Medzi boháčov nikdy nepatrila, no vďaka deťom je milionárkou

Prednedávnom sme priniesli príbeh pani Angely Nečedovej, jednej z desiatich mám, ktoré boli tohto roku v máji, ku Dňu matiek, vyznamenané Mestom Košice. Tentokrát sme zašli na návštevu k ďalšej z NAJ mám - k Blažene Hančikovskej. Hoci sú deti, ktoré vychovala, dnes už dospelé, predsa sa na jej zásluhy nezabúda a tiež boli na Deň matiek vyzdvihnuté a ocenené.

"Vydávala som sa v roku 1970," spomína. "Ako prvý sa nám dva roky po svadbe narodil Janík, o ďalšie dva roky Daniel a po ňom, zase o približne dva roky, Martin. Boli sme teda ako kráľovská rodina s troma synmi. V kútiku duše každý pár túži mať všetky deti, a tak sme si s manželom, povedali, čo, keď to vyjde po štvrtýkrát ..."

Nemýlili sa. V 83-ťom sa narodila Lucia. To už chlapci dosť povyrástli, medzi nimi a sestrou bol veľký vekový rozdiel, na hry s ňou preto nemali náladu. Partnerkou malej Lucky sa musela stať hlavne mama a občas vo voľných chvíľach otec. "I keď zábava to bola, stále viac sa ukazovalo, že dcérka by potrebovala seberovnú kamarátku. Začali sme teda uvažovať o dievčatku z detského domova, aj keď k rozhodnému kroku sme sa akosi nevedeli odhodlať. Možno to mali trošku na svedomí názory susedov a známych, ktorí sa vypytovali, či sa nebojíme zobrať k sebe cudzie dieťa..."

Rozhodla Luckina nehoda

Bol 6. január 1990. Lucka, ktorej sa páčilo krasokorčuľovanie, pílila rodičom uši, že chce ísť na ľad. Najmladší z bratov - Martin, ktorý navštevoval športovú školu, a tak bol na ľade ako doma - sa podujal, že s ňou pôjde na Rybu. A tak Lucku s maminým príkazom, že najskôr o štvrtej popoludní musia byť späť, zobral na ľad. Hodiny odbili štvrtú, už aj štvrť na päť bolo a detí nikde. Zrazu sa otvorili vchodové dvere bytu, v nich stál na smrť bledý Martin. Kričal: ´Lucka zabitá. Lucka musí žiť!´

Mama nechápala, čo sa deje, no tušila, že dobré to nebude. "Len horko-ťažko som z Martina dostala slovo: ´auto.´ To, či ju auto na frekventovanej ceste oproti Tescu zrazilo alebo len zachytilo, nevedel povedať. Tak ako doteraz my nevieme, kto Lucku naložil do vozidla a odviezol do nemocnice. Dozvedeli sme sa iba toľko, že to bol nejaký šofér v žltej ´embéčke´, ktorý nestratil duchaprítomnosť a konal."

Lucka, ktorá sa chcela dostať na autobus smerom na Furču, najprv sama prešla cez cestu pri Rybe v oboch smeroch. Keď videla, že brat za ňou nejde, neuvedomiac si, čo sa môže stať, rozhodla sa k nemu cez celú cestu vrátiť. "Keby bola urobila rozhodujúci krok na chodník o sekundu skôr, k ničomu nedôjde. Lenže, ako to spísali policajti, nebola dosť rýchla, a tak ju prichádzajúce auto zachytilo, vymrštilo do vzduchu a ... dopadla na pätník. Hlava rozbitá, telo dodrúzgané na nepoznanie. Martin, ktorý to všetko videl, v tej chvíli takmer zošalel a ako zmyslov zbavený letel domov..."

Ako pokračovala pani Blažena v krutom rozprávaní, spočiatku nevedeli, v ktorej nemocnici Lucka leží. Len dodatočne sa dozvedeli, že najprv bola na "Terase", potom ju previezli na traumatológiu do "starej" nemocnice. O ôsmej večer ju operovali a podľa prvých slov MUDr. Klímu, ktorého stiahli z dovolenky, Lucka mala nádej, že by mohla žiť. I keď nikto nevedel povedať, ako, s akými dôsledkami. Keďže mala na pečeni asi centimetrovú ranu, telo bolo zaliate krvou, pri nehode sa jej zlomila noha, zatlačil hrudník... Hrôza o tom rozprávať, nie to pretrpieť.

Po operácii Lucku previezli na ARO. Kto sa trochu v zdravotníctve vyzná, vie, čo to znamenalo bola na hranici života a smrti. Lekári rodičom vrátili niektoré z vecí i náušnice a povedali, že dcérka je po operácii, v hlbokom bezvedomí a... majú počítať s najhorším.

"Takmer sme sa zo zúfalstva zbláznili. Pri každom zazvonení telefónu alebo zvončeka pri dverách nás premáhala hrôza Lucka zomrela. Naša Lucka je mŕtva. Lucka, na ktorú sme s manželom čakali 14 rokov a teraz toto... Jediný, kto sa mal pri zvoneniach odvahu ozývať, bol stredný syn Daniel. Ja som nebola schopná nič robiť. Len som v myšlienkach dávala dokopy, čo budeme musieť okolo pohrebu vybaviť. Takmer všetko som si usporiadala, len to, do akého hrobového miesta ju položíme, nie. Predsa len sme nerátali, že by nás malo opustiť 6-ročné dievčatko...."

Okrem tragických myšlienok sa pani Blažena modlila a opakovane prosila Všemohúceho, aby im dcérku nechal: "Pamätám si, že som kľačala pri obraze a hovorila: ´Pane Bože, Tvoja vôľa nech sa stane. Ale nechaj mi ju. Nechaj mi ju...´ Vtedy som dala aj sľub, o ktorom som doteraz nikde nikomu nehovorila, a nahlas ho ani teraz nevyslovím. Poviem len to, že sa udiali dva zázraky. Naša Lucka sa po 36 hodinách prebrala z bezvedomia. Prvá veta, ktorú pred lekárkou vyriekla, bola obava, že mi treba povedať, kde je, aby som sa nebála. I keď nevedela, že leží v nemocnici, vnímala, že nie je doma, a preto svojím detským rozumčekom opakovala, že treba zavolať mamu a povedať jej, kde je..."

Po troch týždňoch na vlastných

Keď sa mama dostala k Luckinmu lôžku, malá pacientka okolie ďalej šokovala. Pozrela sa na mamku a opakovala, že ona určite plakala, lebo má červené oči. Vidieť to dobité detské klbko, to by slzy ronil i cudzí, nie vlastná mama. Lucka sa však napriek hroznému stavu správala ako pred nehodou. Bola zvedavá, rozšantená a jazyčnica. A aby dala návratu z takmer druhého sveta "zlatý klinec" priznala sa mame, že je veľmi hladná.

"Lekárka mi dovolila dať jej pol banána. Viac nie. Len polku. Daniel, stredný syn, ho utekal kúpiť. Lucka ani nepočkala, aby som jej polku olúpala. Zjedla obe, aj so šupkou. Na druhý deň zbaštila banány tri a bola nadmieru spokojná. Odvtedy som ju navštevovala najprv 10 dní na ARO, potom dva týždne na traumatológiu. Po troch týždňoch dievča chodilo po vlastných, a tak mohlo ísť domov." Dopravná nehoda nezanechala žiadne stopy. Psychické, mentálne, ani fyzické. Dokonca, keď sa Lucia neskôr bicyklovala, raz ju zase ťahali spod nejakého auta. Občas bola horšia a živšia ako jej traja bratia dokopy...

Aby bolo v rodine Hančikových veselo a Lucka mala s kým vystrájať, o niečo neskôr sa dievčenská izba rozrástla o Máriu. Pani Blažena naplnila to, o čom uvažovala. Do pestúnskej starostlivosti si vzali sedemročné dievčatko. Mária pochádzala z iného prostredia a ani jej zdravotný stav nebol taký, ako u detí pani Blaženky. "Najprv sme jej dali pooperovať očká, aby nemusela nosiť silné dioptrické okuliare. Potom sme robili všetko pre to, aby nemusela chodiť do tzv. osobitnej školy, aj keď spočiatku mentálne zaostávala. Ja som však mala trpezlivosti za troch, tak veľmi som chcela, aby bolo z Márie vzdelané dievčatko. Dieťa predsa nemôže za to, akých má biologických rodičov, i keď tí jej dvakrát zodpovední skutočne neboli..."

Dievčatká teda rástli spolu. Keď skončili základnú školu, prišlo rozhodovanie, kam ďalej. Lucka si vybrala zdravotnícku školu. Dosť ju k tomu viedlo "stretnutie" s motorovým vozidlom, pretože ako dieťa vnímala, že sestričky sa k nej milo správali a veľmi jej pomáhali. A ona chcela nasledovať ich kroky. Mária sa mala vyučiť za cukrárku. Do školy riadne chodila, celkom ju tento odbor bavil, no už aj puberta s ňou začala trepať. Vtedy však ešte svoju druhú mamu, pani Blaženku, rešpektovala. Ale len do momentu, kým nedosiahla 18. Zrazu boli pre ňu neďalekí susedia viac ako pestúnski rodičia, ktorí sa jej venovali 11 rokov a poskytli jej všetko to, čo vlastným deťom. Mária susedovcom naletela a doslova dole ich hrdlom odtieklo všetko, čo jej pestúni nakúpili. Hodinky, zlatá retiazka, aj peniaze, čo pri dosiahnutí dospelosti Mária dostala...

Stále sa snaží pomáhať

"Táto etapa života je smutná, ale nezmením ju," spomína pani Blažena. "Ešte chvíľu sme Márii finančne aj psychicky pomáhali. V jeden deň sa však zbalila, odišla do Čiech a na istý čas sa po nej zľahla zem. Potom sa síce ozvala, ale... Ale už nič. Len z počutia vieme, že vraj už je matkou. S človekom, ktorý je od nej o 12 rokov starší, rozvedený a otcom štyroch detí z prvého manželstva. Mária sa neukazuje, netelefonuje, nepíše..."

Traja synovia i Lucka im však robili a robia radosť. Aj keď prakticky do roka vystrojila tri svadby, tak sa chlapci naraz pobláznili a poženili. Dosť veľký šok zažila pri Danielovi, ktorý sa ženil v Dóme sv. Alžbety a spolužiaci z "výšky" mu prišli poblahoželať vo zväzáckych košeliach a s prvomájovými mávatkami, pretože sa rozhodol vstúpiť do manželského zväzku Prvého mája. Chalani ju stihli urobiť šesťnásobnou babičkou. Lucka zase vlani v júni promovala na katolíckej univerzite ako zdravotná sestra, má teda v ruke diplom, ktorý ju oprávňuje používať titul Bc.

"Som doslova šťastný človek," tvrdí pani Blažena. "Taký, že sa mi to ani veriť nechce. Hoci by som už mohla byť na dôchodku, čo aj papierovo som, nedám si pokoja. Rada varím, a tak chodím občas vyvárať do Rehole sv. Augustína na Kostolianskej ulici. Každý deň sa tiež starám o jednu staršiu imobilnú pani. Jedno i druhé po cirkevnej linke. Zrejme je mi dané pomáhať iným a ja to s obrovskou láskou robím. Človek človeku musí byť nápomocný, a nie byť mu zlobou. Šťastná som najmä preto, že mám päť detí a všetky sú zdravé."

Pani Blažena nikdy nepatrila finančne medzi boháčov, a predsa je milionárkou. Veď vychovala päť detí a každé vypravila do života. I keď bola dosť skúšaná, v každej previerke obstála. "Môže si žena, matka, priať viac? Podľa mňa nie. Som skutočne šťastná a bohatá," dodala NAJ mama Blažena Hančikovská, ktorú bolo treba doslova "lámať", kým horko-ťažko súhlasila so zverejnením práve dopísaného príbehu. Podľa nej je jej život ako každý tretí a nevidí dôvod, aby s ním išla na verejnosť. My si však myslíme opak...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Zahornacký v NOVE

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári