Nakopol súperovu pätu a zlomený

palec urobil z neho jednonohého

Je rovnako brčkavý ako kedysi, keď ho fanúšikovia vídali pravidelne, týždeň čo týždeň, vo farbách košickej Lokomotívy. Iba čo tých päťdesiatštyri rokov, čo je na svete, tie brčky trochu postriebrilo. Dušan Ujhely bol produktom skvelej železničiarskej juniorky, ktorá v roku 1971 triumfovala v boji o titul majstra republiky nad pražskou Spartou. Desať sezón kopal ligu v Čermeli, tri roky si odkrútil u susedov so strojárskym erbom, a v závere kariéry strieľal góly aj za neďalekú Čaňu. Podobné stanice boli aj na jeho trénerskej ceste. Momentálne je tam, kde voľakedy začínal, v Lokomotíve.

Vyrastal v starom meste, odkiaľ bolo blízko na oba štadióny, kde sa hral prvoligový futbal. Ale, aj vďaka otcovi, bolo predsa len bližšie do Čermeľa. "On tam pôsobil ako mládežnícky tréner, s pánom Feckom. No tak ako väčšina lokystov, aj ja som prešiel rukami Jozefa Kožárika. Dobre si pamätám tie začiatky na vedľajšom škvarovom ihrisku, keď som už v desiatich hral za Loky na najväčšom žiackom turnaji v Přelouči. Boli to vlastne akési žiacke majstrovstvá ČSSR, s Lokomotívou sme tam hrali vari štyrikrát."

Bol klasické krídielko, aké dnes nájdete už len v starších futbalových osnovách. "Navyše, čistý ľavák. Od pätnástich, po zranení pravačky. V jednom zápase som trafil protihráča do päty a zlomil som si palec na pravej nohe. Odvtedy som mal strašné bolesti, vlastne počas celej kariéry som pravačkou nemohol poriadne kopať. V devätnástich ma chcel doktor Krajč operovať. Ale s tým, že keď mi tam dá klinec, s futbalom je nadobro koniec..."

Odvtedy bol jednonohý futbalista. "Vôbec mi to nevadilo. Vraví sa, že futbalista by mal mať obe nohy dobré, ale mne stačilo, že mám ľavačku výbornú. Pre takého hráča bolo vraj nevýhodou hrať proti ľavým obrancom, ale ja som s tým nemal problém. Keď som zasekol, mal som celú stranu voľnú, aby som mohol centrovať ľavačkou. No v lige ma tam tréner postavil iba raz, proti pražskej Dukle."

Väčšinou nebolo treba, pretože na pravom krídle, v najslávnejších časoch Lokomotívy, mal vyárendovaný priestor Peter Jacko, Dušanov spoluhráč od žiackych začiatkov. "Pravidelne sme hrávali systém 4-3-3, prakticky v nezmenenom zložení, ja na ľavom krídle, v strede Laci Józsa, vpravo Jacko. Spolu s ním, i Stanom Semanom a Peťom Feckom, sme po zisku dorasteneckého majstrovského titulu prešli do áčka. Bolo to za trénera Kačániho. Mali sme veľmi kvalitný dorastenecký mančaft. V tréningových zápasoch sme súperili aj s naším prvým mužstvom, takmer sme s ním aj vyhrali. Ladislav Kačáni bol pre mňa jednoznačne najlepší tréner, lebo dal šancu mladým hráčom."

Tá chvíľa prišla v druhej polovici sezóny 1971/72. Na Veľkú noc, keď do Čermeľa zavítala slávna Sparta. Výsledok, 2:3, nie je podstatný. V Dušanovej pamäti zostalo len tých pár minút pred nabitými tribúnami. "Striedal som Ondrášeka, vtedy jedno z najlepších krídel v Československu. Prišiel k nám z Interu, ak sa pamätáte na útok Levický - Petráš - Ondrášek. Bol to doslova pán futbalista, reprezentant, asi o šestnásť rokov starší odo mňa. On mi dal školu, od neho som odkukal kopaciu techniku, niečo z tých rýchlych kľučiek."

Meno Ujhely sa odvtedy objavovalo v základnej zostave železničiarov čoraz častejšie. Brčkavý čertík povyzvŕtal nejedného zo skúsených ligových bekov, len ten prvý gólik nie a nie prísť. "Nejakú chvíľu ma už bombardovali v novinách, vo Večerníku stále písali, že Ujhely už dlho nedal gól. Až som ho konečne strelil Plzni."

K nemu pridal počas prvoligovej kariéry (196 zápasov) ďalších 25. Niekomu sa možno vidí, že to bolo na útočníka málo. "Ale ja som nikdy nebol veľký strelec. Skôr som tie strelecké pozície pre spoluhráčov vedel pripraviť. A robil som to rád. Napríklad na Laca Józsu pracovalo celé mužstvo, ale evidentne sa nám to oplatilo. Myslím, že taký kanonier sa odvtedy už nenarodil. Hráča s takou prudkou a presnou strelou nemal nikto. Mal vysoký nárt, čo vedel pri streľbe využiť. Bolo mu jedno či strieľa z piatich alebo štyridsiatich metrov, brankára v bráne skoro prizabil. Keď trafil niekoho v múre, odvážala ho sanitka. Aj naši brankári mali po tréningoch pečiatky na tele po jeho bombách."

Sem-tam sa ušlo aj iným. Aj v zápasoch keď Lokomotíve išlo o veľa. Napríklad v Prahe na Letnej, v roku 1975, vo finále Československého pohára proti Tepliciam. "Vyhrali sme 2:1, a ja som dal oba góly. Vtedy sa mi obzvlášť strelecky darilo, už v semifinále som dal Žiline tri, a vyhrali sme 4:0."

O hetriku, ktorý strelil v sezóne 1976/77 Jabloncu, sa vie len málo. Počasie bolo pod psa, ani divákom sa do toho dažďa a zimy príliš nechcelo. Ale "lokysti" sa tým najvernejším za priazeň poriadne odvďačili, hostia z Jablonca si z Košíc odviezli rovnú desiatku! "Laci Józsa dal štyri góly, Fecko dva, Jacko jeden. A ja hetrik. Za tri a pol minúty, od sedemdesiatejšiestej do osemdesiatej minúty. Pritom prvú polhodinu som sa s loptou prakticky ani nestretol, mužstvo ma tak trochu vypojilo z hry, nedostal som ani jednu prihrávku. Keď dnes niekto strelí hetrik v rozpätí pätnásť či dvadsať minút, aký je hneď slávny. No neviem, či sa u nás niekomu podarilo to čo mne. V Anglicku by mi za to určite udelili nejaké ceny, v novinách by som bol na titulných stránkach, no tu sa to sotva spomenulo..."

Na krásu si nepotrpel, hlavne že to do brány padlo. "Otázka je, čo je to pekný gól. Rozhodne som nebol vychýrený strelec z diaľky, skôr to boli také šestnástkové góly. Ale môžem povedať, že som mal dosť presnú ľavačku." Párkrát si ju precvičil aj z bieleho bodu. "V mužstve sme mali sedem hráčov, ktorí mohli kopať jedenástky, Suchánek, Dobrovič, Kozák, Móder, Józsa, Fecko, Ujhely... Vždy sa k lopte postavil ten, ktorému sa momentálne darilo. Premenil som všetky, až na jednu, v Nemecku. V bráne Dynama Drážďany stál vari dvojmetrový Rudwaleit, keď roztiahol ruky, nemal som prakticky kde kopnúť. Iba jemu som nedal. Premenil som aj poslednú, v Pohári UEFA v rozstrele proti AC Milánu..."

Hral vo všetkých pohárových zápasoch Lokomotívy, od premiéry na európskej scéne so švédskym Växjö, až po nešťastnú derniéru s milánskym AC. Ten duel so slávnymi "rosso-neri" patril k jeho najväčším futbalovým zážitkom. "Najmä prvý zápas na štadióne San Siro. Karabinieri nám utvorili cestu na ihrisko, šesťdesiattisíc divákov na tribúnach robilo neuveriteľný hurhaj. Doma ste počuli, keď na vás spoluhráč kričal ´za tebou´ alebo ´prihraj´, ale tam ste nepočuli nič, aj keď stál pri vás. Mal som po tele zimomriavky, keď Gianniho Riveru vítal burácajúci štadión, bol to doslova ošiaľ. Ale hanbu sme si tam určite nespravili. Prehrali sme 0:1, lebo sme doplatili na to, že sme neboli takým známym mužstvom. Dali sme dokonca aj vyrovnávajúci gól, ale rozhodca ho Lacovi Józsovi neuznal, lebo ja som stál v mŕtvom ofsajde. Na San Siro som sa po pätnástich rokoch vrátil, ako tréner žiakov 1. FC Košice. Boli sme tam na turnaji, a samozrejme, nenechali sme si ujsť príležitosť ten futbalový chrám navštíviť."

Odvetu v Čermeli mohlo vidieť iba tridsaťtisíc šťastlivcov. Loky vyhrala gólom Kozáka 1:0, ale postup jej unikol medzi prstami, v spomínanom jedenástkovom rozstrele. "No aj tak sme doteraz jediné česko-slovenské mužstvo, ktoré porazilo slávne AC Miláno. Nepodarilo sa to ani Sparte, ani Slovanu. Škoda len nevydarených zápasov s Austriou Viedeň či Rijekou, mohli sme byť ešte viac na očiach."

Modro-bieli sa vyhrievali na slniečku popularity, čo sa odzrkadlilo aj v záujme reprezentačných trénerov. Hoc len poskromne. Do národiaku mali dvere otvorené iba Móder s Kozákom. "Aj ja som bol v širšej nominácii Ježka a Vengloša, v roku 1976, počas kvalifikácie na majstrovstvá Európy v Belehrade. No tréner Vejvoda, ktorý bol zväzovým pozorovateľom, po jednom našom zápase v Tepliciach povedal, že som výkonom nepresvedčil, a do užšej nominácie sa dostal Štambacher z pražskej Dukly. Ako to povedať? Asi tak, že z Prahy bolo do reprezentácie bližšie..."

Chcela ho Dukla, i bratislavský Slovan. "Asi trikrát som dostal povolávací rozkaz z Prahy, ale vždy sa to nejako vybavilo. Ani som tam nemohol ísť, lebo som doma nastúpil na právnickú fakultu. Pôvodne som chcel ísť na fakultu telesnej výchovy a športu do Blavy, a v roku 1974 som preto Slovanu aj podpísal, ale na straníckych výboroch sa rozhodlo inak. Duklu som zas nechcel riskovať preto, že chceli od hráčov, aby tam vojnu podpísali. Keď ste nepodpísali, tak vás šupli do Tábora."

Zostal v Košiciach a preháňal tých najtvrdších obrancov v lige. "Klimeša z Brna, Králku z VSS, Sopka z Prešova, Macelu z Dukly, či Alberta Rusnáka. Málokedy sa stalo, že by som si zo súboja odniesol nejaký šrám. Vždy som bol totiž o myšlienku pred nimi. Myslím, že som bol celkom šikovné krídlo. No najlepšie sa mi hralo proti reprezentantom, Dobiášovi a Pivarníkovi. Neboli to tvrďasi, ale inteligentní futbalisti. A práve na nich sa mi výnimočne darilo. Počul som, že keď sme išli na Slovan, a Pivarník vedel, že príde i ten čierny Ujhely, tak bol celý nervózny, hneď sa rozklepal."

Mrzelo ho, že sa nevošiel do našej armády tiahnúcej na Belehrad, ale Lokomotíva mu dala na reprezentáciu zabudnúť. "Mali sme veľmi kvalitný mančaft, hlavné bolo, že sa nám doma darilo. Sústredili sme sa len na ligu, lebo sme už nechceli dopustiť, aby sa zopakovala sezóna 73/74, keď sme zostúpili do druhej ligy. Vtedy sa nám podarilo vypadnúť s aktívnym skóre!"

Nečakal však, že už v 29-tich rokoch ho v materskej Lokomotíve dajú na listinu neperspektívnych hráčov. "Bolo to v roku 1981, keď na trénerskú lavičku nastúpil Andrej Ištók. Ale vtedy do zostavy viac hovorili iní ľudia ako tréneri. Podľa nich som tam už nepasoval. Ja som bol už starý, a namiesto mňa prišiel ´talentovaný´, o rok starší hráč!"

Nemusel chodiť ďaleko, aby si ešte zahral, dvere mu otvorili vtedy druholigoví susedia zo ZŤS. "Nebolo zvykom, aby tam išiel hráč Lokomotívy, alebo naopak. Myslím, že taký prípad bol len Dolfi Scherer a ja. A ešte asi Mravec. Viac nik." U strojárov bol tri roky, ale mužstvu späť do najvyššej súťaže nedokázal pomôcť. "Aj keď sme mali súci mančaft, v bráne Matula, Babčan, Tamás, Lipnický, Fedor, Andrejko, Daňko... Ale keď sme mali už postup na dosah, prehrali sme v Žiline 1:3. Práve Galis, ktorý sa vrátil zo Španielska, nám dal dva góly."

Kopačky na klinec zavesil až v Čani, ktorú ako hrajúci tréner posunul do vyššej súťaže. S trénerskou jednotkou v kapse si najskôr sadol na lavičku ligovej Lokomotívy, spolu so svojím životným kamarátom Petrom Feckom, ale onedlho ho zlákali do novovzniknutého 1. FC Košice, aby sa u nich venoval mládeži. "Povedali nám, že naša licencia bude platiť pre Európu, ale teraz chcú, aby sme si urobili ešte špeciálnu pro licenciu. No skúste ju vyštudovať z príjmu mládežníckeho trénera, ja na to päťdesiattisíc nemám." Aj preto je Dušan Ujhely momentálne v Lokomotíve. "Aj keď to nie je asi tá Loky, za ktorú som kedysi hrával. Od júla vediem starší dorast, a našou snahou, tak ako A-mužstva, je postúpiť do II. ligy. Ale to je dlhodobý proces."

Vlasom vďačil za prezývku ´Angela´

Pre spoluhráčov bol vždy Dušan, aj keď jeho nápadná brčkavá hriva by ľahko mohla u nich evokovať aj príhodnejšiu "prezývku". "Nespomínam si, že by ma v Lokomotíve volali inak ako po mene. Ba, istý čas som bol Gurfi, aj keď nemám potuchy ako tá prezývka vznikla. No jednu zaujímavú som dostal od trénera Musila v reprezentačnom mužstve do 21 rokov. Hrali sme na Svetovom festivale mládeže v Berlíne. Bola tam aj Angela Davisová, známa bojovníčka za práva černochov. Tá mala presne také vlasy ako ja. Dokonca sme spolu stáli v rade na obed. Odvtedy som bol pre trénera Musila ´Angela´. Našťastie, v Košiciach sa táto prezývka neujala."

Bohuš MATIA

Autor: Rozhodnú svedkovia?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári