Vyučený zámočník, rušňovodič a systémový inžinier Ing. Jozef Valalik sa po strate zamestnania stal masérom
Na ľudskom tele vyciťuje miesta, ktoré treba špeciálne ošetriť
Keď Ing. Jozef Valalik stratil prácu, lebo vo firme sa zmenila koncepcia a jeho odborné znalosti už nemohli využiť, uvažoval čo ďalej. Vedel iba jedno, že chce ľuďom pomáhať. Myšlienkami sa vrátil do chvíle, keď vo svojich 17 rokoch dokázal spolužiakovi napraviť vykĺbené rameno. Nie, nemal v úmysle stať sa liečiteľom, (aj keď dnes sa pre mnohých ním stal). Vyučený zámočník, neskôr rušňovodič, nakoniec systémový inžinier sa stal masérom. Nebola to méta, bez ktorej by nemohol žiť, ale keď je niečo v človeku hlboko zakotvené, skôr či neskôr sa to nejakým spôsobom premietne do života.
Ako chceme opravovať život, keď nevieme o čom je? Čo je to život, z čoho sa skladá, z akých komponentov? Ako ho žiť, ako ho zvládať, aby priniesol osoh, ale aj osobnú radosť? Takéto a iné podobné otázky J. Valalika dlho trápili, aj keď formulácia viet sa z času na čas menila, podstata bola rovnaká. Stal sa hľadajúcim, tak ako mnohí, ktorí siahajú vysoko, ale môžu padať a aj spadnúť celkom na dno. Postupne, celé roky sa učil a stále sa učí spoznávať a ovládať páky, ktoré hýbu životom. Používa nástroje, ktoré každý pozná, ale nie každý ich vie využiť. Pritom ich máme všetci.
Duchov videl ako oblaky
"My máme naozaj čudné dieťa," vravela matka susedke, keď sa jej sťažovala, že ich Jožko ju zásobuje samými hlúposťami a keď sú na cintoríne, vraj tam nad hrobami vidí oblaky. Ibaže po hmle ani stopy a aj obloha je čistá. Vízie, ktorými oplýval, vytĺkali z neho ako sa dalo. Aj k všelijakým pokútnym babiciam ho vláčili, len nech je už z neho normálne decko, čo nemá halucinácie a večne si nevymýšľa. Ako mohol v tom čase sotva päť či šesť ročný chlapec vedieť, že sa tam vznáša duch zosnulého? Neraz sa mu podarilo aj čosi, čo bolo pre neho prirodzené a normálne, a predsa sa mu všetci smiali. Akoby sa s tým obláčikom rozprával svojím jednoduchým jazykom, akoby mu tí duchovia šepkali niečo, čo mal povedať nahlas. A keď to povedal, matka sa na neho úkosom pozrela a prevrátila oči dohora: "Netáraj!"
Mladý Jozef chodil s babkou na bylinky, pomáhal jej variť čajíky a odvary, pozoroval ako sa nad nimi skláňa v modlitbe, ale neveľmi sa o to staral. Máločo z toho mu utkvelo v pamäti tak, aby sa tomu mohol venovať bez štúdia, len zo skúsenosti, tal ako to robila babička. Jozef si dobre pamätá. ako tvorila zábal z modrého baliaceho papiera na oblasť krku alebo na hrudník, ak niekto zastonal s chrípkou, či so zápalom priedušiek. Nič nevedela o čakrách, a predsa intuitívne s nimi pracovvala.
Zrel a rástol
J. Valalik mal od raného detstva problémy s chrbticou, aj kolenné kĺby ho trápili. "Nevedomky mi ublížila nevlastná mama," hodnotí dnes situáciu. "V lete sme s bratom nosili vodu do obrovských sudov, za jedno popoludnie to bolo 1 400 litrov. Vodou sa polievala záhrada. Darmo som sa vzpieral. Mama vravievala, že kým mi dáva jesť, musím ju poslúchať."
Na mladom, ešte nie celkom vyvinutom organizme sa také preťažovanie odrazilo hlavne poškodením osy tela - chrbtice. Obťažovaný sústavnými bolesťami chodil po lekároch, menil rehabilitačné strediská, zažíval pozitívne aj negatívne prístupy, podľa toho, na koho natrafil. Mladší brat trpel podobne a už ako 15-ročný sa musel podrobiť operácii bedrových kĺbov..
Jozef sa neraz nevedel ani poriadne vystrieť, chodil zhrbený ako starý chlap. Ba bolo obdobie, keď už takmer nechodil. Roky sa posúvali ďalej, až nastal čas štúdií, keď viac a hlbších vedomostí na túto tému získaval z odbornej literatúry, ktorú si požičiaval od spolužiakov - medikov. Keď mu osud privial do cesty Ing. Martina Mareka, akoby sa vo svojom vnútri sám našiel. Pod vplyvom jeho filozofickej školy duchovne zrel a rástol. Už ju navštevuje pätnásty rok. V tomto nekonečnom procese sa posúva ďalej a to, čo tam získava, mu pomáha prekonávať problémy a pochopiť súvislosti, aké sa nedočíta v literatúre. "Nič sa nedá urýchliť alebo preskočiť bez toho, aby sa to nejako neprejavilo. Tak ako v škole. Rok výučby nemôžeme pochopiť za jeden deň," uvažuje J. Valalik v súvislosti s prístupom k sebe a k životu vôbec.
Dotykom vyciťuje
Klient, zhodou okolností tiež Jozef, má problémy s platničkami v driekovej oblasti. Druhý Jozef - masér ho v sede vykrúca na všetky strany, potom poklepkáva a pritláča na rôzne miesta na chrbte. Jozef klient je tu iba po druhý krát, ale tvrdí, že už po prvej masáži sa mu uľavilo a nemusel užiť lieky proti bolesti. O J. Valalikovi sa hovorí, a zrejme na tom niečo bude, že dokáže vyciťovať miesta, ktoré treba ošetriť. Prostredníctvom jemných, cielených dotykov, ktoré sú intuitívne, ale podložené aj odbornosťou, pomôže, ak môže.
Všetci prichádzame na svet s istými danosťami, ktoré majú súvis aj s našimi predošlými inkarnáciami. J. Valalik na ne nadväzuje a spolu s vedomosťami ich rozvíja postupne a stále hlbšie. Vlastnú chrbticu si dal do poriadku systematickým cvičením, pričom hľadal duchovné príčiny vzniku. Dnes sa už v tejto oblasti dobre orientuje a ak má klient záujem, rád mu to priblíži.
Každý chrbticový stavec niečo naznačuje. Napríklad C 2 je druhý stavec zhora na krčnej chrbtici a premietajú sa cez neho oči, zrakové a ušné nervy, dutiny, vypuklé kosti, jazyk a čelo. Pri problémoch s C 2 by sa mal človek zamyslieť nad tým, či neodmieta múdrosť a či sa nezdráha prijať niečo nové do života, prípadne odmieta niečo pochopiť. Ťažko sa rozhoduje, k mnohým veciam pociťuje odpor a obviňuje sám seba aj za to, začo nemôže. Jeho disharmónia so životom vyplýva aj z popretia duchovnosti.
Dnes sa J. Valalik venuje čchi-kungu a taj-chi (na snímke). "...nie je to len vírenie vzduchu okolo seba, ale je to práca s mysľou, čo v spojení s pohybom má pomôcť k upokojeniu, ale tiež k budovaniu vôle a húževnatosti," povedal.
Čo všetko môže vplývať na ľudské vedomie?
Delfíni a veľryby sú vyspelé duše a veľkí majstri v liečení
O delfínoch sa hovorí, že sú mimoriadne inteligentné, že už mnohým pomohli a že je šťastím vidieť ich voľne v mori. Ich dokonaný vývoj predchádzal rozvoju človeka, takže sú ma našej planéte oveľa dlhšie ako my. Disponujú komunikačným systémom, ktorý je výraznejší ako ľudský, ba aj ich vnímanie je v porovnaní s ľudským širšie. Spolu s veľrybami tvoria a udržiavajú sieť oceánov. Ich úlohou v súčasnosti je prepájať "ich" vodnú sieť so sieťou suchozemskou, čím pomáhajú rozširovať ľudské vedomie.
Metafizické zdroje hovoria, že delfíni a veľryby sú vyspelé duše, ktoré majú svoj pôvod na planétach Sírius a Plejády. Sú to majstri v liečení, ak ich systém človek vie prijať. V dobrom a zdravom prostredí z nich vyžaruje číra radosť a šťastie, ktoré nezaťažený človek dokáže vnímať. Existuje mnoho doložených prípadov, keď ľudia, ktorí boli v kontakte s delfínmi vyzdraveli, alebo došlo k významným pozitívnym zmenám v ich živote.
Delfíny dokážu spievať, aj keď zvuky, ktoré vydávajú, by sme pomenovali inak. Ich spev má prenášať do oceánov informácie hviezd a kódy, ktoré my nedokážeme rozlúštiť. Američanka Joan Ocean desať rokov žila s havajskými delfínmi v úzkom kontakte. Prežívala ich zrod, hry, liečenie, aj spôsoby komunikácie prostredníctvom zvuku. Dokázala vstúpiť do vedomia delfínov a cez nich sa pohybovať v rôznych ríšach. Komunikovala aj s veľrybami a prevzala od nich nasledujúce posolstvo:
Žijete vo vesmíre, ktorý je podmienený vaším vnímaním a názormi, na ktoré sa sústredíte. Všetci ľudia spoločne vytvárajú svet, ktorý uzatvorili ústnou dohodou, akýsi psychický hologram, trojdimenzionálny, nesmierne zložitý duševný obraz, ktorý však nikto nevytvára sám, je to spoločný projekt. My veľryby sa dokážeme presúvať z jednej skupinovej mysle do druhej, čiže do iných dimenzií alebo vesmíru. Dá sa povedať, že sme neustále v zmenenom stave vedomia, presne podľa nášho kolektívneho obrazu sveta. Snové scenérie a príbehy sú tiež reálne, iba sú kratšie.
Čas nie je reálny, je relatívny. Čas neplynie, v čírej mysli ani neexistuje. Dostatočne silná vôľa dokáže čas prekonať, čoho dôkazom sú svätcí dávnej minulosti pochádzajúci z východných zemí.
Peruánske pískacie nádobky sa vkladali do hrobu spolu so nebožtíkom
Zosnulého sprevádzali do večnosti
Peuánske pohrebné obrady prebiehajú celkom inak, ako to býva zvykom u nás. Medzi špecifiká patrí aj nosenie malých prázdnych fľaštičiek, ktoré sú uviazané na šnúrke okolo krku. Do fľaštičiek fúkajú, čím vyludzujú pískavý zvuk. Možno sami nevedia z čoho sa odvodzuje tento zvyk, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to súvisí s peruánskymi pískacími nádobkami.
Peruánsky ľud ich používal vyše tisícky rokov, až dovtedy, kým okolo roku 1532 n.l. túto zem nedobyli Španieli. Približne v tomto čase prestali nádobky existovať. Dá sa to dokladovať tým, že španielski dobyvatelia, ktorí si robili podrobné poznámky o ľuďoch, ktorých si podrobili, o nádobkách sa nezmieňujú ani raz. Záhadné je aj to, že ani samotní Peruánci nikde nezobrazovali nádobky alebo ich použitie, ani si o tom nerobili záznamy.
Peruánske pískacie nádobky neboli a nie sú iba úžitkovými alebo dekoratívnymi keramickými predmetmi. Je veľmi pravdepodobné, že boli naladené s hlbokým citom pre mieru. Frekvencie, na ktoré boli nádobky naladené, sú v takom rozsahu, ktorý iba podľa nedávnych zistení vyvoláva sluchovú ilúziu, že vyludzovaný zvuk je o 15 percent hlasnejší, ako je to v skutočnosti. Tieto výnimočné nádobky dnes vlastní iba málo ľudí a iba jediný v Európe ich má celú sadu, teda šesť. Každá z nich je naladená tak, že vydáva zvuk s odlišnou frekvenciou. Ich kombinácia vytvára zaujímavý efekt, ktorý "fúkačom" privodí zmenu vedomia.
Keď niekto zomrel, jeho pískacia nádobka sa vkladala do hrobu, aby zosnulého sprevádzala vo večnosti. Malá fľaštička zo skla, ktorú dnes pozostalí nosia pri obradoch na krku, už nedokáže otvoriť bránu do šamanskej sféry, do ktorej prostredníctvom pískacích nádobiek mali prístup starovekí peruánski predkovia.
V sobotu si pripomínajú meniny dve príbuzné mená Michaely a Michalovia
Ona je šarmantná, on sa bojí zranenia
Nositeľky krstného mena Michaela sú zvláštnymi osobnosťami. Bývajú veľmi šarmantné, príjemné a úprimné. Ich úprimnosť je niekedy taká neznesiteľná, že druhá strana ju chápe ako urážku. Radi kritizujú iných, ale zabúdajú na vlastné nedostatky. To je hlavný dôvod, prečo majú málo priateľov. Zaobchádzať s citmi iných neveľmi dokážu. Michaely bývajú často opustené, pričom nevedia pochopiť, prečo od nich každý bočí. Chýba im takt a ohľaduplnosť. Ich poznámky môžu byť síce pravdivé, ale nie vždy sú žiadané a podané prijateľnou formou. Pritom neznesú protireakciu, berú to ako útok. Potom sa trápia a plačú, ale poučenie si z toho nevezmú. Ich osobným číslom je 1 - vodca.
Osobným číslom Michala je 9 - génius. Muž tohto mena je plný rozporov a iba málokto sa v ňom dokáže zorientovať. Pred druhými sa rád ukazuje ako tvrdý muž, no pri dlhšom kontakte zistíme, že je to citlivý romantik. Skrýva sa pod masku, bojí sa zranení. V láske je opatrný, ale ak sa raz rozhodne, tak to platí na dlhý čas. Rovnaké je to aj vo vzťahoch k priateľom. Navonok sa správa otvorene, bodro a veselo, no pritom len skúma reakcie ľudí a vyberá si z nich tých, ktorí mu vyhovujú. Vhodnou farbou je pre nich oranžová, ale aj modrá, podľa toho na koho sa Michal práve hrá.
Lea Gallová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
