Dnes po dvesto metroch lapá po vzduchu,

ale počúva, že stále pláva štýlovo

"Nemám to zo svojej hlavy, niekde som to čítal, a zostalo mi to v pamäti. Najlepšie je, keď chcú obaja, zverenec i tréner, ide to ešte aj vtedy, keď zverenec chce a tréner nemá záujem, ale keď zverenec nechce a záujem má iba tréner, vtedy to nemá zmysel robiť." Tej filozofie sa Július Samuelis, dlhoročný tréner košických plavcov, pri výchove talentov snaží držať. "Niekto môže byť talent, ale nútiť ho do vrcholového športu, keď sám nemá záujem, to sa jednoducho nedá."

Vodu má v krvi, od narodenia. Jeho otec, František, alebo ak chcete "Šamu báči", bol kedysi solídnym plavcom, pólistom, i schopným plaveckým funkcionárom. "Robil na pošte, úradníka, v oddelení telefón - telegraf, a plával za košickú Jednotu. Trénoval s takými osobnosťami ako Téglási či Lacknerová. Jeho obľúbeným štýlom bol znak. Potom skúšal aj vodné pólo. Často sa stávalo, že ten, kto skončil s plávaním, dal sa na pólo." Po skončení kariéry otec funkcionárčil. "Stal sa predsedom plaveckého oddielu Červenej hviezdy, trénoval vodnopólový dorast, pôsobil ako zväzový funkcionár, ba aj rozhodca, na starosť mal organizačnú činnosť. A všetko robil za korunu, takpovediac zadarmo..."

Nebolo divu, že pri ňom si aj malý Július čoskoro potykal s vodou, plávať sa naučil, keď mal sotva štyri roky. "Na starom ´čeháčku´, v strednom bazéne. V lete sme tam boli od rána do večera. Plávanie bolo vtedy sezónnym športom, lebo kryté bazény neboli. Sezóna sa začínala v máji, len čo slniečko vodu trošku vyhrialo."

Plavecké základy dostal od otca, ale výkonnostne rástol pod rukami iných trénerov, lebo ako vraví: "Nepovažujem to za dobré, keď rodič trénuje svoje dieťa. Sem-tam treba totiž na svojho zverenca aj pokričať, a na vlastné dieťa nedokážete byť taký prísny ako na iné. Ani ja som svoje decká, dcéru Nikolu a syna Petra, neviedol. Naučil som ich plávať, ale trénovali ich druhí."

V obľube mal najmä dlhé trate, lebo vytrvalosť mu nechýbala. "Tisícpäťstovku, polohovú štvorstovku, ale aj dvesto metrov prsia. No na rozdiel od otca, nemal som rád znak. Neviem prečo, akosi mi ten štýl nesedel." V Košiciach boli tréningové možnosti dlho limitované otvoreným bazénom. Skončila sa letná sezóna, a plavci i pólisti museli hľadať azyl v neďalekom Prešove, kde vyrástla krytá 25-ka. "Cez zimu sme tam chodievali vždy v sobotu a v nedeľu. Dochádzali sme za trénerom Balážom, ktorý si v prešovskom oddieli našiel miesto plateného trénera. Otec zabezpečil poštársky autobus, staručkú ´pragovku´, s takým dlhým nosom, a odchádzalo sa o ôsmej ráno z Námestia osloboditeľov. Autobus bol vždy plný, lebo viezol plavcov i pólistov. Vedľa vás sedel Ščavnický, Lackner, Kalinka, Krupanič... To boli pre mňa veľké pojmy. Najskôr odtrénovovali jedni, potom druhí, a o dvanástej sme sa vracali domov."

Vďaka otcovi sa dostal prvý raz aj na plavecké majstrovstvá republiky, na bratislavskej Matadorke. Pravda, len ako divák, lebo na súboje medzi dospelými bol ešte primladý. "Doteraz si pamätám ako sa náš Hegyi bil s nejakým českým borcom v rozplavbe o postup do finále, ako som fandil Alene Minaříkovej, bol to pre mňa veľký zážitok."

Sám potom vo farbách Červenej hviezdy absolvoval zopár šampionátov. "Ale nejaké veľké výsledky som nemal, nikdy som na nich nezískal medailu. Myslím si, že preto, lebo som bol málo trénovaný. U otca som bol asi do štrnástich rokov, potom ma viedol, na diaľku, práve František Hegyi. Žil už v Plzni, odkiaľ mi posielal tréningové plány, podľa ktorých som si doma plával." Že to stálo za to, ukázal rok 1967 a bratislavské majstrovstvá ČSSR. Štvrté miesto na polohovej štvorstovke, ôsme vo finále na 1500 metrov. Takže, predsa len nejaká medaila bola, aj keď iba zemiaková...

"Vtedy nebolo vôbec jednoduché dostať sa ani do finále na tisícpäťsto metrov, lebo vo všetkých disciplínach sa plávali rozplavby. Mal som dve finálové umiestnenia, ale na reprezentáciu bolo treba viac. Boli v nej lepší plavci ako ja, Česi, Bratislavčania..., konkurencia bola voľakedy veľká." No keď nastal vojny čas, povolávací rozkaz prišiel z pražskej Dukly. Rukolapný dôkaz, že v tej vode predsa len čosi vedel. "Dukla mala veľmi silný plavecký oddiel, šéftrénerom bol Andělín Hliňák, ktorý kedysi plával u môjho otca. Viedol ma major Olešovský, ktorý najskôr robil atletiku a trénoval Danu Zátopkovú. Plávanie a atletika majú veľa spoločného, mnoho tréningových metód je rovnakých. Boli to krásne dva roky, aj keď sa trénovalo veľmi tvrdo, niekedy aj trojfázovo. Podmienky boli fantastické, bazén sme mali priamo na Juliske, vedľa futbalového štadióna či hádzanárskeho ihriska. Keď sme počas suchej prípravy hrávali futbal, stretávali sme sa aj s tými najslávnejšími hráčmi. Major Masopust nás vždy zdravil ´Nazdar kluci!´ Boli to hviezdy, ale každý sa správal kamarátsky. Iba jeden hádzanár bol strašne nepríjemný. Keď mal službu a kontroloval nás pred vychádzkou, museli sme mať ešte aj spodné prádlo zelené, podľa predpisov, inak nás von nepustil. Zle bolo aj vtedy, keď ste vonku natrafili na lietačku. Keď ste nemali niečo v poriadku, hodinu ste museli robiť na buzerpľaci poradové cvičenia."

Z Prahy má mnoho priateľov, výborných plavcov. "S ktorými som plával v lige družstiev. A získal som s nimi dva tituly majstrov republiky. Takže predsa len nejaké medaily boli, samozrejme, stále si ich doma opatrujem. Pepa Nalezený, Honza Vokatý, Petr Tippner... Dodnes sa stretávame po pretekoch, na Veľkej cene Bratislavy, v Brne, v Znojme. Vždy som rád, keď niekto na mňa zakričí ´Dady´, ako ma volali. Na meno Július sa ani neotočím. Od Pepíka Nalezeného mám aj venovanie, v knihe o Hanke Černej, ktorú trénoval, veľmi si to vážim."

Po návrate z vojenčiny skákal zo štartových blokov už iba do trnavského bazéna, počas slovenského šampionátu. Lebo sa nechal nahovoriť na vodné pólo. "Košické mužstvo viedol Rudi Štoffan, ten ma zlákal. A mne sa to veľmi páčilo. Pólo je kolektívna hra, oveľa zábavnejšia ako plávanie, tie nekonečné tempá od steny po stenu, s hlavou pod vodou. Preto som dnes rád, že máme deti, ktoré sa na to predsa dajú..."

Pólisti Červenej hviezdy nemali doma konkurenciu. "Sokol, Peter Šalát, Pali Tkáč, Vlado Šalát, Laci Bottlik, Peczer, Laci Kládek, Karol Bačo... Čo meno, to skvelý hráč. Ale iba traja sme boli vlastne profíci, Ďuri Reinovský, Peter Kalinka a ja. Hneď po vojne som sa upísal policajtom, ako športový inštruktor. Boli sme zamestnanci Federálneho ministerstva vnútra v Prahe. Ostatní spoluhráči nie, nechceli podpísať, lebo nevedeli čo to obnáša. Ale každý mal tú možnosť. A tritisíc korún bol na tú dobu pekný peniaz."

V Štoffanovom tíme sa ujal ako rozohrávač. "Slušne som plával, vládal som, lebo som mal natrénované. Tak som sa okrem rozohrávky stačil vracať aj po stratené lopty. Nikdy som však nebol nejaký veľký strelec." Päť rokov v skvelom tíme, päť titulov majstrov ČSSR, zápasy v Pohári európskych majstrov, na ktoré sa nezabúda. "Najmä na ten prvý turnaj, v našom bazéne, keď tu bol taliansky šampión Pro Recco Janov. Hrali sme aj v Blackpoole, Janove, na Sicílii či v tureckom Izmire. Tam som si dokonca po dlhšom čase opäť zaplával. V rámci vodnopólového turnaja sa konali aj plavecké preteky a organizátori sa obrátili na nášho trénera, či nemá v mužstve nejakého dobrého plavca. Samozrejme, bez tréningu to nebola žiadna sláva."

Že mu pólo išlo celkom od ruky, aj keď nie vždy hrával v základnej zostave, svedčí i zážitok z Budapešti. "S Červenou hviezdou sme tam hrali na turnaji proti nejakému špičkovému maďarskému mužstvu, proti Csapóovi, Faragóovi, a takým veľkým pólistom. Na druhý deň som v novinách, v Nemzeti Sport, videl medzi hráčmi čo boli ´Jók´ (teda dobrí) i svoje meno. Samozrejme, že ma to veľmi potešilo."

Naučil sa veľa, aj tej tvrdosti, ktorú pod vodou nie je vždy vidieť. "Vedel som ranu prijať, ale aj vrátiť. Ale nebol som nejaký bitkár. Pamätám sa na zápas s pražským Motorletom, ktorý nám pískal nejaký maďarský emigrant žijúci v Kanade. Od súpera som dostal šupu hneď pri prvom útoku. Sudca sa robil, že nič nevidel, tak som mu to vzápätí vrátil, a roztrhol mu obočie... Tie štípance, či chytanie za prirodzenie boli celkom bežné fauly. Najnepríjemnejší súperi boli asi Rumuni, to boli strašne tvrdí hráči."

Mal iba 26 rokov, keď skončil aj s vodným pólom. "V dvadsiatich štyroch som sa oženil, mal som už aj iné povinnosti, a myslím, že tu boli aj lepší hráči ako ja. Usúdil som, že na viac nemám." Pár rôčkov vo výrobe, v tunajších VSS, neuškodilo. "A pritom som si začal robiť plaveckú trénerskú kvalifikáciu. Od cvičiteľa až po druhú výkonnostnú triedu. Prvú som jednoducho nezvládol, lebo práve v tom čase som viedol skupinu výborných plavcov, a pri tom ustavičnom cestovaní sa študijné povinnosti nedali stíhať. Silvia Rusínová, Zuzka Jusková, Sýkora, Bednárik, Paľo Ružbarský, tí plavci boli pre mňa prioritou, bol som veľmi vyťažený, na štúdium sa nedalo sústrediť. Ale neľutujem. Myslím, že vďaka nim som sa ako tréner dostal v Československu trošku do povedomia. Neskôr to bol Mišo Parnahaj či Zuzka Mimovičová, ktorá je už naším spoločným produktom s kamarátom z detstva, Jurajom Skálom."

Hoci sa vedno blížia k šesťdesiatke, mokrá robota ich stále baví. Július Samuelis je zmluvným trénerom v košickom ŠKP i na tunajšom Športovom gymnáziu. "Veru, škola čoskoro oslávi 25-e výročie existencie, a ja som tam už dvadsaťštyri rokov. Do dôchodku mi chýbajú už len tri roky, ale jasné, že by som chcel vo svojej práci s mladými plavcami aj potom pokračovať." Len ho trochu mrzí, že v meste záujem o plávanie rapídne poklesol. "Kým dnes máme na škole sedemnásť plavcov, kedysi ich bolo aj sedemdesiat. Samozrejme, deti majú iné záujmy, ako podstúpiť tú tréningovú drinu, a finančne sú aj oveľa lukratívnejšie športy ako plávanie. Navyše, po odchode trénerky Denisy Pollákovej nemáme ani na týchto postoch mladých nástupcov."

No stále má zverencov, v ktorých vidí nejakú perspektívu. Kvôli tomu vydrží byť pri bazéne šesť-sedem hodín denne. "Alexandra Krupaničová, Alexandra Božinovská, Zuzka Tencerová, dievčatá vo veku dvanásť až pätnásť rokov." Či sú to talenty? "Uvidíme. Z talentu sa dá žiť do určitého veku, štrnásť či pätnásť rokov. Ale keď talent potom nezačne pracovať, a naopak, netalentovaný na sebe usilovne pracuje, dotiahne to oveľa ďalej ako ten talent. S tým už máme u nás dosť skúseností."

Nerád to hovorí, ale tá cigaretka, na ktorú si navykol, mu trochu berie dych, aby tým talentom ukázal ako treba plávať. "Už sa ani veriť nechce, že kedysi som bol štrekár, teda dlhotratiar. Teraz, na sústrední v Maďarsku, som v kuse zaplával dvesto metrov, a dosť, musel som vyliezť z bazéna. Ale od zverencov som počul, že plávam pekne, štýlovo..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári