Aby našla hľadané priezvisko, matriku číta riadok po riadku

Mnohí z nás nevedia o svojich predkoch prakticky nič. Preto sa v súčasnosti stáva "módou" hľadanie svojich koreňov a skúmanie, kto boli naši predkovia a odkiaľ prišli. Niektorí ľudia dokonca trpia utkvelou predstavou, že sú potomkami významných šľachtických či kráľovských rodov. (Ne)potvrdenie tejto predstavy si vyžaduje trpezlivé pátranie a špecifické znalosti. Tými väčšinou disponujú len archivári. Zodpovedať na otázku, kto boli naši predkovia, odkiaľ pochádzajú, či aká bola ich úloha v spoločnosti, dokáže genealógia. Veda, ktorá sa zaoberá rodmi, presnejšie, je to náuka o rodoch.

V súčasnosti je záujem o hľadanie predkov a vzdialených príbuzných na vzostupe. Pohnútkou nezvykne byť len potenciálna príslušnosť k niektorému zo šľachtických rodov. Mnohých jednoducho zaujíma, kde siahajú ich korene. V Košiciach sa počet obyvateľov prudko zvýšil po II. svetovej vojne. Mnoho "cezpoľných" prišlo zo všetkých kútov Slovenska. Stredná či mladá generácie vie o starých rodičoch, či prarodičoch, no o ďalších predkoch už väčšinou nič. V metropole východu im pomáha pri "pátraní" genealogička Mgr. Lucia Šemorádiková.

"Vždy ma zaujímala história. Povedala som si, že buď budem historičkou, alebo archeologičkou. Nakoniec som vyštudovala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity odbor archívnictvo a pomocné vedy historické. V jednom ročníku sme mali ako predmet aj genealógiu, súčasťou zápočtu bolo vyhotovenie vlastného rodokmeňa. Moja rodina pochádza zo Zamaguria, od Pienin. Zaujímalo ma, kam presne siahajú moje korene a práve vďaka tejto úlohe som si začala robiť vlastný rodokmeň," vysvetľuje genealogička.

"V tej oblasti Zamaguria, kde som hľadala stopy predkov, sa o mojom bádaní dozvedeli aj iní ľudia. A tiež sa začali zaujímať o svoje korene. Vtedy sa mi začala genealógia páčiť," hovorí Lucia o svojich začiatkoch. Tie však boli ťažké, veď pred rokom, keď začínala, bola čerstvou absolventkou školy a nikto o nej nevedel. Nevzdala sa však, vybavila si živnosť a vytrvalo pokračovala v hľadaní klientov.

"Začiatky boli ťažké. Dôležité bolo nájsť si cestičky, ako sa dostať ku klientom, ako ich oslovovať, urobiť také ponuky, aby ich to zaujalo. Prvý rok bol naozaj ťažký, ale už ho mám za sebou." Konkurencia však nespí. Ako ju vníma Lucia? "Pokiaľ viem, som jediná vyštudovaná genealogička na východnom Slovensku, ktorá sa tomu aj profesionálne venuje. No genealógov, ktorí nemajú tento odbor vyštudovaný, je viac. Niektorí z nich dokonca vedomosťami prevyšujú archivárov a historikov. Iní zase vymýšľajú ´rozprávky´, robia to kvôli biznisu. Oni si už nájdu cestičku, ako urobiť z klienta šľachtica. Také veci už ale nie sú profesionálne."

Sedliak na tom nebol najhoršie

Mnoho ľudí, pátrajúcich po predkoch tajne dúfa alebo aj verí, že sa niekde v archívoch nájde zmienka o tom, že v ich žilách koluje tzv. modrá krv. "Veľa ľudí si akoby vsugeruje to, že sú potomkami šľachticov. V drvivej väčšine prípadov to tak nie je. Preto sú potom sklamaní, keď sa dozvedia, že ich prapredkovia boli napríklad sedliaci," konštatuje Lucia.

Netušia, že ak bol ich predok sedliak, nemohol síce vyskakovať, ale nemusel byť na tom až tak zle. Mal dom, záhradu a niekedy vo svojej držbe, či v prenájme od pána aj kus poľa za dedinou. "Podľa rozsahu úrody odvádzal dane. Napríklad želiari pole nemali. Väčšinou pracovali ako sluhovia u sedliaka. Mali však aspoň svoj dom. Podželiari nemali ani to."

V zvláštnom postavení boli slobodní ľudia, takzvaní libertíni. Neboli šľachticmi, ale ani poddanými. "Väčšinou získali listiny, ktoré im zaručovali právo slobodného pohybu. Mohli sa sťahovať z miesta na miesto, čo bolo u sedliakov vlastne nemožné. Boli oslobodení aj od robôt na ´panskom´." Samozrejme, okrem obyčajných "plebs" a feudálov tu žili aj mešťania, kupci, či remeselníci. Väčšina ľudí si však historické súvislosti neuvedomuje, alebo ani nechce uvedomiť.

"Väčšinou je to tak, že ich predkovia boli obyčajní sedliaci, želiari a podželiari, ktorí mali so šľachtou spoločné iba to, že boli jej poddaní. Dnes je akoby módou hľadať nejakého slávneho predka. Nedá sa povedať, že významnými osobnosťami dejín boli len tí ľudia, ktorí do nich aktívne zasiahli. Často sú tam aj ľudia, ktorí vtedy iba žili. Nepoznáme ich mená, ani kto boli a čo robili. Ale boli svedkami a možno aj aktívnymi účastníkmi historických udalostí. Mňa viac zaujímajú osudy a životy obyčajných ľudí, nie šľachticov. Na druhej strane, keby sme išli prísne po našom pôvode, tak si myslím, že každý z nás má v sebe aj kúsok šľachtica. Mnoho detí sa u nich rodilo aj mimo manželstva," s úsmevom vraví Lucia. Historicky sú typickými príkladmi "záletníkov" Žigmund Luxemburský, či Matej Korvín. Často mali "pletky" aj s neurodzenými ženami.

"Genealógia nedokáže zistiť úplné ´prvopočiatky´ určitého rodu. Niektorí ľudia preto nevedia pochopiť, že o ich predkoch viem niečo zistiť iba z toho obdobia, z ktorého sa zachovali archívne dokumenty," vraví Lucia. Pátranie uľahčujú práve matriky, na našom území sa začali viesť od konca 16. storočia. "Sú aj staršie, aj mladšie matriky, no podstatné je, ako sa zachovali. Či celé a nepoškodené alebo len z niektorých rokov. Najďalej som zašla do roku 1659. Ale úspechom je aj začiatok 18. storočia. Niekedy sa ´namakám´ aj vtedy, kým sa dostanem k roku 1800."

K určitým údajom z konca stredoveku a začiatku novoveku sa dá dostať aj prostredníctvom záznamov z urbárov. "Lenže tam sú uvádzané len mená, bez akýchkoľvek bližších informácií a príbuzenských vzťahov. Čiže genealóg môže povedať len to, že v tomto období bolo v tejto lokalite takéto priezvisko prítomné."

Móda u "Amíkov"

Na L. Šemorádikovú sa obracajú hlavne "domáci", teda Košičania, ale nechýbajú ani cudzinci. "Ozvali sa mi aj ľudia z Ameriky, ktorí zrejme o mne vedia z mojej web stránky, alebo majú odporúčania od svojich známych. Niekoľko volajúcich z USA mi tvrdilo, že pochádzajú z Košíc. Vysvitlo, že nie, ale vedela som ich aspoň nasmerovať. Často nemajú presné informácie."

V Amerike je teraz veľkou módou hľadať svoj pôvod v Európe. Majú vôbec potomkovia Slovákov žijúcich v USA šancu pravdivo zistiť niečo o svojom pôvode? "Majú dve možnosti. Buď prídu sem na Slovensko a ´poobchádzajú´ si archívy, kde sa dá dopracovať k ich predkom a pôvodu, alebo si tu nájdu genealóga, ktorý to spraví za nich. Špecifická je situácia v americkom štáte Utah. Pôsobia tam Mormoni, ktorí majú zbierku matrík na mikrofilmoch i zo Slovenska. V USA sa zaoberajú genealógiou aj oni. Ale je to dosť drahé, zarábajú na tom."

Preto je logické, že Američania radšej kontaktujú slovenských genealógov. Genealóg musí vedieť, ako je matrika písaná a v akom jazyku či latinsky, maďarsky, nemecky, alebo v cirkevnej slovenčine, či je nejako "normovaná", alebo písaná v v súvislom texte. "Musím čítať takmer celú matriku doslova riadok po riadku, aby som našla hľadané priezvisko. Sú to hodiny a hodiny bádania."

Genealóg musí ovládať i príslušné jazyky. Aby vedel prečítať staršie matriky. "Mám skúšku z klasickej i stredovekej latinčiny. Ďalej z maďarčiny a klasickej i stredovekej nemčiny. Treba však podoknúť, že to nie je ´obyčajné´ štúdium jazyka. Ide skôr o to, aby archivár vedel kvalitne preložiť text do slovenčiny a zároveň správne interpretovať jeho obsah, čím sa dopracuje k určitému výsledku vo svojom bádaní. Musí vedieť, aká bola skladba vety v tom - ktorom období a ako sa vyvíjal jazyk. Treba vedieť urobiť históriu z listiny, údaje z nej spracovať a dať ich do rozumného kontextu."

Matriky slúžili ako prehľad nielen o počte, ale aj stave obyvateľstva. Uvádzalo sa v nich aj sociálne postavenie. Od roku 1895 sa začali viesť štátne matriky. Cirkevné spred roku 1895 sa v 50. rokoch 20. storočia premiestnili do štátnych archívov. Odvtedy sa vedú štátne i cirkevné matriky. Na matriky spred roka 1895 sa už nevzťahuje zákon o chrane osobných údajov. Každý, kto má záujem, má plné právo nahliadnuť do nich.

"Cirkevné matriky počas panovania Márie Terézie a jej syna Jozefa II. získali štatút verejnoprávnej knihy, stali sa dôležitými pre štát. V 50. rokoch 20. storočia sa začali sťahovať cirkevné matriky z každej fary do krajských, neskôr štátnych archívov ako verejnoprávne knihy vyhlásené za majetok štátu," vysvetľuje Lucia. Jedným z dôvodov, prečo sa ťažko dopátrať k predkom ďalej, než do 16. storočia, je i fakt, že priezviská predtým vlastne neexistovali.

Od 3 do 40 tisíc

Podľa L. Šemorádikovej majú záujem o zostavenie rodokmeňa hlavne majetnejší ľudia. Logicky sa teda natíska otázka koľko to asi tak stojí? "Ceny sa pohybujú od 3-tisíc po 40-tisíc plus náklady. Nižšia hranica je pre tých, ktorým finančná situácia nedovolí nechať si urobiť celý rodokmeň. Môžu mať aspoň nejaké náčrty a základnú predstavu a faktografické údaje niektorej línie rodiny."

V prípade najnižších súm L. Šemorádiková uvádza, kde našla dané údaje a aká je ich súvislosť. Potom urobí genealogický prehľad, alebo genealogickú tabuľku. "Sú tam uvedené dátumy narodenia, dátumy sobášov a úmrtí sledovaných predkov a členov rodovej línie. Tu sa ale zákazníci nedozvedia, kto boli a čo robili ich predkovia. V prípade najdrahších rodokmeňov sú uvedené všetky významné okamihy z ich života."

Nechýba ani spoločensko sociálne postavenie predkov. V prípade, že bol napríklad niekto z nich sedliak, tak základné informácie vie L. Šemorádiková zistiť zhruba za dva týždne. K výskumu potrebuje vedieť, kde má pravdepodobne klient korene. Pri spracovaní rodokmeňa potrebuje záchytný rok spred roku 1895, ako aj názov obce, s ktorou sa spája záchytný rok, meno a priezvisko osoby, ktorej sa spomínaný rok týka.

Na nedostatok práce sa Lucia nemôže sťažovať, už jej má dosť aj na budúci rok. "Robím túto prácu na živnosť, keď som si ju vybavovala, pozerali na mňa na úrade tak zvláštne. Pred rokom sa mi ani nesnívalo o tom, že o genealógiu bude taký veľký záujem." Svedčí to o snahe ľudí dopátrať sa údajov o svojich predkov bez ohľadu na to, či boli šľachticmi, sedliakmi, alebo mešťanmi.

Boris MACKO

Autor: Zahornacký v NOVE

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári