Slovensko
Starosta má byť otcom svojej obce a nenadháňať vodu na vládny mlyn
Druhý polrok roku 1921 bol v Košiciach bohatý na udalosti. Azda najvýznamnejšou boli komunálne voľby, výsledky sčítania obyvateľov, uskutočneného vo februári, zriadenie prvej kancelárie pre sťažnosti, školenie novozvolených starostov východoslovenských obcí v Košiciach, ktoré bolo vzorovou akciou pre celú ČSR, zavedenie autobusovej prepravy z Košíc do Moldavy, začiatok školského roka v novozriadenom Slovenskom učiteľskom ústave a dodatočné prijímacie skúšky na stredné školy
Výsledky sčítania, kurzy starostov
Veľmi významné a dobre pripravené bolo sčítanie obyvateľov (posledné bolo v r. 1910), v novovytvorenej Československej republike prvé. Počet obyvateľov Košíc bol 46 tisíc 178. Porovnajme s predchádzajúcimi rokmi: v r. 1880 mali Košice 32 tisíc 165 obyvateľov, z nich bolo 3218 príslušníkov armády. V roku 1900 bolo v meste 40 tisíc 400 občanov a v roku 1910 sa ich počet zvýšil na 44 tisíc 200, z nich bolo 15 percent negramotných, podpisujúcich sa tromi krížikmi.
Vo východoslovenských obciach boli zvolení noví starostovia a aby mohli riadiť obec podľa požiadaviek doby, ktorá priniesla veľa zmien a vyžadovala moderný a demokratický spôsob a prístup, museli sa zúčastniť na vzdelávacích kurzoch. Ich usporiadaním bol poverený Okresný osvetový zbor v Košiciach. Starostovia v nich mali získať poznatky o hospodárení v obecnom zriadení, o rozpočte, finančných komisiách, obecných dávkach, veterinárnych opatreniach a prevencii ochorení zvierat. Prvých 32 starostov v priebehu mesiaca absolvovali kurz v štyroch skupinách a ukončili ho záverečnou debatou a slávnostným odovzdaním osvedčení v hoteli Schalkház za účasti zástupcov ministerstva vnútra. Košické kurzy boli úspešné a podľa tohto modelu sa vzdelávali všetci starostovia v celom Československu. Podľa nových kritérií v mladej republike mali upustiť od tradičných richtárskych zvyklostí, pretože ako to vyjadril na otvorení kurzu predstaviteľ ministerstva vnútra: "Starosta má byť moderný a moderný starosta musí byť otcom svojej dediny. To sa dozviete z prednášky notára Košickej župy a autora učebného textu Dr. Adamca."
Okresný osvetový zbor pripravil a vydal základné učebné texty a tie boli jednotné pre celú republiku, pre české kurzy preložené do češtiny. Z textov notára Adamca sme vybrali stať o modernom starostovi: "Moderný starosta má byť otcom svojej dediny, má sa starať o blaho svojich spoluobčanov, nemá byť už tým starým richtárom, postaveným preto, aby nadháňal vodu na vládny mlyn. Úrad starostu bol mylne pokladaný za čestný, za ‚honor', ale starosta nesmie zabúdať, že aj keď ho v čelo obce postavili politické strany, aby hájil záujmy ich straníkov, nové obecné zastupiteľstvo musí vedieť aj so starostom, že ako praví otcovia musia úradovať nestranne a rovnako sa starať o všetkých občanov. Aby sa mohli o nich starať, sami musia byť oboznámení so svojimi právami a povinnosťami."
Starostovia sa zúčastnili na kultúrnych podujatiach, boli v kine (všetci po prvýkrát), prijal ich župan aj mešťanosta. Ten sa po kontrole prítomnosti úradníkov na mestskom úrade rozhodol 50 z nich prepustiť, takže na magistráte nastal veľký tresk. Aj úradníkom by sa zišlo osvojiť si nové prístupy k práci, lebo podľa starých sedeli v kaviarni a do úradu prišli iba raz za čas - vysvetlil starostom mešťanosta Novák. Kurz sa skončil slávnostnou akadémiou v hoteli Schalkház. Starostovia z obcí smerom na Turňu sa už mohli domov odviesť autobusom. Na autobusovú prepravu z Košíc do Turne, v pohraničnom styku s Maďarskom, dostal licenciu istý inžinier z Košíc a očakával ďalšiu pre spoj Sobrance - Užhorod.
Začiatok školského roka
Starostovia navštívili aj prvú mestskú kanceláriu pre sťažnosti a Štátnu strednú hospodársku školu, známu vysokou úrovňou teoretického aj praktického vyučovania a vyhľadávanou z celého Slovenska. Jej profesori sa zaoberali aj výskumom, boli autormi učebníc a nových metód v pestovateľstve a ovocinárstve. V tom čase práve nastúpil nový správca Dr. Stanislav Matoušek. Pri škole bol aj internát a v škole 20 voľných miest, takže vypísal dodatočné skúšky a zápis na 16. a 17. pre záujemcov z celého Slovenska.
V Košiciach otvorili 1. septembra nový Slovenský učiteľský ústav ako centrum pre výchovu budúcich učiteľov. Do prvého tzv. otvoreného ročníka mohli prijať 40 žiakov na základe úspešných prijímacich skúšok zo slovenčiny a počtovedy. Skúšky boli 5. a 6. septembra, uchádzačov bolo viac ako prijatých a ročník otvorili. Ešte pred začiatkom školského roka sa na vyučovanie pripravovali učitelia v dvoch "učiteľských náukobehoch". V Humennom 80 a v Michalovciach 64 učiteľov absolvovalo prednášky zo slovenského jazyka a literatúry, dejín, zemepisu, občianskej náuky a administratívy. Po skončení druhej časti náukobehu po polroku mali urobiť ešte doplňujúce skúšky.
Na kupeckej pokračovacej škole v Košiciach sa malo začať vyučovanie 4. októbra a zápis bol len do 15. septembra aj so zaplatením 40 korún zápisného. Kto sa do tohto termínu nezapísal a bol učňom, toho škola oznámila polícii, aby rodičov pokutovala. Študenti, ktorí dochádzali do košických škôl z odľahlých častí východného Slovenska vlakom, lebo nemali prostriedky na drahé ubytovanie v súkromí, mali veľmi zlé podmienky ako cestujúci, či čakajúci na meškajúce vlaky. V tom čase bolo úplne normálne, ak vlak meškal aj pol hodiny. Na malých staniciach neboli čakárne ani prístrešky, v ktorých by sa mohli schovať pred zlým počasím. Vo vlaku bola tiež zima, takže na vyučovanie prichádzali premrznutí alebo premočení. Za pomoci svojich učiteľov sa písomne obrátili na riaditeľstvo Košicko-bohumínskej štátnej železnice, aby táto zriadila na malých staniciach jednoduché drevené čakárne, hoci aj bez vykurovania, len aby nemuseli stáť pod holým nebom. Žiadali pre študentov vyhradiť jeden vozeň hneď za lokomotívou, aby sa aspoň tam mohli zohriať.
Na čo sa sťažovali
Mestský úrad v Košiciach zriadil v roku 1921 kanceláriu pre sťažnosti, aby tak vyšiel v ústrety občanom a zároveň získal prehľad o nešvároch. V prvých týždňoch sa ľudia chodili sťažovať na svoje domáce i susedské spolunažívanie , aj na nedbalosť úradníkov. Prvou sťažovateľkou bola obyvateľka Richtárskej ulice. Bývala so sestrou, ktorá keď sa nazlostila, začala vytĺkať okná a vyhrážať sa jej aj susedom zabitím. Preto žiadala ochranu. Keď sestra vytĺkla okná ja dome vedľa kláštora dominikánov, zaistila ju polícia a dopravila na psychiatrické vyšetrenie.
Ďalšou bola sťažnosť Košičanov, cestujúcich 7. októbra do Michalian. Čakali na vlak s odchodom 3 hodiny 45 minút v čakárni na košickej stanici. Keď im už bola dlhá chvíľa, a nepočuli hlásenie odchodu vlaku, vyšli na perón. Zistili, že vlak už pred hodinou odišiel bez toho, aby to výpravca ohlásil. Bolo päť hodín ráno. Prednosta stanice vyslovil každému písomné poľutovanie nad železničiarskou zábudlivosťou.
Delegácia občanov priniesla do kancelárie petíciu s podpismi 42 občanov Košíc proti prášeniu kobercov z okien bytov na poschodiach. Bol to zakorenený zvyk, ktorý mali v obľube slúžky, lebo sa im nechcelo ísť s kobercami na dvor. Najprv sa slúžka pozrela von oknom, či pod ním niekto nejde a potom začala prášiť, dokonca i s prakerom. Občania žiadali, aby na toto dávali pozor štátna stráž bezpečnosti na Hlavnej a priľahlých uliciach, lebo prach a špina ohrozujú nielen zvonku šaty, ale aj zdravie ľudí a vzduch v meste.
Štvrtá sťažnosť v prvý deň otvorenia kancelárie bola na kočiša Cingeľa z Vodnej ulice. Keď si občas vypil, ľahol si do koča a tam zaspal, niekedy do večera. Potom sa kone pohli a išli domov. Raz si Alžbeta Majerčáková myslela, že Cingeľ je v koši mŕtvy, začala kričať o pomoc, kone sa pohli, ona spadla, keď vyskočila z koča a musela ísť na ošetrenie. Žiadala odobrať Cingeľovi licenciu.
Okrem Cingeľa bola ešte jedna známa postava kočiša v Košiciach. Bol to kočiš spomenutej hospodárskej školy Trnka, úslužný, pracovitý a vozil profesorov na školský pozemok alebo inde a plnil funkciu "taxikára" s koňom, lebo škola auto nemala. Nevedno prečo, nosil maďarskú vojenskú uniformu tri roky, čistú, vyžehlenú a odmietal iný odev. Raz, keď čakal na stanici na príchod hostí školy, ho legitimovali ako cudzieho občana a chceli ho predviesť na polícii. Odvtedy sa stal Trnka civilom.
Pivovar mal vlastnú výrobňu ľadu a pivo uskladňoval po novom v kovových sudoch
Kráľovské, Korunné aj Bavorské z Košíc pili v celej monarchii
Košické pivo malo dobré meno v celej monarchii, odkedy sa začalo priemyselne vyrábať vo veľkom r. 1857. Vtedy priemyselné pivovarníctvo v Košiciach založil pivovarník Ján Bayer, keď na Floriánskej ulici postavil pivovar a potom sladovňu. Od roku 1885 sa stal jeho spoločníkom Konštantín Bauernebl. Rodina pivovarníkov Bauerneblovcov pochádzala z Moravy a jej traja členovia boli v tejto profesii vyučení.
Dva pivovary
Mesto Košice vlastnilo dva pivovary. Jeden v Myslave, druhý na Pivovarskej ulici (dnešnej Poštovej) a prenajímalo ich podnikateľom. Pivovar v Myslave mal v prenájme Jozef Lepesch (1815 - 1894) - tiež pochádzal z pivovarníckej rodiny, ktorá prišla do N. Medzeva a potom sa usadila v Košiciach. J. Lepesch patril k zámožným občanom Košíc, vychádzajúc z toho, že bol virilným členom mestského zastupiteľstva. Od roku 1870 vyrábal pivo v novom pivovare, ktorý vybudoval na Moldavskej ulici spolu so skladom a výrobňou ľadu. o jeho smrti viedli pivovar jeho synovia, až do roku 1910, kedy ho kúpil K. Bauernebl po neúspechu banky obnoviť v ňom výrobu, nakoľko pivovar sa dostal do ekonomických problémov. V druhom mestskom pivovare na Poštovej mesto Košice r. 1879 zastavilo výrobu pre technické nedostatky a odovzdalo budovu štátu pre reálku (dnešné gymnázium).
K. Bauernebl vybudoval v priestoroch kúpeného pivovaru a sladovne od Lepeschových synov novú modernú sladovňu a slad začal vyvážať - r. 1910 ročne 400 vagónov. Vyrábal dva druhy svetlého piva "Korona - sör - Kronenbier" a "Király - sör - Königsbier - Kráľovské pivo, tmavé pivo", Märzbier - Bajor sör - Bavorské pivo". Aby zabezpečil jeho kvalitu, od r. 1910 zaviedol v pivovare nový spôsob uskladňovania piva a to namiesto v drevených sudoch v železných, vnútri smaltovaných nádobách. Bol to jediný spôsob uchovávania piva v celej monarchii.
Na prelome 19. a 20. storočia tento pivovar vyrábal 36 tisíc hektolitrov piva, v roku 1907 stúpla výroba na 50 tisíc hektolitrov a v roku 1913 na 55 tisíc. Na výrobe sa podieľalo dvesto zamestnancov a kvôli plynulému odbytu boli pobočné sklady okrem Košíc v Prešove, Spišskej Novej Vsi, Ružomberku, Krompachoch, Michalovciach, Sátorajujhely, Miškolci, Debrecíne. Pivo sa pri preprave udržiavalo v potrebnej teplote v troch vagónoch, ochladzovaných ľadom z vlastnej výrobne ľadu. Ľad bol v tomto období vzácnosťou a okrem Bauerneblovho pivovaru ho nik iný nevyrábal. Všetky pokusy zlyhali. Zásoby ľadu boli pre chladenie potravín v reštauráciách a najmä u músiarov v "ľadovni" pri železničnej stanici. Tam uskladňovali ľad v zimných mesiacoch, keď ho priniesli zo zamrznutých riek. Podľa tlače ľad krátko vysekávali v ľadových jakyniach.
Náhrady chmeľu
Chmeľ, ktorého pestovanie nebolo v tom čase rozšírené natoľko, aby mohlo množstvom pokryť výrobu piva, dovážal pivovar zo Sedmohradska a v malom množstve z Nitry. Počas 1. svetovej vojny bol nedostatok jačmeňa na výrobu sladu, preto ho nahrádzali zemiakovým škrobom a cirokom. Aj napriek takýmto ťažkostiam si pivo udržalo kvalitu i zákazníkov.
V pivovarníckom podnikaní úspešne pokračovali aj Bauerneblovi vnuci Konštantín, Gustáv, Andrej a tento pivovar sa udržal v Košiciach až do znárodnenia v roku 1948.
Košické mestské právo bolo vzorom
Košice mali v stredoveku v pomere k iným mestám v Uhorsku metropolné postavenie. Bolo podložené aj právne a to privilégiami z roku 1342 a 1347. Podľa prvého privilégia (r. 1342) boli Košice zaradené medzi hlavné kráľovské mestá, čo tiež malo vplyv aj na postavenie richtára Košíc a prísažných. Od platnosti privilégia mali niektoré právomoci, ktoré dovtedy prislúchalo riešiť iba panovníkovi. Podľa druhého privilégia (r. 1347) boli Košice zaradené hneď za Budín, a to so všetkými právami aj povinnosťami.
V praxi to znamenalo, že v hodnostnom rebríčku uhorských miest boli na druhej priečke hneď za sídelným mestom Budínom. Čiže, zástupcovia Košíc zasadali v Budínskom sneme na druhom najvýznamnejšom stolci pred predstaviteľmi Bratislavy, Trnavy, Pešti a iných miest. Spomínanými listinami bol dovŕšený proces premeny Košíc na slobodné kráľovské mesto. Odvtedy mali súdnu, právnu, náboženskú aj hospodársku autonómiu. Erbová listina z roku 1369 udelená Ľudovítom Veľkým akoby korunovala právne vyzdvihnutie Košíc nad iné mestá.
Historické dokumenty potvrdzujú aj to, že košické mestské právo bolo vzorom aj pre ostatné mestá východného Slovenska. Zachovalo sa medzi nimi aj kráľovské poverenie pre predstaviteľov mestskej rady Košíc na prešetrenie zdĺhavého sporu o rozdelení daní medzi toryskými mestami Veľkým Šarišom, Sabinovom a Prešovom.
Kráľovské poverenie sa vzťahovalo aj na konečné vynesenie rozsudku, čo svedčí o právnej podkutosti Košičanov a váhe ich slova. Rozsudok vyniesli po dôkladnom preskúmaní, dá sa povedať, solventnosti miest, ich ekonomických a perspektívnych možností. Podľa neho sa na prvé miesto medzi toryskými mestami dostal Prešov namiesto Veľkého Šariša.
Pri štúdiu histórie Košíc sa dozvedáme o dôkladnosti rokovacieho poriadku rady mesta Košice z roku 1404. Tento do písmenka prevzali spišské banské mestá. Je to ďalší doklad o vplyve košického práva na správnu prax banských miest východného Slovenska.
Soňa MAKAROVÁ
Autor: Slovák v SMK, sila lásky
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
