Počas uplynulej nedele sa kopec Bakov i centrum Košíc motoristicky vrátili o jedno storočie späť

Medzi štvorkolesovými deduškami dominoval Talbot 4CT

Štvrtý ročník motoristickej akcie Bankovský kopec, ktorý organizoval Veteran Club Cassovia Retro, stál za to. V nedeľu sa Košičania i návštevníci z okolia mohli pokochať pohľadom na vyblýskaných štvorkolesových deduškov, pričom všetky z nich boli v perfektnom stave. V niektorých prípadoch mohol dokonca nezainteresovaný pozorovateľ zapochybovať o tom, či vozidlo nezišlo z výrobnej linky len včera.

Majitelia veteránov si to najprv dopoludnia rozdali v jazde pravidelnosti na kopec Bankov. V tejto súťaži nejde o to, kto bude najrýchlejší, ale v prvej jazde zvoliť tempo, zodpovedajúce možnostiam vozidla, a rovnaký čas dosiahnuť v jazde druhej, pričom každá odchýlka je trestnou sekundou. Hoci avizovaný najstarší účastník s legendárnym Fordom T nakoniec neprišiel, náhrada bola viac ako dôstojná. Bol ňou športový Talbot, vyrobený ešte pred 1. svetovou vojnou.

Mnoho plechových krásavcov má pohnutý osud, no ich súčasní majitelia ich opatrujú ako oko v hlave. Mnoho veteránov doslova vstalo z popola, pričom ich majiteľov to stálo nielen peniaze, ale hlavne čas a energiu. Dať akéhokoľvek veterána zo šrotového stavu do výstavného je naozaj umením. Hlavne u zriedkavých značiek. Neraz je problém zohnať nielen náhradné diely, ale aj literatúru či podklady, podľa ktorých treba pri renovácii postupovať. Preto sa nemožno čudovať, že majitelia veteránov neraz nechcú prezradiť ich cenu, pretože ani len neuvažujú o ich predaji. Samozrejme, niektorých sme oslovili.

Z Michaloviec prišiel sedemdesiatkou, no vytiahne aj stovku

Medzi najobletovanejšie autá patril právom aj Talbot 4CT z roku 1912. Získal aj ocenenie najkrajšieho auta Concour de elegance. Nečudo, napriek veku má stále svoj šarm. Majiteľ Otto Melcer z Michaloviec si ho ešte ani nestihol poriadne užiť, lebo v čase výstavy ho mal len 10 dní.

"Je to ešte anglický Talbot," prezradil nám o svojom "poklade". "Práve tam ako značka Talbot začínal. Až neskôr sa pomaly presunul do Francúzska. Chcel som auto v kategórii od roku 1886 do roku 1920. Našiel som tento typ a neváhal som. Toto auto je veľmi pekné, kompletne so všetkými doplnkami, ktoré na tom aute majú byť. Predchádzajúci vlastník kúpil auto z múzea, takže aj preto je výnimočne zachovalé." O. Melcer kúpil Talbot vo Francúzskom Bretónsku, ale pôvodne pochádza z anglického ostrova Jersey.

Každý veterán je niečím zvláštny a zaujímavý, ani Talbot nie je výnimkou. "Keď sa na neho pozriete, tak je to staré auto, ale v tej dobe to bolo pôvodne športový model. Má aj zvláštnu prevodovku, má tam gombík, ktorý zablokuje prevodovku, ak sa jazdec dostane na kopec a zhasne mu motor. Osvetlenie je od známeho leteckého inžiniera Blériota. Na stredných svetlách je dokonca aj vyrytý jeho podpis," vysvetľuje majiteľ rarity. Problematické je akurát určenie výkonu. "Štvorvalcový štvortaktný motor má objem 2,4 litra a ventilový rozvod SV. Pokiaľ ide o výkon, v knihe, ktorú som dostal k autu sa uvádza 12 koní a postupne naberá až 28 koní. Ešte som sa s tým celkom neoboznámil." Talbot nie je žiadny slimák. "Bežne vytiahne 60 míľ za hodinu, čo je asi 100 km/hod. Prišiel som na ňom po vlastnej osi z Michaloviec a to šesťdesiatkou až sedemdesiatkou."

