Andrea TOMÁSCHOVÁ, andrea.tomaschovakorzar.sk

Predstavovať Milana Lasicu nemá žiaden zmysel. Verejnosti veľmi dobre známy a obľúbený herec, komik i dramatik sa v Košiciach predstavil prednedávnom v hre Malé manželské zločiny. Po predstavení sme tému manželstva a lásky trošku vyskloňovali aj v našom rozhovore.

Prečo je téma manželstva rovnako obľúbená na debaty v krčme ako na inscenovanie?

- Pretože to každý zažil, zažíva, alebo bude zažívať. Je to univerzálna téma, ktorá sa týka skoro každého a publikum na ňu reaguje. Navyše hra Erica-Emmanuela Schmitta je napísaná veľmi dobre. Autor prefíkane balansuje na pokraji dramatičnosti a komičnosti.

Rovnako ako v skutočnom živote. Aj v tom býva manželstvo smutno-smiešne.

- Autor asi vychádzal z pocitu, že manželstvo sa nedá charakterizovať jednoznačne, je smutno-smiešne alebo tragikomické, čo je pre toho, kto píše hry, vždy najinšpiratívnejšie.

Zdá sa aj vám manželstvo smutno-smiešne?

- Človek to nehodnotí tak, ako keď o tom napíše dramatik. Ten sústredí do hodiny a pol, čo vy zažijete za 30 rokov. Za taký dlhý čas sa vám to ani nemusí zdať také dramatické, ako keď to zhustíte do 90 minút.

Žeby aj preto, že na niektoré detaily zabudneme?

- Pravdepodobne sa na to nepríjemné zabúda.

Máte túto schopnosť?

- To podľa mňa ani nie je schopnosť, ale samozrejmosť. Prečo by si mal človek pamätať nepríjemné veci? Hoci, sú možno takí, ktorí sa kochajú v tom, čo nepríjemné zažili, majú neustále pokazenú náladu a otravujú ju aj iným. Ale ja, našťastie, nie som ten typ.

Vy mávate skôr akú náladu?

- Nálada nie je trvalá, takže niekedy veselšiu, inokedy menej veselú. Koniec-koncov, byť stále veselý, to sa snáď ani nedá.

Musíte mať na veselosť špeciálny dôvod, alebo sa viete veselý aj zobudiť?

- Nie som typ, ktorý by sa od rána radoval bez akejkoľvek príčiny. Ale poznám takých ľudí a myslím, že sú veľmi šťastní.

Závidíte im?

- Vlastne áno, závidím.

Ani v mladosti ste neprekypovali radosťou a energiou?

- Nie. Myslím, že som vždy trpel nedostatkom energie, a to mi ostalo dodnes.

Stále ste boli šetrný aj v prejavovaní emócií?

- Áno, v tomto som veľmi skromný.

Je to vec výchovy, či povahy?

- Neviem. Ale fakt je, že emócie veľmi neprejavujem.

Tak, ak si spomeniete na svoju rodinu, ako sa prejavovali vaši rodičia voči vám?

- Moji rodičia neboli emotívni a ani špeciálne temperamentní ľudia.

Nechýbal vám pocit lásky?

- Ale ja si myslím, že láska sa nemusí prejavovať len veľkými gestami. Dá sa prejavovať aj tichým spôsobom. Nemá to spojitosť s veľkými emóciami a obrovským temperamentom.

Ako prejavujete lásku vy?

- To by ste sa museli opýtať mojich blízkych, ja sám to neviem povedať. Možno dotykmi, úsmevmi, alebo slovami.

V čase zamilovanosti ste ako prejavovali svoju priazeň?

- Pravdepodobne som bol neodbytný, alebo som sa stále snažil tomu objektu pretŕčať popred oči a drankať nejaké kontakty.

Takže ste skôr zaujali vytrvalosťou ako plamennými prejavmi?

- Plamennými prejavmi určite nie, no vytrvalý som tiež nebol.

Ako dlho ste museli "drankať", kým si vás všimla vaša manželka Magda?

- Myslím, že dlho nie, pretože naše kontakty nastali len rok predtým, než sme sa vzali, a to sme už pol roka spolu žili.

Čím vás ona vlastne očarila?

- Svojou existenciou, bytosťou, krásou, jemnosťou, humorom, inteligenciou...

A čo mala navyše oproti iným, že ste si ju vzali?

- Bola tehotná. (Smiech)

Vaša prvá dcéra však bola plánovaná. Čo, že ste sa v štyridsiatke rozhodli stať sa otcom?

- Myslel som si, že už je najvyšší čas. Keď som bol mladý, vôbec som o tom nerozmýšľal, bol som v tomto smere nezodpovedný, alebo do vetra. A keď som mal 40, zrazu som pocítil, že je najvyšší čas.

Prečo nezodpovedný? Mne sa zdá byť naopak veľmi zodpovedné priznať si, že sa na deti necítite, a preto ich nemať.

- To ma teraz prekvapuje, ale máte pravdu, je to zodpovednosť. Určite je to lepšie, ako mať v dvadsiatke deti a potom zdupkať.

Takže ste boli zodpovedný mladý muž?

- Myslím, že do istej miery som bol zodpovedný, no neviem, či vo všetkom. Ale nezdá sa mi, že by som bol nejaký ľahtikár.

A bohém?

- Ani bohém nie. Teda, neviem, čo sa považuje za bohémstvo. Či je bohém aj človek, ktorý ponocuje. Lebo, samozrejme, keď som bol mladý, ponocoval som. Ale preto, že som žil v takom prostredí, neustále som bol na cestách, býval som v hoteloch. Tam sa tomu človek nevyhne.

Teraz by sa vám ešte chcelo ponocovať, popíjať a filozofovať?

- Už ani veľmi nie, nemám na to síl. Ani cestovať sa mi už nechce, už to pre mňa nie je žiadne vzrušenie. Je to síce súčasť môjho života, ale žeby som tým bol unesený, to nie. Keď som bol mladý, bol som úplne hotový z toho, že stále niekam cestujem autom, alebo vlakom, bývam v hoteli... To bolo neskutočne vzrušujúce.

Ste dnes ešte vôbec z niečoho unesený?

- Z máločoho som taký unesený, ako keď som bol mladý. Všetko už poznám.

Keď je človek mladý, býva unesený. Aký je v zrelom veku?

- Mal by byť vyrovnanejší, nad vecou a mať nadhľad. Nemalo by ho hocičo rozčúliť, mal by mať v sebe vnútorný pokoj.

Máte to všetko?

- Zdá sa mi, že áno.

A múdrosť so sebou vek neprináša?

- Nie. Vekom sa len starne.

O vás ale vravia, že starnete do krásy.

- To neviem posúdiť.

Nestretávate sa s otvorenými prejavmi priazne žien?

- Nezdá sa mi, že by som sa s takými prejavmi stretával. Aj mi to občas trošku chýbalo, ale nikdy v živote som nebol obletovaný ženami. Stali sa mi asi dva-tri prípady, že ma nejaké ženy "prenasledovali" a ja som pred nimi unikal. To si pamätám. No boli to práve také, o ktoré som nemal veľký záujem. Ale to bolo tiež už veľmi dávno. Inak som pred ženami unikať nemusel. Naozaj som tieto problémy nemal.

Nemrzelo to trošku vaše mužské ego?

- Nie. Skôr mi chýbalo, že som so ženami nevedel nadväzovať celkom prirodzené kontakty. Niektorým mužom to ide veľmi ľahko a bez akýchkoľvek problémov, lebo vedia, ako na to. Ja som na to nemal ten správny grif.

Pritom vám nechýba nič z toho, čo ženy obdivujú - humor, šarm, intelekt...

- To áno, ale mne sa zdalo, že som pre tie ženy, o ktoré som mal záujem, nezaujímavý.

Nikdy ste sa potom nedozvedeli, že to bolo inak? Že vás niektorá tajne ľúbila?

- Úprimne vám poviem, že pokiaľ ide o ženy, tie boli pre mňa vždy zahalené tajomstvom. Mal som priateľov, ktorí vedeli so ženami bez problémov jednať, vedeli, čo chcú počuť. To som ja nevedel.

Ani obklopený troma ženami ste do tajov ženského sveta neprenikli?

- Čiastočne áno. Ale dá sa povedať, že už je to neskoro. (Smiech)

- - -

Profil

Milan Lasica (3.2.1940) je slovenský humorista, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, moderátor i spevák. Už počas štúdia na VŠMU začal vystupovať v Tatre, kde spolu s Júliom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. Bol členom Divadla na korze, scény Večerní Brno, spevohry i činohry Novej scény. Dnes pôsobí ako riaditeľ Štúdia L+S.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári