krv"
Ako sa žije ľuďom s tzv. modrou krvou? Odlišoval sa život chudobného šľachtica od života bežného človeka? "Evidoval som to, že sme iní. Bolo to vidieť na správaní, kultúre všeobecne. U nás to bolo kultivované. Aj keď sa nám ťažko žilo, peňazí sme veľa nemali, čiže ani oblečenia, naše šatstvo bolo vždy bezchybne vypraté a čisté. Stolovalo sa vždy na čistom bielom obruse, so strieborným príborom, meisenovým porcelánom a brúsenými pohármi. Polievka sa nikdy nepodávala v hrnci, ale v porcelánovej polievkovej mise. Nikdy sa nejedlo z jednej misy. Alebo, spôsob gestikulácie bol u nás menej rozšafný," uvádza P. Máriássy niektoré príklady.
Kultivovanosť pestovaná z generácie na generáciu sa prejavovala v šľachtických rodinách v každej oblasti života. Rodičia viedli deti ku kultúre, hudbe, divadlu, slušnému citlivému správaniu a distingvovaným spôsobom. "Moji rodičia si ´onikali´, ale nie preto, že by sa nemali radi, považovalo sa to za úctivé. Mamička otcovi stále viazala motýlika, hoci sa to nenosilo. Stále musel byť slušne oblečený, napriek tomu, že nezastával žiadne významné funkcie a kamarátil sa s obyčajnými ľuďmi. Otec bol veľmi humánne založený človek, nemal problém stýkať sa s robotníkmi. Dokonca sa naučil po cigánsky. Ovládal aj latinčinu, angličtinu, francúzštinu a nemčinu."
Rodina udržiavala styky väčšinou s ľuďmi so šľachtickým pôvodom. "Stále v živote to tak býva, že rovný rovného si hľadá, že vrana k vrane sadá... Vyberali sme si ľudí, s ktorými sme sa stretávali. Ale neboli to výlučne šľachtické rodiny. Boli to ľudia s podobnými záujmami a štýlom života. Ale to je normálne, veď s druhými by sme si nemohli rozumieť a ani oni s nami." P. Máriássy je dvakrát ženatý. Obe manželky pochádzajú zo šľachtických rodín. "U prvej som to vedel už predtým ako som si ju vzal, ale u druhej som to zistil až neskôr."
Ako vlastne vzniklo označenie urodzeného pôvodu tzv. modrou krvou? "Myslím si, že najpravdepodobnejšia verzia je tá, ktorá hovorí o tom, že výraz vznikol v Španielsku. Tam k bontónu šľachtických žien patrilo nevychádzať na slnko, lebo hnedá farba pokožky sa považovala za neurodzenú. A na neopálenom bielom tele viac vynikali modré žilky," odpovedá P. Máriássy.
Dnes sa šľachtickej rodine Máriássyovej vrátil skonfiškovaný majetok, hoci nie celý a v zdevastovanom stave. Rodina Máriássy je v súčasnosti vlastníkom Markušovského hradu a snaží sa o jeho záchranu. P. Máriássymu sa podarilo získať granty z Ministerstva kultúry SR, ktorým financoval archeologický, umelecko-historický prieskum. Ďalší grant poputuje na na zhotovenie projektu rekonštrukcie hradu. P. Máriássy napísal a vydal geneologickú prácu (rodokmeň) v slovenskom a maďarskom jazyku. Vydal aj brožúru s krátkou históriou rodu určenú pre turistický ruch. V súčasnosti pripravuje ďalšiu o markušovskom hrade, ktorou by túto národnú kultúrnu pamiatku spropagoval.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Slovák v SMK, sila lásky
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