O. Melcer priznal, že o aute sa mu ešte ťažko rozpráva, keďže pochádza z obdobia úplných počiatkov motorizmu. Napriek tomu sa dá aspoň porovnávať. "Keby sme tu v tom období postavili Ford T, tak by bolo vidno, aký je Talbot oproti Fordu T zložitý. Vyššiu úroveň vidno už podľa doplnkov, či prístrojovej dosky, kde sú krásne ´budíky´. Tie ukazujú aj tlak v nádrži, teplotu i stav dynama. Ford T mal jeden ´budík´ a to bolo všetko. Už podľa toho vidno, že Talbot bol na svoju dobu luxusným autom."

Už pri prvom pohľade spredu bolo vidno klasickú kľuku pomocou ktorej sa auto štartovalo, čo u niektorých "čumilov" vyvolávalo úsmev na tvári. "Štartovanie kľukou je hotová ceremónia. Všetky vypínače treba nastaviť do presných polôh a keď je studený motor, vytiahnuť aj sytič. Raz natočiť a potom ako na kosačke zase nastaviť vypínače do inej polohy. Je to sranda, ale tak to vtedy bolo. Podľa toho vidno, ako motorizmus za tých zhruba sto rokov neskutočne postúpil."

Talbot 4CT nie je medzivojnovým, ale predvojnovým autom, vyrobeným ešte pred I. svetovou vojnou. "Historické Talboty patria k drahým autám. Cena sa pohybuje od 150tisíc do 200tisíc eur," prezradil O. Melcer. Veteránov má viac a každého z nich občas prevetrá. "Musím to robiť kvôli tomu, aby sa premiešal olej, auto štartovalo a motor trochu popracoval. To sa snažím robiť aspoň každý druhý týždeň. Auto musí jazdiť. Vtedy má dušu," dodal na záver.

Karosériu "vyklepal" majster Sodomka

Hoci väčšina veteránistov šla na obed, pán Michal z Košíc vytrvalo postával pri svoje Tatre 75 z roku 1934. Táto tatrovka má viacero technických zaujímavostí.

"Zaujímavá je tým, že už má kvapalinové brzdy a vďaka dvom prevodovkám 8 prevodových rýchlostí. Už v tej dobre to bolo auto vyššej strednej triedy, zároveň je aj športovo ladené," začal rozprávanie o tatrovke pán Michal. "Dve prevodovky a 8 rýchlostí šetria pohonné hmoty. Ak napríklad idem hore kopcom a ´normálna´ trojka nevládze, dám si tam akoby dva a polku. Dnes sa podobný systém používa hlavne v kamiónoch." Motor má štyri valce a objem 1,6 litra a ako už býva u tatroviek zvykom, je chladený vzduchom.

"Túto Tatru 75 mám štyri roky. Chodím s ňou len na veteránske akcie. Veď to je škoda ničiť také auto," dodal pán Michal. Podobne, ako v iných prípadoch, aj tatrovka musela prejsť kompletnou renováciou. "Celé auto je robené. Kúpil som to od ľudí, ktorí si mysleli, že s tým urobia nejaký kšeft a neskôr sa dostalo k nejakému Nemcovi. Podotýkam, že auto nevyzeralo tak, ako teraz. Bolo zmodernizované a boli tam poprirábané rôzne veci. Bol to taký ´guláš´, vlastne zničené auto. Veď prerábali aj motor a dokonca aj podvozok. Preto bolo treba robiť celú karosériu odznova. Teraz je v pôvodnom stave tak, ako má byť."

Pán Michal získal Tatru 75 získal v Rimavskej Sobote, neskôr sa ocitla v Košiciach. Aj pri renovácii, sa však nevyhol prekvapeniu. "Karosériu robili v Kopřivnici. Existujú Tatry 75, na ktorých sa dvíha kapota aj s blatníkmi. Na mojej sa dvíha len stred kapoty. Túto karosoval pre firmu Tatra jeden z najslávnejších karosárov Josef Sodomka. Práve tým je vzácna. Keď som s touto tatrovkou prišiel do Kopřivnice, tak zistili, že ju robil práve Sodomka. Pôvodná karoséria je u nich dodnes." Renovácia trvala dva a pol roka. "To je ešte blesková renovácia. Väčšinou to trvá u takýchto áut dlhšie," priznal pán Michal.

Chodí na súťaže aj svadby, pre potešenie vozí kamarátov

Medzi povojnovými veteránmi pútal veľkú pozornosť svetlomodrý "bourák", ktorý pripomína americké krížniky ciest z 50. a 60. rokov minulého storočia. Nemýlili sme sa. Ing. Andrej Hrehovčík (na snímke vpravo) nám o svojom štvorkolesovom tátošovi prezradil viac.

"Značka De Soto vznikla v roku 1928, v roku 1960 zase zanikla. Bola to jedna zo značiek Chrysler Corporation. Vznikla kvôli tomu, aby mal koncern aj luxusnejšiu značku. Moje auto je De Soto Diplomat a je vyrobené v roku 1955. Motor je radový šesťvalec s objemom štyri litre. Auto je zachovalé, je v pôvodnom stave a nebolo renovované." Na to, že ide o auto v originálnom stave, treba dať klobúk dolu. Aj po polstoročí vyzerá stále takmer ako nové a to bez renovácie. "Vyvážali sa do Európy a južnej Ameriky. Preto je to len šesťvalec, a nie osemvalec, ako bolo zvykom v Amerike."

Podobne, ako viacero veteránov, aj De Soto má zaujímavú históriu. "Mám ho dva roky, predtým bolo dlhé roky prevádzkované vo Švajčiarsku. Možno aj preto je v takom dobrom stave. Mal ho predo mnou len jeden jediný majiteľ. Bolo ale komplikované ho získať. Išlo o dedičstvo, vysporadúvalo sa to v Nemecku... Ale zohnal som ho na inzerát, ktorý vyšiel v nemeckom veteránskom časopise a o dva dni som už šiel po auto. Tento model som vyslovene zháňal dlhé roky, takže ho nemám náhodou. Vozidlo má ´nabehaných´ len 42tisíc km. Čiže je akurát dobre zabehnuté a aj sa tak správa. Je v stopercentnom stave. Spotreba je prekvapujúco príjemná, okolo 13 litrov."

Určite viacerým napadne, koľko môže také auto stáť. "To sa nehovorí. Určuje sa aj tak podľa viacerých kritérií. Pre niekoho je jeho auto srdcová záležitosť a tým pádom je nepredajné. Niekto má také auto na kšeft, a ten väčšinou cenu povie. Ale ja nie, takže ju neprezradím," povedal A. Hrehovčík. Dozvedeli sme sa však aspoň katalógovú hodntou. "Je to približne pol milióna korún, ale nie v takomto stave. V pôvodnom stave, v akom je aj moje auto, je to určite viac. Predsa len, tak zachované auto je rarita. Už viacerí konštatovali, že vyzerá ako nové."

Predsa len tí Američania vedeli niečo robiť. "Platí to určite pre autá z 50. rokov. Tie sú z toho najlepšieho amerického obdobia, vtedy išiel vývoj fantasticky dopredu. Bolo to zlaté obdobie amerických áut." Napriek tomu, že De Soto je zriedkavá a vzácna značka, nestojí len v garáži Majiteľ sa na ňom rád povozí. "Samozrejme, občas sa preveziem. Pre potešenie povozím aj kamarátov. Chodím s ním aj na veteránistické súťaže, bol som s ním na akciách v Bratislave aj v Čechách. Ak ma niekto požiada, tak idem aj na svadbu, ľuďom sa to auto páči, je to pre nich rarita."

Našiel ju rozobratú v garáži

Väčšine nezainteresovaných sa pri značke Jawa vybaví motorka. Nie každý vie, že táto firma pred niekoľkými desaťročiami vyrábala aj autá. V Košiciach vystavený model vďaka ladným tvarom upútal väčšinu okoloidúcich. "Ide o Jawu Minor Roadster z roku 1937. Auto je športovo poňaté, na jeho zrode pracoval známy konštruktér František Janeček. Ten sa podieľal aj na vývoji motocyklov tejto značky," vysvetlil majiteľ Jawy Igor Kollár z Košíc.

Automobily Jawa sa nedali zahanbiť ani na pretekoch už v medzivojnových časoch. "Povojnová Jawa Minor 2 sa zúčastnila na pretekoch 24 hodín Le Mans. Tam vyhrala svoju kategóriu." Auto je zaujímavé aj po technickej stránke. "Vychádza z nemeckej, dnes už zaniknutej značky DKW. Táto Jawa má predný náhon, dvojvalcový dvojtaktný motor s objemom 600 cm3. Išlo o vydarenú konštrukciu, počas II. vojny ju využívala aj armáda." Konštrukčná rýchlosť auta je 90 km/h, ale jej terajší majiteľ ju zatiaľ neskúšal.

Košická Jawa Minor Roadster má za sebou pohnutú a zaujímavú históriu. "Jazdila po Košiciach, ale mala pražskú ŠPZ - ku. Nejakým spôsobom sa dostala do Košíc. Našiel som ju rozobratú v jednej garáži na Hradbovej. Zohnal som nákladné auto a v tom stave ju naložil. Pôvodný majiteľ síce začal s rekonštrukciou, no auto malo drevený rám a zhnitú karosériu, takže sme všetko museli robiť odznova. Výbrus motora robili v Lučenci, podvozok sme zvládli tu. Nakoniec Jawu nalakovali v Olomouci. Celá renovácia trvala tri - štyri roky."

Rozobratú Jawu Minor Roadster kúpil I. Kollár za 60-tisíc. "Vedel som, čo sa v tom aute skrýva. Nedebatoval som o tom, či ho beriem, alebo nie. Starší pán, ktorý ju mal predtým, mi dal aj množstvo náhradných dielov." Okrem košického je podobný model aj v Dolnom Kubíne a údajne aj v Košiciach. "Skúšal som ho hľadať, ale zatiaľ som sa nedopátral. Bola by to pekná séria, keby sa dali ´dokopy´ limuzína, kabriolet a roadster. Práve roadsterov bolo vyrobených najmenej."

K Jawe má majiteľ aj zatváraciu strechu, ale nenamontoval ju. "Bolo mi ľúto navŕtať tú peknú karosériu. No keby pršalo, mám smolu. Ale zase nie je to na zimné jazdenie, ani do vyslovene zlého počasia." Jawa si v priebehu roka až tak veľa kilometrov neužije. "Nemám na to čas. Keby ho bolo viac, určite by som si dožičil nejaké sviatočné jazdy."

Jawa nie je jediným veteránom v zbierke I. Kollára. "Mám ich viac, ale ešte sú v tzv. nálezovom stave a čakajú na renováciu. Ich čas ešte príde..."

Doprvní policajti ho zastavovali zo zvedavosti

Ďalším americkým zástupcom povojnových veteránov bol Plymouth Ventura II Košičana Ladilava Tótha. V celkovom hodnotení súťaže krásy skončil na 2. mieste hneď za Talbotom z roku 1912.

"Auto je vyrobené v roku 1972. Motor je radový šesťvalec, sú to najmenšie motory, ktoré sa do týchto áut dávali, má objem 250 kubických palcov. Čiže zhruba 4,1 litra. Karoséria pochádza od Fischera, ktorý karosoval pre koncern General Motors špičkové modely," vysvetlil L. Tóth. Venturu II kúpil v roku 1999. "Auto doviezol z Ameriky pôvodný majiteľ. U nás má legálnu ŠPZ, STK, jednoducho všetky ´papiere´, ktoré má mať. Na začiatku 90. rokov asi ešte nebol problém prihlásiť toto auto, keďže jeho majiteľ sa z Ameriky vrátil hneď po revolúcii. Teraz sa dajú takéto autá prihlásiť iba na veteránske ŠPZ."

Aj napriek tomu, že Plymouth patrí medzi mladšie veterány, prešiel renováciou. "Bol nanovo nalakovaný, starý lak sa zbrúsil až na plech. Teraz má svoju pôvodnú farbu a aj všetko ostatné je v originálnom stave," vysvetlil L Tóth. "Pôvodný majiteľ bol od Rožňavy, ale ja som ho kúpil od iných ľudí v Šaci. Kamarát, ktorý opravuje americké autá, mi dal tip, že jedno staré americké auto je na predaj. Prišiel som, pozrel, manželka mi kúpu schválila a kúpili sme ho."

V dnešnej dobe môže byť finančne náročná nielen kúpa takého auta, ale i jeho spotreba. Zvlášť americké autá nepatria k tým najúspornejším... "Mám ho pre zábavu, takže jediný problém je naozaj benzín. Na druhej strane to nie je o tom, akú má spotrebu a prečo je taká, aká je. Celá tá zábava nie je o tom, že či má auto vysokú spotrebu. Ide o radostný pocit z jazdy." L. Tótha teší aj to, že minimálne v meste nemá konkurenciu. "Určite viem, že v Košiciach je jediné. Či aj na Slovensku, neviem, lebo to predsa len nie je taký vychytený typ, ako Firebirdy, či Mustangy, za ktorými mnohí šalejú."

Auto nestojí len v garáži, práve naopak. "Vyjdeme si s rodinou na zmrzlinu, alebo len tak pre radosť sa v ňom previezť. Potom zase ideme na benzínku, aby sme dotankovali na ďalšiu jazdu. Lebo spotreba je tých 18 litrov. Auto je vyrobené v čase, keď v USA ešte neškrtili výkony motorov. O rok neskôr už mal ten istý motor o dobrých 50 koní menej, ako tento. Dôvodom bola ropná kríza."

Reakcie vodičov, či okoloidúcich, keď okolo nich L. Tóth prejde na americkom krížniku ciest, sú rôzne. "Blikajú, mávajú, fotia... Dopravní policajti ma zastavovali s tým, či sa môžu pozrieť, aký to má kufor a ako vyzerá zvnútra. Iný dôvod to ani nemohol byť, keďže som rýchlosť dodržiaval..."

Kedysi patrilo mafiánom z USA

Už z diaľky pútalo pozornosť auto, ktoré sa podobalo na Rolls - Royce z 30. rokov minulého storočia. Až pri bližšom pohľade vyšlo najavo, že ide o model Twelve legendárnej značky Packard. Na svoju dobu dokonale prepracované auto bolo skutočným magnetom. Preto vôbec neprekvapuje, že Norbert Horňák z Piešťan získal Cenu primátora.

"Auto nie je moje, ale patrí strýkovi. Bolo vyrobené v roku 1935," vysvetľuje N. Horňák. Napriek tomu jazdu pravidelnosti v kategórii áut do roku 1945 vyhral. Packard nie je skvostom len zvonku, ale pre fanúšikov áut sa skrýva krása aj pod kapotou. "Má 12-valcový motor s objemom 7,8 litra a tvarom valcov do V."

Podobnosť s Rolls Royceom nie je náhodná, automobilka sa snažila osloviť ľudí, ktorí na to mali. "Auto je nadštandardne vybavené a bolo určené pre ľudí z vyšších spoločenských vrstiev. Už pri prvom pohľade je jasné, že má demonštrovať spoločenské postavenie majiteľa." Spomínaná podobnosť je aj v niektorých konštrukčných riešeniach. "Tento Packard bol vyrobený na báze Rolls Roycea. Vidno to podľa masky a lamelového chladiča. Bolo to takmer rovnaké."

Košický Packard Twelve je originálny "Američan". "Auto je dovezené z New Yorku a v pôvodnom stave vrátane laku. Máme ho dva roky. Nemuseli sme na ňom nič robiť, len sme vyčistili motor, dali dole olejovú vaňu, vymenili olej a namontovali nové pneumatiky." O cene auta N. Horňák debatovať nechcel. "Neviem. A keby som aj vedel, tak ju nepoviem. Ak niekto chce také auto, môže ísť do Ameriky a kúpiť si ho. Dnes to nie je žiadny problém."

Veterán však nie je bežné auto, preto nás zaujímalo, ako sa dá doviezť z USA práve automobilový deduško. "Každý rok sú tam veľké burzy, kde sa ponúkajú takéto autá. Máme v USA známych, ktorí nám s jeho kúpou pomohli. Packard sme nemali vopred vyhliadnutý, ale je dobre, že ho nakoniec máme," vysvetlil N. Horňák. Keďže je auto plne funkčné, zaujímalo nás, či s ním majiteľ jazdí denne. "Také auto nie je na bežné používanie. Chodíme s ním hlavne na veteránske akcie. Prípadne, ak je záujem, tak aj na svadby."

Packard nie je jediným historickým autom, ktoré má strýko N. Horňáka. "V Moravanoch pri Piešťanoch máme súkromné múzeum, kde je viacero podobných amerických aj európskych klenotov. Väčšinou medzivojnových."

Ak sa niekomu zdá, že Packard je ako vystrihnutý z gangsterských filmov z 30. rokov, tak sa nemýli. "Je to skutočne gangsterské auto. Ak sa lepšie prezriete, vidno, že má prestrelené okná. Vidno na nich stopy po dvoch guľkách."

Vodiči na neho trúbia a ukazujú palec nahor

Hoci boli na Hlavnej vystavené aj skutočné historické skvosty, pozornosť pútal aj VAZ 2103. Teda auto, ktoré ešte vidno na našich cestách. Lada však bola pozoruhodná bielo žltou farebnou kombináciou a veľkými písmenami VB. Mnohým to pripomenulo časy, ktoré ešte nie sú až tak vzdialené, keď bývalá Československá socialistická republika nemala Políciu, ale Verejnú bezpečnosť.

"Auto je z roku 1975 a okrem drobností na ňom nie sú žiadne úpravy," povedal nám majiteľ Peter Dzuruš z Košíc. "Je to naozaj bývalé auto VB. Maják i všetko ostatné je pôvodné. Akurát som ho dal prelakovať, nech vyzerá lepšie." Čo ho však viedlo k tomu, že si zaobstaral práve taký model? "Jednoducho mi to napadlo. Chcel som chodiť veteránske zrazy. A podobne ako u väčšiny ľudí, ktoré také auto vidia, ide aj o určitú nostalgiu. Jednoducho sa naskytla možnosť, tak som auto pred dvoma rokmi kúpil v Bratislave. Ako VB totiž neslúžilo v Košiciach, ale Bratislave, veď doteraz sú tam bratislavské ŠPZ-ky."

V policajnej lade sedela aj figurína v policajnej uniforme a v interiéri bolo vidno "plácačky" na zastavovanie áut. "To nie je figurína, ale policajtka - blondína v hodnosti majora. Vždy ju so sebou beriem na zrazy," opravil nás so smiechom majiteľ Lady. "Na auto ani nepotrebujem alarm, už samotný pohľad na neho je alarm. Mám aj dve uniformy bývalej VB, zohnal som ich od kamarátov, ktorí kedysi boli policajti."

S ladou VB síce nejazdí každý deň, ale dlho sa neohreje ani v garáži. "Jazdím s ňou normálne. Síce nie pravidelne, ale keď sa dá, tak na nej idem do mesta, alebo inam." Natíska sa však otázka, aké sú reakcie policjatov? "Nie je s nimi žiadny problém, skôr naopak. Zastavujú ma kvôli zvedavosti. Veď som ich kolega..." Problém nie je ani v tom, že auto má maják. Kým ho nepoužije, všetko je "kóšer".

Vďaka autu patrí Peter Dzuruš k najfotografovanejším ľuďom v Košiciach. "Závidieť by mi mohli aj niektoré celebrity. Ak niekde zastanem, ľudia sa hneď pristavia, sú zvedaví a chcú sa fotiť. Keď šoférujem, vodiči blikajú, trúbia a ukazujú palec hore. Zaujímavé je, že sa pristavujú aj mladí ľudia. Myslel som, že im to už nič nehovorí."

O kúpu auta zatiaľ neprejavil nikto záujem a je zrejmé, že súčasný majiteľ by ju ani nepredal. Možno aj preto, že si s ňou užil kopec srandy. "Na jednom veteránskom zraze som z recesie zastavil v uniforme VB kolónu veteránov. Lenže spolu s veteránistami zastali aj dôchodcovia, ktorí práve išli autom okolo. Jednoducho u nich nevdojak ožili spomienky na zašlé časy..."

Autor: Nová výstava vo VSG

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári