Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Vladimír Šandrik si užíva trénerské remeslo medzi deťmi z prípravky rovnako ako s ligovými hráčmi

Osudné mu bolo, keď po Kanadskom pohárinazval šéfa hokejového zväzu luháromKeď so svojimi spoluhráčmi z dorastu Bačom a Onofrejom začali od

Osudné mu bolo, keď po Kanadskom pohári

nazval šéfa hokejového zväzu luhárom

Keď so svojimi spoluhráčmi z dorastu Bačom a Onofrejom začali od trénera Štemproka dostávať čoraz častejšie príležitosť v áčku, noviny písali, že za ligový mančaft hrávajú prví Košičania. Hokejová Dukla, a spočiatku aj VSŽ, bola totiž vo svojich začiatkoch takpovediac celonárodný tím, čo bolo u mužstva postaveného na vojenských základoch pochopiteľné. Takže, Vladimír Šandrik, aj so svojimi dvoma kamarátmi, môžu povedať, že v ňom boli akýmisi priekopníkmi košického hokeja.

Skryť Vypnúť reklamu

Vtedy boli ešte zimy pre hokej ako stvorené. Keď udreli mrazy, stačilo vodu nastriekať a sídliskové ihriská sa cez noc menili na provizórne klziská. "Inak nebolo ani u nás. Bývali sme neďaleko starej nemocnice a štvorcové priestranstvo medzi štyrmi blokmi bolo ideálne miesto na hokej," spomína V. Šandrik. "Boli to krásne časy, hrávali sme proti chlapcom z iných ulíc. Na ľade sme boli od rána do večera." Celú zimu, až kým ho jarné slniečko neroztopilo.

"Kým ja som bol iba členom uličného a školského tímu, Pišta Onofrej s Jankom Bačom chodievali trénovať aj na starý zimák, za dorastencov Dukly, a v lete zas hrávali futbal, v Čermeli za Lokomotívu. Prirodzene, že som im závidel. Aj ja som chcel ísť, keď sa robil nejaký hokejový výber, ale raz som nemal hokejku, inokedy korčule. Bol som totiž z viacerých detí, a na hokejku či korčule mal nárok starší brat." No raz sa naňho predsa len šťastie usmialo. "Jedného leta, počas prázdnin, keď sme sa len tak poflakovali, nás stretol Ondrej Bendík, ktorý trénoval tunajších hokejových dorastencov, a pýtal sa Pištu, prečo nechodí na tréningy. Využil som príležitosť, a trocha nesmelo som sa opýtal - Môžem prísť aj ja?"

Skryť Vypnúť reklamu

Netrvalo dlho, azda dva mesiace, a Vladimír Šandrik sa prepracoval do A-družstva ligového dorastu. "Skladníka, a neskôr dlhé roky aj ľadára, robil vtedy pán Lépes, známa to figúrka zo starého Trojákovho štadióna. V sklade mal všetko, aj keď väčšinou staré a plesnivé, výstroj bol pohádzaný kade-tade, hádam tam boli ešte veci po hráčoch Lokomotívy, z čias keď hrávali v Petrovom sade. Ale hlavne, že to tam bolo. Iba sa opýtal: No, čo potebuješ? A doma sme si potom všetko reparovali, šili, prerábali na našu mieru."

Na zápasy, po celom Slovensku, sa chodievalo vlakom. "Ráno bol zraz na stanici, vedúci mužstva kúpil dve štangle salámy, dva bochníky chleba, a mohli sme vyraziť. Stalo sa, že po príchode do Bratislavy sme nenašli ubytovanie, tak sme, poobliekaní do výstroja, prespali na štadióne priamo v kabíne, a tak nastúpili na zápas. Autobusom sme chodievali iba sem-tam, bol to pre nás sviatok."

Skryť Vypnúť reklamu

Fanúšikovia si ho nepamätajú inak ako na poste beka. Už iba málokto vie, že začínal inak. "V útoku, na centri, i na krídle. Väčšinou s Onofrejom a Zdenom Dědičom. V útoku som hral ešte aj na juniorských majstrovstvách Európy v roku 1969 v Ženeve." To bol už hráčom A-mužstva VSŽ. Dukla bola minulosťou. "Tréner Štemprok nás v sezóne 1969/70 párkrát zaradil do mužstva, raz hral Onofrej, raz Bačo, raz ja. Noviny to kvitovali, vraj v ligovom mančafte konečne nastupujú prví Košičania. Väčšina spoluhráčov bola od nás oveľa staršia, o desať, aj dvanásť rokov. Ale pocítiť nám to nedali. Prirodzene, až na tie povinnosti nováčikov, ako bolo pratanie kabíny, starosť o puky, nosenie hokejok, nakladanie výstroja do autobusu keď sa išlo na zájazd. Každý z nás tým musel prejsť, ale myslím, že sme to robili radi. Aj na ľade musela byť disciplína. Keď ju niekto porušil, alebo sa zašíval, prááásk, dostal hokejkou po riti od pána kapitána Metelku," nerozpakuje sa V. Šandrik ani po rokoch s úctivým oslovením ostrieľaného hokejového kozáka, pri ktorom prežil svoje tovarišské obdobie. "Vedel som, že len disciplínou sa môžem niekde dopracovať. Uhýbanie, ulievanie v tréningu som nikdy nemal rád. Aj v lete, keď sme na sústredení behávali, nikdy som si trať neskrátil, nech bola hocijako náročná, vždy som dobehol, aj keď som bol iba posledný."

Tá poctivosť, a samozrejme i výkony na ľade, mu otvorili dvierka aj do juniorskej reprezentácie ČSSR. "Už od šestnástich rokov som dostával pozvánky do reprezentačných výberov. Pamätám sa na prvý zahraničný zájazd do Švajčiarska. Hrali sme hore v Alpách, pod holým nebom, bola to nádhera." S Onofrejom a Bačom to dotiahli aj na juniorské majstrovstvá Európy hráčov do 18 rokov, turnaj, ktorý bol voľakedy najväčším svetovým podujatím v mládežníckom hokeji. "Uskutočnil sa v Ženeve, prvý raz sme sa stretli s tým, že okolo hracej plochy boli priesvitné mantinely, z plexiskla, trošku to skresľovalo, ihrisko sa nám zdalo väčšie. Zážitok sme mali aj z toho, že všetky družstvá boli ubytované vo vojenských kasárňach, pod oknami sme mali obrnené vozy, transportéry, samozrejme, že sme do nich aj vliezli..."

Zo Ženevy si priviezol striebornú medailu. "Dodnes si ju doma opatrujem. O zlato sme sa pobili so Sovietskym zväzom, v jeho bráne stál legendárny Treťjak. Tam som ešte hral na krídle, v útoku s Jankom Bačom a jedným Opavčanom, tuším, že sa volal Berghauer." Tréner Bukač má na svedomí, že sa z neho stal obranca. "Na konci sezóny 1969/70 prišiel do Košíc zachrániť prvú ligu. V mužstve bolo vtedy málo obrancov, tak na jednom tréningu postavil pár vyšších chlapcov do radu, aby si medzi nimi vybral. Pristaví sa pri mne a vraví: Ty si veľký, máš na to predpoklady, nechceš to skúsiť vzadu?" Prečo nie? - povedal si V. Šandrik. Vedel hrať slušne do tela, ani so streľbou z väčších vzdialeností nemal problém, tak pristal. Na prvý zraz reprezentačného A-mužstva už cestoval ako obranca. "Bolo to v roku 1971 v Karvinej, tréneri Kostka a Pittner ma tam pozvali spolu s Beďom Brunclíkom a Jirkom Holečkom. Mal som stabilnú výkonnosť a cítil som sa na to, že by som mohol ísť aj na majstrovstvá sveta. Ale keď došlo na lámanie chleba, vždy dostal prednosť niekto iný. Predsa len, trénerom a vedeniu bola košeľa bližšia ako kabát."

Tak mu unikla napríklad olympiáda v Sappore v roku 1972, a nebol, hoci mal byť, ani pri legendárnom titule majstrov sveta z Katovíc v roku 1976. "Na olympijské hry do Sappora zobrali namiesto mňa jedného Litvínovčana, ale väčšie sklamanie som zažil pred svetovým šampionátom v Katoviciach. Z trénerov Guta a Staršieho. Gut mi vravel, že z tých obrancov, ktorí boli na záverečnom sústredení (Kajkl, Bednář, Dvořák, Chalupa), mám najlepšiu formu, ale dozvedel som sa, že na to aby som išiel na majstrovstvá sveta, mám málo medzinárodných skúseností. Tak som sa spýtal pána Staršieho: A kde ich mám získať? Ktovie či nejakú rolu v tom, že som sa nedostal do nominácie nezohralo aj to, že som na predposlednom tréningu trafil bodyčekom Dušana Pašeka tak nešťastne, že si zlomil nohu..."

Akousi kompenzáciou pre košického obrancu mal byť jesenný Kanadský pohár. "Možno, lebo akurát vtedy som nemal nejakú zvláštnu formu. Keď som dostal pozvánku, bol som na štvortýždňovom vojenskom sústredení vysokoškolákov v Trebišove. Po troch týždňoch ma odtiaľ vytiahli."

Napokon v zámorí za reprezentáciu hral, ale iba v prípravných zápasoch pred turnajom storočia. "Počas turnaja som už sedel iba v hľadisku. Aj tak to bol zážitok. Gól Milana Nového a víťazstvo 1:0 nad Kanadou, i finálový duel, ktorý sme o gól prehrali. Stále mám pred očami, ako si ten útočník vytiahol Vlada Dzurillu do strany a z uhla zavesil."

Keď prišli domov, delili sa peniaze. "Pán Andršt, vtedajší šéf hokejového zväzu, pred Kanadským pohárom sľúbil, že všetci hráči z výpravy budú mať nárok na rovnaké prémie, podľa umiestnenia. Lenže, keď nám na prijatí u jedného zo šéfov ČSZTV Dušeka rozdávali obálky, našiel som v nej smiešnych šesťtisíc korún. Tí čo hrali, dostali po štyridsaťtisíc, aj viac. Ešte aj kustód bral dvadsať či tridsaťtisíc... Podobne ako ja obišli len Richter, Franto Černík a Holý. Keď som sa pýtal trénerov, tí mi povedali, že to nie je ich záležitosť. Tak som vynadal pánovi Andrštovi, nazval som ho klamárom, a tým sa pre mňa reprezentačná kapitola skončila. Lebo som nedržal hubu ako ostatní..."

Tak mu na slávny Kanadský pohár zostala jediná pamiatka. "Dres kanadského hráča Danyho Gareho. Keď ho dnes vytiahnem zo šuplíka, prekvapuje ma aký je jednoduchý, vpredu iba veľká polovica javorového lista, druhá strana je celá biela. Mám ho odložený, možno pre syna, keď ho raz bude chcieť. Nikdy by som ho nepredal, hoci ho už chceli odo mňa kúpiť. Volali mi z Česka, ba aj z Kanady, a núkali tritisíc dolárov."

Reprezentačná kariéra skončila, ligová pokračovala. Až do roku 1982, vždy vo farbách košických železiarov. "Zo začiatku som strážil modrú čiaru s Milanom či Ferom Gregorovcami, potom niekoľko sezón s Jankom Šterbákom. Fero Gregor mi vždy vravel: Nič sa neboj, keď nevieš čo s pukom, tak ho nahraj mne, niekde ho vyhoď, alebo daj gól. Podľa toho som sa riadil. Neskôr som ja rozdával tak skúsenosti Mojovi Božíkovi či Peťovi Slaninovi. Pre mladých hráčov bolo vždy dobré mať po boku niekoho skúsenejšieho."

Puky, ktoré po jeho strelách skončili za chrbátmi ligových gólmanov nemá zrátané. Ale bolo ich vraj dosť. Rád si spomínam najmä na gól do siete Jirka Holečka, keď už strážil klietku pražskej Sparty. Za stavu 2:2, presne so záverečným klaksónom. "Beďo Brunclík vyhral buly v ich pásme, posunul mi ho na modrú, a ja som ho napálil na Jirkovu bránku. Iba nedávno som sa dozvedel od nášho časomerača na Trojákovom štadióne, že vlastne nemal platiť. Prezradil mi, že mi k tomu gólu tak trošku pomohol, lebo čas trošku podržal. Časomieru pustil vari o sekundu neskôr, ako rozhodca vhodil buly." Čo stačilo na to, aby puk z jeho palice včas rozvlnil sieť sparťanskej bránky.

Aj gól, ktorý dal legendárnemu švédskemu "Honkenovi" Holmqvistovi, stál za to. "Proti Švédom sme hrali za béčko ČSSR, v Londýne. Vyvážal som puk z nášho obranného pásma, a keď som bol na stredovej čiare, mal som v úmysle iba ho nastreliť na ich bránu. Aj som tak urobil, poslal som ho na ňu po ľade, asi meter za červenou, a na prekvapenie všetkých, bol z toho gól."

Kto sa pamätá, vie, že Vladimír Šandrik bol riadny chlapina. Pred protihráčom neuhol, a keď bolo treba, svojho ochránil. "Lebo boli aj takí, pred ktorými bolo treba našich ratovať. Napríklad Jardo Šíma zo Sparty. Keď sme s nimi hrali, pravidelne si vzal na mušku Janka Hegyiho či Petra Bartánusa, furt ich naháňal po tom ľade. Keď jedného z nich prehodil cez mantinel, celá hala spustila zborovo: Šíma není člověk, Šíma je bůh! Alebo: Jardo, čichni k němu jestli se neposral!"

Koniec ligovej kariéry bol taký, akého sa dožil nejeden z hráčov naveky verných klubovým farbám. "Že ma už v mančafte zrazu nepotrebovali. V lete v roku 1982 sme tak odišli viacerí. S Janom Šterbákom sme išli do Mikuláša, ako hrajúci tréneri. A vytiahli sme ho do 1. SNL."

Do Košíc sa vrátil, ale ako tréner mládeže. Nasledovalo zvolenské áčko, ktoré pomohol zachrániť v národnej lige, a po ňom opäť Košice. Ale už prvoligový mančaft. Najskôr so Selvekom, potom dva roky so Šterbákom. "Popri trénovaní som bol zamestnaný aj v železiarňach, na informatike, keď mi klub ponúkol funkciu manažéra." V nej vydržal deväť rokov.

Vrcholom jeho trénerskej kariéry je titul slovenského majstra, s kolegom Selvekom. Zlaté medaily sa zaleskli na hrudiach košických hráčov ešte v ´kavečianskom´ skleníku. Trénoval žiakov, dorastencov i mužov Prešova, so Šterbákom i extraligový tím Popradu, a naposledy mužstvo spod Urpína. "Odkiaľ ma vlani v decembri vyhodili," Vraví ako vždy, priamo, bez výhovoriek.

Neváhal, keď prišli s ponukou jeho bývalí spoluhráči Bakoš s Božíkom. "Či nechcem zobrať tunajšiu mládež. Rád som prijal, lebo som chcel byť trošku už aj doma. Mám chlapcov HT-6 a môžem povedať, že ma to baví rovnako ako práca s dospelými. No nevravím, že nemám ešte aj vyššie trénerské ambície. Teraz mám 56 rokov, a ešte aspoň takých desať rokov by som chcel vykonávať trénerské remeslo. Problém je len v tom, že na Slovensku je strašne veľa trénerov, a veľmi málo klubov. A mám pocit, že s hokejom to na východe ide dolu vodou..."

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 484
  2. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 17 675
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 15 300
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 114
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 679
  6. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 642
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 516
  8. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 11 503
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 701
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 451
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Testovanie v Prešove: Pripravujú 66 okrskov pre 77-tisíc ľudí

Mesto hľadá dobrovoľníkov, pretestovať majú najviac ľudí na Slovensku.

Ilustračná fotografia.
POZNÁMKA JAROSLAVA VRÁBEĽA

Po tom, čo mamička a advokátka predviedli v pôrodnici, sa už nedá byť ticho

Koronakarma mnohých takých dobehla, nakoniec prosia o modlitby.

Ilustračné.

Covid-19 má ďalších 1 312 ľudí, takmer štyristo je z východu

S koronavírusom je v nemocniciach takmer tisíc chorých.

Ilustračné foto.

Košice predali parcely na verejné parkoviská, sú súkromné

Za Rašiho to tak schválili, developer nevie prečo. Najviac má Hreha.

Mesto predalo pozemky na verejné parkovacie miesta. Od developera ich získali po 3-tisíc eur s DPH majitelia bytov.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus: Matovič je s testovaním spokojný, zachytili 5 594 infekčných (minúta po minúte)

Celkový počet nakazených na Slovensku dosiahol číslo 45 155. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 165 obetí.

Počas pilotnej fázy plošného testovania otestovali 140 945 ľudí.
Polícia bude naďalej kontrolovať dodržiavanie opatrení.
Píše Luboš Palata

Česi robia všetko pre to, aby sa udržali na čele rebríčka

Na Covid zomiera sto ľudí denne, hlavné však je, že sme premianti.

Ľudia si prezerajú stánky na trhu pri rieke Vltava v Prahe v sobotu 24. októbra 2020.
Opustené budovy

Na východe boli gigantom. Padli, keď podnik predali Čechom

Roky sa snaží nájsť nového majiteľa.

Snímka z pekárne Medea z roku 2004.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop