Na svadbe sa muži aj ženy zabávajú oddelene, spomína Jana na jeden z jej zážitkov po návšteve Ománu
Ak chce moslim ďalšiu ženu, tá prvá s tým musí súhlasiť
Minulý týždeň sme na tomto mieste priniesli prvú časť spomienok Jany, študentky doktorandského štúdia na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, na jej tri návštevy Ománu. Moslimskej krajiny, ktorá sa rozprestiera na východe Arabského polostrova. Postupne vysvetlila, čo nosia oblečené muži a čo ženy, prečo nejedia bravčové mäso i čím sa vyznačuje sviatok Ramadán. Dnes v predstavovaní krajiny, v ktorej je hlavným náboženstvom islam, pokračuje.
Kým minulý týždeň sa Jana sústredila na predstavenie Ománu vo všeobecnosti, tentoraz sa viac sústredí na vlastné zážitky. Počas troch pobytov, z ktorých jeden trval až mesiac, bývala v rodine spolužiaka z košickej fakulty. V pracovných dňoch trávila čas s deťmi a oboznamovaním sa s miestnymi zvykmi i tradíciami, cez víkendy podnikala výlety a spoznávala krajinu.
"Jedným zo zážitkov, ktorý mi najviac utkvel v pamäti, bola návšteva ománskej svadby," spomína Jana na okamihy, ktoré sa nepošťastí zažiť hociktorému cudzincovi. Zvlášť, ak nejde o moslima. "Zaujímavé na ich svadbe je to, že muži a ženy sa zabávajú zvlášť. Rodiny sa však môžu dohodnúť, či budú oslavovať na jednom mieste spolu a ženy sa budú musieť zahaliť, alebo samostatne, kedy sa každá strana pobaví oveľa viac. Deti na svadbu nezvyknú chodiť."
Jana bola na svadbe, kde sa rodiny dohodli na druhom možnom type oslavy. Teda takej, počas ktorej sú muži na úplne inom mieste, než ženy. Napríklad aj niekoľko kilometrov. "Bola som, samozrejme, v tej časti, kde sa zabávali ženy. Bolo ich asi 400. Oblečené boli rôzne, pochopiteľne, väčšina vo sviatočnom. Keďže diskotéky a iné tzv. európske formy zábavy sa v Ománe nepraktizujú, sú svadby jednou z mála príležitostí, kde sa ženy môžu obliecť ako chcú. Kým medzi nich nepríde ženích s nevestou, čas trávia zábavou. Spievajú, tancujú a rozprávajú sa."
Keď sa ohlási príchod novomanželov, zábava sa preruší. Väčšina žien sa po dobu prítomnosti ženícha, fotografov a kameramanov zahalí. Pre ženícha s nevestou sa zatancuje špeciálny tanec, nasleduje spoločné fotenie a prijímanie gratulácií a darov. Samozrejme, vzhľadom k počtu prítomných žien to trvá dlho. Po tejto časti oslavy pár odchádza a ženy sa ostanú zabávať ďalej, alebo tiež odídu domov. Novomanželia podobne navštívia aj mužskú časť svadobčanov. Medzi nich však nevesta nemôže.
Osobitnou kapitolou moslimskej svadby je oblečenie ženícha a nevesty. On má národnú diždášu, ktorú sme spomínali v prvej časti. Teda akoby košeľu s dlhými rukávmi, ktorá siaha až po zem. Keďže ide o svadobnú, je z kvalitného materiálu a môže byť ozdobená. Na hlave má slávnostnú bavlnenú šatku, ktorá sa špeciálne obtočí okolo čiapky kimy, ktorú bežne muži nosia. Nevesta má klasické svadobné šaty, obvykle biele, bohato zdobené. "V arabských krajinách je pre tieto príležitosti veľmi populárna hena. Teda krátkodobé tetovanie na rukách i nohách. Samozrejme, každá nevesta je bohato ozdobená zlatom. No nejde o tenké retiazky, ale masívne a mohutné šperky."
Čo možno "naši" muži moslimom závidia, je povolené mnohoženstvo. No na to, aby Ománčan uzavrel druhé manželstvo, musí mať vážny dôvod. Najčastejším je chýbajúce potomstvo, ktoré by mohla zabezpečiť nová partnerka. Alebo častý pobyt manžela na cestách. Napríklad, ak pracovne trávi mesiac na severe a mesiac na juhu krajiny. Vtedy sa považuje za "čistejšie" mať na oboch koncoch Ománu vlastnú manželku, akoby mal využívať "iné" služby...
Ďalšou možnosťou, prečo sa moslim po druhý raz ožení je ten, že si to môže finančne dovoliť. "Platí však podmienka, že všetky manželky musia mať rovnocenné postavenie. Ak žije prvá v dome s desiatimi izbami, rovnaký musí mať aj druhá. Nemôže žiť jedna v paláci a druhá v chatrči. Podobne by to malo byť v každej sfére života napr. aj v trávení spoločného času." Keď už spomíname svadby, nezabudnime na rozvody. Hoci si mnohí myslia opak, islam ich povoľuje. Napríklad vtedy, ak prvá manželka nesúhlasí s druhou svadbou jej manžela. Vtedy je na ňom, nakoľko ju má rád a či mu tá nová žena stojí za to, aby stratil prvú...
K zoznámeniu budúceho páru nedochádza v Ománe tak, ako najčastejšie u nás. Teda na diskotéke, zábave alebo klube. Aj keď je pravda, že v hlavnom meste a najmä mládež už v mnohom prechádza na tzv. európsky štýl života. No donedávna tam také možnosti zoznámenia neboli. Navyše, islam zakazuje mať priateľku, či priateľa. Podozrivý pár môže kedykoľvek zastaviť na ulici policajt a opýtať sa, v akom sú vzťahu. Ak sa dvaja mladí nespoznali napríklad v škole alebo v zamestnaní, túto úlohu preberá rodina. Brat niekomu spomenie, že má sestru, prípadne naopak. Alebo sa zmieni kolegovi v práci. V Ománe nie je zvláštnosťou, ak sa navzájom zosobáši bratanec a sesternica, o ktorých už bolo v detských časoch rozhodnuté. Nesúvisí to v žiadnom prípade s vierou. Je to oblastná a historicky ukotvená tradícia arabských krajín. Aj príroda sa s tým už akosi zmierila. Miešanie spoločných génov sa na deťoch viac, ako je to inde vo svete, neprejavuje.
Mimochodom, v arabskom svete sa za nevestu stále platí. Omán v tomto smere nie je výnimkou. "Keď ide ženích žiadať rodičov nevesty o jej ruku, pri prvom oficiálnom stretnutí sa rieši otázka ceny. Samozrejme, jej výška závisí od vrstvy, do ktorej nápadník i vyvolená patrí. V priemerne majetnej rodine sa veno po prepočte na koruny pohybuje od 100 do 300 tisíc korún. Okrem nevestinej rodiny dostáva veno aj nevesta, najčastejšie je ním zlato." Okrem vena je v Ománe trendom priviesť novomanželku do hotového vlastného domu. Generačné bývanie tam nie je veľmi rozšírené.
Napriek 21.storočiu je Omán krajinou majetkových extrémov. Na jednej strane sú pomerne majetní ľudia, žijúci najčastejšie vo veľkých vilách a na strane druhej chudoba. Tí prví žijú v moderne zariadených domoch, druhí kočujú po krajine a žijú v chatrčiach. Podľa Jany akoby chýbala klasická stredná vrstva.
"Medzi tých chudobnejších sa radia beduíni. Kočovníci, ktorí sa raz za tri - štyri mesiace presúvajú z miesta na miesto. Venujú sa rybolovu alebo chovu kôz či oviec. Bývajú v púšti, prípadne na okraji miest v slamených domoch. Kuriózne je, že pri každom je zaparkovaná toyota s nákladným priestorom. Obvykle všade ten istý typ. Čoraz viac ich už nekočuje na ťavách, ale na autách." Na výletoch po krajine Jana neraz videla veľké tábory, v ktorých žilo aj 400 ľudí. Každá mala svoj slamený domček a pri ňom toyotu.
Úplne odlišným od zvyšku Ománčanov sa vyznačuje príbytok sultána. Má niekoľko palácov a patrí mu aj dostihová dráha či stajne pre stovku koní. "Mala som šťastie, že som ich mohla navštíviť," spomína Jana. "Pracoval tam jeden člen rodiny, v ktorej som bývala. Skôr však, než sme tam spolu s bratom šli, sme boli upozornení, aby sme sa vhodne obliekli. To preto, lebo sme šli na miesta, kde sme mohli stretnúť sultána. Nevhodným oblečením sa mysleli u mužov napríklad krátke nohavice a u žien vyzývavé oblečenie."
Šťastie však nemali a sultána nevideli, no už samotná návšteva jeho stajní bola pre oboch Košičanov zážitkom. Nešlo totiž o žiadne drevené kôlne, ale murované budovy. Každý kôň mal svoju vlastnú stajňu, obloženú kachličkami a o primeranú teplotu sa starala klimatizácia. Keďže Omán je púštna krajina, kde je nedostatok slamy na podstielku, nahradila ju zmes slamy a postrihaných novín. Mimochodom, v sultánových stajniach neboli žiadne tuctové žrebce či kobyly. Ich cena sa pohybovala od 300 tisíc korún vyššie.
Z atrakcií mimo hlavného mesta si Jana spomenula na pobrežie Ras al Jinz, kam prichádzajú z mora korytnačky karety obrovské naklásť vajíčka. Raz väčší, inokedy menší počet, no celý rok. Láka ich tam celoročne planktón, ktorý počas noci svetielkuje a tým napomáha korytnačkám nájsť správny smer k brehu. Hlavným cieľom každej karetej samičky je naklásť na pláži vajíčka a postarať sa tak o reprodukciu. Samozrejme, stala sa z toho atrakcia najmä pre turistov.
"Z výkladu odborníka sme sa dozvedeli, že každá korytnačka vyhĺbi v piesku dve diery. Jednu falošnú, aby zmiatla predátorov a druhú, bližšie k moru, do ktorej nakladie vajíčka. V priemere okolo 250 kusov, veľkých ako pingpongové loptičky. Po určitom čase za z nich vyliahnu malé korytnačky, ktoré sa rýchle snažia dostať do vody. Kým túto namáhavú cestu po súši zvládnu a prežijú aspoň prvé týždne, sú chutnou potravou pre predátorov. Na súši ich lovia líšky, kraby i čajky, v mori zas iné väčšie živočíchy. V priemere sa z desiatich podarí dorásť do dospelosti iba jednej."
Každá korytnačka po upustení pobrežia Ras al Jinz absolvuje tri roky na mori, kým sa opäť vráti tam, kde sa vyliahla. Za ten čas zvládne cestu k Afrike až k Madagaskaru, potom na východ k Indonézii, na sever k Indii a späť k Ománu. Ako sme už spomenuli, karety tam prichádzajú po celý rok a preto sa majú turisti stále na čo pozerať. Môžu vidieť nielen kladenie vajíčok, ale aj často márnu snahu tých čerstvo vyliahnutých dostať sa do vody skôr, než ich uloví čajka či líška.
Ďalšou Janou i jej bratom Marošom navštívenou časťou Ománu bola oáza Vadi Bani Khalid, kde si pripadali ako v rozprávke tisíc a jednej noci. Zážitkom bolo aj mesto Nezwa. Leží viac vo vnútrozemí, v tzv. regióne mágie. "Omán má veľa pevností a v Nezwe stojí tá najväčšia. Boli sme upozornení, že je to už z histórie nebezpečné miesto, lebo v ňom je veľká koncentrácia ľudí, venujúcich sa mágii. Naši sprievodcovia nám prízvukovali, aby sme sa s nikým cudzím nepúšťali do reči a držali sa iba pri nich. Ak by sme sa stratili, už by nás možno nikto nenašiel. Čo pod tým mysleli, sme radšej nerozoberali. No predpokladám, že by nás prípadní únoscovia zneužili na nejaké magické rituály..."
Na cestách po Ománe si Jana všimla, že je takmer bežné stretnúť kdekoľvek voľne žijúce ťavy. Nebezpečné vraj sú tie, čo vytvorili nečakané prekážky na ceste, najmä na diaľnici. Zvlášť, ak si uvedomíme, že horúčava dokáže vzhľad krajiny skresliť a výhľad z auta skomplikovať. Ťava je pomalá, no po Ománe sa jazdí pomerne rýchlo a moderné autá nie sú žiadnou raritou. Zrážka auta so zvieraťom v rýchlosti okolo 100 km/hod nemusí dopadnúť dobre pre žiadneho účastníka nehody. A takých tam evidujú stovky... Mimochodom, kým liter benzínu stojí v prepočte okolo 9 korún. liter balenej vody až 15 korún.
Poslednou Janou spomenutou zvláštnosťou, samozrejme na naše pomery, je klíma v Ománe. Košičanka tam bola v júli, kedy bolo v tieni 48 a na slnku bežne cez 60 °C. Zvláštnosťou sú nízke teplotné rozdiely medzi dňom a nocou. Jane sa to hodilo. Kdekoľvek ich pri dlhších výletoch zastihla noc, stačilo zaparkovať auto a pri ňom si rozložiť deku. Príjemných 30 °C v noci zaručovalo pokojný spánok. Pravda, pozor si bolo treba dávať na škorpióny, ktoré lákal pach ľudského tela. Ráno si musel každý skontrolovať hlavne topánky.
Sú miesta, hlavne na severe, kde nespadne za tri roky ani kvapka, inde prší iba veľmi zriedkavo. Juh je vďaka monzúnom na zrážky bohatší. "Z času na čas však zasiahne aj severnú časť cyklón. Naposledy teraz v júni, keď voda zaplavila ulice i domy Maskatu a dielo skazy dokonali vlny tsunami. Volala som tej rodine, v ktorej som bola ubytovaná. Dozvedela som sa, že pred domom im parkovali autá, ktoré po cyklóne už nenašli. Jednoducho ich spláchlo. Nezvestných ostalo tisíce ľudí. Pamätníci tvrdia, že také niečo ešte nezažili..."
Róbert BEJDA
Autor: Nová výstava vo VSG
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
