Hoci sedí na invalidnom vozíku, reči o chudinke ju urážajú...
Ľudia si hovoria, že sú vďaka šedej mozgovej kôre mysliace bytosti, páni tvorstva. Niekedy sa o tom dá ale pochybovať. Najmä pri tých, ktorí, keď sa pozrú na Martinu Holentovú, sediacu v invalidnom vozíku, bez uvažovania rieknu: chudinka jedna. To, že ju podobné povzdychy urážajú, lebo sa chudinkou necíti, neberú do úvahy. Všetko hodnotia podľa prvého dojmu, aj keď ten by nemal byť rozhodujúcim...
Martina a jej najbližší pripúšťajú, že kvôli hendikepu bola o niektoré príjemné veci v živote necitlivo ukrátená. Ako dieťa trebárs o skákanie tzv. škôlky či cez švihadlo, ako puberťáčka zas o vystrájanie na ľade. či prvú tanečnú. A ako takmer dospelá o "logovanie" bez prítomnosti ďalších zvedavých očí.
"Napriek tomu by človek, ktorý sám nikam nemôže a nič nezmôže, lebo obe nohy a pravá ruka ho neposlúchajú vôbec, takže všetko musí s veľkým sebazaprením zvládnuť len ľavá ruka, nemal byť ´odpísaný´. To je neľudské," zlostí sa 25-ročná Martina. Pekné, mladé žieňa, ktorému telo od malička vypovedalo službu, a napriek tomu sa nedalo zlomiť. Život si váži a chce ho prežiť na svoje pomery čo najlepšie a najplnohodnotnejšie.
Dodnes nevedia, kde sa stala chyba
Hoci je dnes rodina Holentová silná a s mnohými momentmi sa za štvrťstoročie vyrovnala, otázka prečo práve ich Martinka, doteraz logicky rezonuje. Najmä, ak tehotenstvo prebiehalo spočiatku v poriadku, bez komplikácií.
"Jediné, čo sa dialo, bolo to, že kvôli synovmu narodeniu na cisársky rez som bola pod častejšou lekárskou kontrolou. Pri jednom z vyšetrení," rozhovorila sa mama Danica, "bolo to tuším niekedy okolo piateho - šiesteho mesiaca, sa mi v moči ukázal hnis na tri krížiky. Lekár to síce ako fakt skonštatoval, ale to bolo všetko. Nič ďalšie so mnou nerobil. Keďže postoju a konaniu lekára pacient zväčša bezhlavo verí, ani ja som si z hnisu veľa nerobila."
S manželom a starším synom Petrom pani Holentová odcestovala na návštevu k rodine. Dlho sa však nezdržali, lebo jej z ničoho nič odtiekla plodová voda. "Leteli sme do nemocnice, kde ma dali lekári do poriadku. Keďže plod sa udržal, vyzeralo to, že všetko je zachránené, dokonca ma mali pustiť domov. Vyšetrenie tesne pred prepustením znovu ukázalo v moči krížiky. Vtedy sa lekári rozhodli, že dieťa musí ísť na svet viac ako dva mesiace pred termínom. Inak by asi zomrelo a aj môj život bol ohrozený..."
Martinka sa dostala do inkubátora. Ani tam jej zdravotný stav nebol najstabilnejší, jeden deň umierala, o dva dni nato z nej bolo bábätko k svetu. Takto to kolísalo tri mesiace "Domov som si ju ako pekný ružový batôžtek brala podľa lekárov v poriadku. Pomerne skoro sa však začalo ukazovať, že pravda je iná. Gagotať, teda dávať okoliu o sebe vydávaním hlasu vedela, ale napríklad otočiť sa nie. Tento hendikep som spočiatku pripisovala jej skoršiemu narodeniu. Keď to s ňom však začalo ´hádzať´ čiže ju chytali záchvaty, začala som tušiť to najhoršie."
Lekár povedal, že sú to epileptické záchvaty a tiež, že celkovo za ostatnými deťmi zaostáva vo vývine. Zdôraznil však, že ak s ňou budú pravidelne cvičiť, môže sa to zlepšiť. Kedy s Martinkou doma cvičia, vedel celý blok, lebo pri stláčaní reflexných bodov od bolesti neskutočne nahlas plakala. Po približne roku prišiel prvý väčší úspech, dokázala sa otočiť na jednu stranu. Zázrak v pravom zmysle sa však nekonal. A fyzicky sa nekoná doteraz. Martina sa bez cudzej pomoci neoblečie, nenaje, nemôže ísť na toaletu a nič veľké si sama nespraví. Na fyzične bola teda ukrátená, mentálne však bola podľa rodiny od prvej chvíle v poriadku. Najmä mama Danica tvrdo odmietala názory, že Martina musí chodiť do osobitnej školy, lebo na normálnu nebude stačiť...
Učiteľka im prvá dala silu
"Začala som sa s ňou učiť, robiť na papieri kolieska. Potom sme získali učiteľku na individuálne učenie, ktorá k nám chodila raz týždenne. Doteraz sme jej vďačné, lebo bola prvá, čo mi potvrdila, že Martina má na viac ako na osobitnú školu. Vyhlásením, že do ´špeciálky´ nepatrí, veľmi zmenila jej život." Z Martiny sa stala riadna žiačka, ktorá najprv vychodila základnú školu, dnes navštevuje posledný ročník strednej a čaká ju maturita. Samozrejme, medzi zdravými rovesníkmi.
"Isteže, nebolo v škole vždy všetko také jednoduché, ako to mama zhrnula," rozhovorila sa po mame aj Martina, spomínajúcej najmä na detské roky. "Boli predmety, ktoré mi išli na ´základke´ lepšie a ďalšie horšie. Boli dni, keď som dostala len samé jednotky, inokedy sa pritrafila aj trojka. Veľmi som však chcela byť ´normálna´, teda riadna školáčka, preto som sa snažila ako najlepšie som vedela."
Po skončení základnej školy jej stredná na prvý šup nevyšla, dostala sa do zoznamu prijatých prvá pod čiaru. Na dva roky jej to zobralo chuť i silu. Potom našťastie, objavila v novinách inzerát, že obchodná akadémia prijíma študentov. "Prihlásila som sa, prijali ma a v tomto ročníku ma čaká spomínaná maturita. Mám však trošku obavy, lebo kým predtým sme mali školu na Galaktickej, teraz sme sa presťahovali na Lermontovovu, kam ma okrem dlhšieho a sťaženejšieho cestovania čaká aj 75 schodov, ktoré musím za pomoci rodičov alebo asistentov prekonať, aby som sa do budovy dostala..."
Martina je ochotná zdolať všetko, len aby nebola sama doma, ale mohla byť medzi mladými ľuďmi. Myšlienku, že by mali existovať školy určené len pre hendikepovaných, na sto honov odvracia. Hoci od zdravých ľudí občas vyjde myšlienka, že hendikepovaných by bolo najlepšie vyradiť zo spoločnosti, donútiť ich chodiť do izolovaných škôl alebo ešte lepšie zatvoriť za zamrežované okná ústavov a tam nechať napospas osudu, pri podobných vetách sa jej chce kričať NIE! LEN TO NIE!
"Človek nikdy nevie, čo ho čaká v najbližšej chvíli. Stačí malá nehoda alebo napohľad bezvýznamné ochorenie a dostane sa medzi nás. Neslobodno sa nám teda posmievať, odsudzovať nás alebo sa od nás odťahovať. To robia len hlúpi ľudia. Kto má aspoň štipku rozumu, musí tak, ako ja, obdivovať napríklad mamu, že sa dokázala starať o mňa, o staršieho brata, k tomu o vážne chorú svoju mamu. Pritom chodila a chodí do práce a stíhala aj domácnosť a manžela."
Martina sa pri slovách krivdy dosť rozohnila. I keď spočiatku nebolo jasné prečo, ochotne hnev vysvetlila. "Od mamy aj odomňa sa totiž odťahuje vlastná rodina. Keď som bola ešte malá a plazila som sa po zemi okolo stoličky, tá sa zrazu začala kývať. Mama sa ku mne rozbehla, aby sa mi nič nestalo. Jedna teta z rodiny však namiesto toho, aby ma ratovala, nahlas povedala: No a čo keby na ňu tá stolička padla... Nebola by to veľká škoda..."
Zlé vzťahy v bližšej i vzdialenejšej rodine trvajú doteraz. Mama i Martina sú z toho nešťastné, no zrejme sa ani v budúcnosti sa nič nezmení. Pani Danici dokonca vlastná sestra nedovolí stýkať sa osamote s mamou. S tou mamou, o ktorú sa predtým, bez pomoci druhých, starala. Po naštrbení vzťahov ich ostatní berú ako keby cez prsty, takže s podporou a pomocou rátať nemôžu.
"Pritom my sme sa práve na nich dosť spoliehali," vraví pani Danica. "Dnes má Martina 25 rokov, ale čo s ňou bude o ďalších 25 rokov, keď tu my, jej rodičia, nebudeme? Kde sa podeje? Ku komu sa uchýli, aby ju dochoval? Obavy o Martininu budúcnosť je to, čo ma ako obrovský balvan ťaží na duši a nedá mi spať. Bojím sa o ňu, lebo bez cudzej pomoci nevie urobiť vôbec nič. Ešte aj to, keď sme išli na poštu, aby si prevzala dôchodok, čo bola pre iných radostná chvíľa, pre nás to bola trauma. Aj v chladnej zime sme sa potili ako v saune."
Martina, ako mama vysvetlila ďalej, potrebovala pri písaní veľký priestor a dostatok času, lebo píše sústredene, a hlavne pomaly. "Ešte dobre, že dôchodok jej už chodí na účet, takže tento problém je za nami. A to je len jedna drobnosť, kvôli ktorej si prajeme, aby sme tu boli s manželom čo najdlhšie. Nech sme jej oporou ešte veľa rokov a nech sa môžeme tešiť z toho, čo chce ešte Martinka dosiahnuť."
Kolená si "nedá podlomiť"
Jedným z plánov, ako mladá dáma naznačila, je to, že by veľmi chcela študovať ďalej, na vysokej škole. "Musím svetu ukázať, že hoci je moje telo nevládne, hlúpa nie som. Druhým plánom je vytvoriť niekde v lone prírody malé rehabilitačné centrum pre podobne postihnutých ako som ja. Tretím otvoriť si chránenú dielňu, kde by sme sa venovali kreatívnym činnostiam, napríklad maľovaniu na sklo. Veľmi sa mi táto činnosť páči a podľa mňa mi aj celkom dobre ide. Ani grafika na počítači nie je na zahodenie, i to je zaujímavé a už to aj trochu viem," chrlila Martina, ktorá je plná chuti do života.
Nedá si "podlomiť kolená" ani ľudskou zlobou či prípadnými neúspechmi. Je veľká optimistka, verí, že aj láska na ňu kdesi čaká... "Podobnú známosť síce nevyhľadávam, ale keď sa niekto pritrafí, určite sa nebudem brániť," priznala. Dodala tiež, že jej princ nemusí prísť na bielom koni. Stačí, aby bol dobrý, nefajčil, nepil a mal ju rád. "Nedávno som v televízii videla reportáž o mladej žene, ktorá je tiež pripútaná na vozík a pritom má nielen partnera, ale asi pred rokom porodila chlapčeka. Skláňam sa pred ňou. Jej materstvo ma ešte viac posilnilo a dodalo mi chuti, že nemám strácať nádej. Viem, niekto možno povie, načo je ´kripľovi´ dieťa. Podľa mňa však to, že vyzeráme inak ako zdraví ľudia, ešte neznamená, že by sme svoje dieťa nevedeli dobre vychovať. Kto túto mamku odsudzuje, ten podľa mňa nemá charakter."
Martina netají, že ju zaujímajú osudy ľudí. Myslí si tiež, že aj človek, ktorý pochybil, mal by dostať druhú šancu. Okrem jej pokrvných tiet, ktoré podľa nej nemajú srdce... "Povedať mame do očí, že som mrzák, ktorého nie je škoda, to preveľmi bolí. Niekedy sú cudzí ľudia ohľaduplnejší a chápavejší ako rodná krv...," ťažkala si Martina.
Počas svojho života sa stretla s množstvom neľudských postojov. I pri vyberaní osobného asistenta je preto opatrná. Bola by rada, keby sa jej prihlásil niekto skôr mladší, kto by chápal jej trápenie, ale mal porozumenie aj pre jej mladosť, nápady a otvorené názory.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Dve nové výstavy u Löfflera
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
