Zavraždeného manžela zakopala v lese

Manželstvá, v ktorých žena trpí pod nadvládou muža, nie sú žiadnou zvláštnosťou. No kým väčšina utláčaných manželiek si svoju bolesť nechá pre seba, prípadne sa zdôverí priateľke, nájdu sa aj typy, ktoré sa osudu vzoprú. Keď ich prejde trpezlivosť, prípade už nevedia "kam z konopí", vyriešia svoj problém radikálne, raz a navždy. Presne, ako hrdinka dnešného prípadu, 57-ročná Zuzana D.

Nebyť toho, že sa v jednu septembrovú nedeľu vybral istý dedinčan na huby aj so psom, na nič by sa možno neprišlo a Zuzanu by naďalej každý ľutoval za nepriazeň osudu, ktorý jej vzal manžela. Pred takmer pol rokom totiž zmizol a keďže o sebe nepodal žiadnu správu, polícia po ňom vyhlásila pátranie. Trvalo až do chvíle, kým sa hubárov pes nepostaral o hrôzostrašný nález.

"Sedel som na kraji lesa a preberal huby, ktoré som našiel. Robím to vždy, keď sa už blížim domov," začal pomerne zoširoka opisovať všetko dôležité majiteľ "slávneho" teriéra. "Beny sa kamsi zatáral a keďže som už chcel ísť, zavolal som ho. Nepribehol, iba som z diaľky počul jeho brechot. Myslel som, že plaší nejakého túlavého psa alebo mačku, tak som šiel za ním. Našiel som ho asi po sto metroch hrabať v zemi. Keď som podišiel bližšie, uvidel som časť ľudskej hlavy..." Okamžite psa odtiahol a bežal do dediny. Zavolal policajtov a potom ich odviedol na miesto.

Kriminalistom netrvalo dlho vypátrať, že hlava kedysi patrila niekoľko mesiacov nezvestnému Ivanovi D. Dedinčanovi, o ktorého náhlom zmiznutí ich informovala jeho manželka. Podľa patológa bola hlava oddelená od tela pravdepodobne sekerou. Keď kriminalisti vdovu po nebohomn odviezli do pitevne na identifikáciu, zažili šok. Zuzana nevyronila ani slzu a vymenovala ďalšie štyri miesta, kde zahrabala osatné časti tela. Po týždni hľadania a kopania mali kriminalisti Ivana D. takmer "kompletného". Napriek tomu, že pravá ruka sa nikdy nenašla, bodku za hororovým prípadom dal súd.

"Manželovu výplatu som nevidela dobrých 20 rokov," začala Zuzana na súde monológ o svojom utrpení. "Zakaždým ju stihol za pár dní prepiť. Keď sa mu už peniaze na slopanicu minuli, vzal ich mne." Pokúšala sa ich ukrývať, no zbytočne. Zakaždým ju mlátil dovtedy, kým mu neprezradila, kde ich má. Zuzana priznala, že už dávno rezignovala. Život brala ako nutné zlo, ktoré musí pretrpieť.

"Vtedy som manželov príchod domov spoznala podľa brechotu psa," blížila sa Zuzana k osudným okamihom. "Vždy na neho brechal. Nemal ho rád, lebo keď bol Ivan opitý, a to bolo takmer stále, dráždil Nera a kopal ho. Jesť mu nedal, odkedy ho máme. I vtedy som začula skuvíňanie a bolo mi jasné, že je pod parou..." Pozrela sa na hodiny nad sporákom. Bolo čosi po desiatej, teda čas, kedy zatvorili krčmu a skalných kunčaftov poslali domov.

Len čo buchli vchodové dvere, Zuzana sa podvedome prikrčila. "Keď som ho zazrela, vydesila som sa. Nebol príliš opitý, iba pripitý. A to bolo vždy najhoršie, lebo sa nezvalil na posteľ v kuchyni a nezaspal. Naopak, vtedy vyčíňal najviac." Namiesto pozdravu vraj zavrčal: Čo máme na večeru? Zuzana mlčky otvorila rúru a z nej vybrala tanier s lokšami. "Manžel chvíľu prežúval, potom sa na mňa oboril, že som mu mala dať trochu slaniny. Povedala som mu, že keby peniaze neprepil, bolo by na slaninu aj ostatné veci." Vtedy vraj Ivan buchol päsťou po stole a vyrútil sa na ženu, aby nerozprávala také hlúposti, že nemá peniaze. Skrýva ich vraj pre seba a on potom musí jesť také svinstvá, čo by ani pes nežral.

Hoci sa Zuzana držala zásady nedať sa vyprovokovať, tentoraz nesmelo odporovala. Otvorila tému peňazí a manželovho neustáleho vysedávania v krčme. A vytkla mu aj to, že doma takmer nič nerobí a celé hospodárstvo leží na jej pleciach. "Vtedy sa manžel postavil a udrel ma. A potom ešte raz. Zapotácala som sa a stratila rovnováhu. Keď som spadla na dlážku a olízala si peru, pocítila som krv. Ivan si ma už vôbec nevšímal. Podišiel ku kredencu, vytiahol fľašu vodky a napil sa priamo z nej. Potom si sadol za stôl a dojedal ti placky."

Zuzana sa postavila a celá sa triasla. "Vteda ma zaplavil taký zvláštny pocit. Nie, neboli to ako vždy doteraz, strach a beznádej. Bola to nenávisť. Uvedomovala som si, ako ma ten chlap roky ponižoval i týral a ako som musela trpieť." Čosi sa v nej vzbúrilo. Raz sa to predsa musí skončiť a aj ona má právo na pokojnú starobu. "Zobrala som nôž, ktorý som používala iba na rezance. Dlhý s ostrou čepeľou." Obišla manžela, zabratého do jedenia placiek a keď bola za ním, rozohnala sa a zabodla mu nôž do chrbta. Presne tam, kde predpokladala, že je srdce. Kým Ivan stihol čo i len vykríknuť, bodla ho ešte raz. "Zachrčal a ako sa pokúsil vstať, podlomili sa mu nohy a spadol. Strašne som sa bála, že vstane a napadne ma. Tak som iba stála s pripraveným nožom a čakala, čo bude ďalej." Ivan však už síl na protiútok nemal. Ešte sa niekoľkokrát napol a bolo po ňom. Jedna rana zasiahla srdce, druhá ho tesne minula.

Keď bolo po všetkom, Zuzana si zhlboka vydýchla a sadla za stôl. Vzala fľašu, z ktorej iba pred chvíľou pil jej manžel, a tiež si odpila. Vraj ju vôbec nevydesilo, čo urobila. Bolo to pre ňu vyslobodenie z dlhoročnej kliatby. "Nevedela som, čo spraviť s telom. Lebo ani na okamih mi nenapadlo, aby som sa šla udať. Po chvíli premýšľania som sa rozhodla, že ho niekam zakopem." Manžel bol však tažký, preto po pár neúspešných pokusoch odtiahnuť ho z kuchyne rezignovala. Z kôlne doniesla sekeru, ktorú používali na rúbanie dreva a tou ho priamo na dlážke rozporcovala. Telo sa rozhodla odviezsť do lesa a zakopať.

"V tú noc som na káričke odviezla trup aj hlavu a na druhý ruky a nohy. Zakopala som to všetko na rôznych miestach. Svoje zakrvavané šaty som spálila a kuchyňu poriadne vydrhla." Na štvrtý deň šla oznámiť na políciu, že manžel sa už dlhšie doma neukázal. Odišiel do lesa a už sa nevrátil. "Keď som od susedky počula, že sa v lese našla hlava, hneď som vedela, že to všetko vyjde najavo. Čo som urobila, neľutujem. Bolo to pre mňa vyslobodenie a za tých pár mesiacov bez muža sa mi žilo oveľa lepšie."

Okrem Zuzany vypovedala i jej dcéra. Potvrdila, že otec bol opilec, ktorý matku a neskôr i ju týral. Skorým vydajom a odchodom z rodičovského domu takmer na opačný koniec republiky sa snažila dostať z jeho dosahu. "Volala som aj mamu, a to neraz, nech sa za mnou presťahuje. Stále odmietala. Dom patril jej rodičom a nechcela ho nechať napospas otcovi."

Aj na základe tohto svedctca súd siahol k zníženiu trestu. Zuzane D. vymeral 6 a pol roka.

rob

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári